Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png
    Venované z lásky najlepšej bete na svete! :) Slimka, prajem príjemné čítanie...
   
    

Názov: Čas na zmenu

Autor: Tesska

Venovanie: Poviedka venovaná Slimči

Pairing: HP/SS + zopár iných postáv...

Varovanie: slash

Žáner: Dráma/Romantika

Obdobie: pár rokov po vojne

Popis: Vraví sa, že život je zmena a tá ako taká nemusí byť nevyhnutým zlom. 

 Je po vojne. Čarodejnícky svet sa už spamätal z nadvlády a teroru lorda Voldemorta.  Kedy sa však konečne spamätá i jeden osamlý muž?

 Kedy si konečne dovolí priznať, že tá zmena je všetko, čo potrebuje, aby... 

   

sssSHSsssSHSsss

   

 „Hoci vplyv minulosti na život je veľmi silný, človek ho silou svojho ducha môže zmeniť.

Lev Nikolajevič Tolstoj.“

V tomto období bol január na škótskej vysočine neobvykle mrazivý. Pani Zima tu vládla svojím ľadovým žezlom, krajinu prikryla bohatou snehovou perinou a holé konáre stromov obsypala trblietavou inovaťou tak hojne ako márnivá grófka diamantami. Mráz pomaľoval všetky okná starého hradu a studený severák sa pokúšal dostať do jeho vnútra i cez tu najmenšiu štrbinu v hrubých kamenných stenách.

V žalároch bolo v týchto dňoch obzvlášť chladno. Ich chodby boli ešte stále pusté a pôsobili viac stiesnenejšie ako inokedy. Študenti mali prázdniny a na rozdiel od pár výnimiek, tí zo Slizolinu boli do jedného preč. Hoci zimné prázdniny pokračovali, pomaly sa chýlili ku koncu. Tým pomyselným koncom mal byť Fašiangový ples, ktorý usporadúvala škola už štvrtý rok po sebe, a ktorý sa stal akousi novoročnou tradíciou. Medzi pozvanými nechýbal kompletný profesorský zbor, popredný zástupcovia Ministerstva mágie, členovia školskej rady a zopár vyvolených členov čarodejníckej spoločnosti.

Len sám Merlin vedel, ako neznášal všetky tie spoločenské udalosti, ktorých sa musel povinne zúčastňovať. Boli mu nielen proti srsti, ale vrcholne ich nenávidel. Obvykle však zo zdvorilosti strávil na týchto podujatiach pár hodín a potom sa nebadane vytratil späť na svoje posvätné územie hradného podzemia.

Tentoraz... mal v úmysle spraviť výnimku. Nie preto, lebo ho o to prosila riaditeľka, a už vôbec nie preto, žeby v tom našiel odrazu záľubu. Nie...

Zdvihol zrak od rozrobenej práce, keď si spomenul na niečo, čo ho mátalo takmer celý jeden rok. A len čo sa ponoril do spomienok, na chvíľu sa tie tmavé oči nostalgicky rozostrili.

~*~*~*~

Vtedy sa tiež zúčastnil podobnej frašky. Musel byť prítomný na plese, ktorý usporadúvalo Ministerstvo mágie pri príležitosti odovzdávania rôznych vyznamenaní. Obdržal vyrozumenie, kde ho informovali, že mu po rokoch neoceniteľnej služby udeľujú čestný titul Čarodejníka prvého stupňa Merlinovho rádu.

Pokojne by bol tú maškarádu oželel. Ale šiel tam. Ako vždy - na chvíľu... Statočne pretrpel všetky tie ceremónie a tešil sa na moment, kedy sa bude môcť nebadane vypariť. V sekunde ako sa otočil, aby tak spravil, narazil priamo doňho!

Cúvol pred hruďou pevnou ako skala. Chvíľu sa obaja iba vzájomne prepaľovali skúmavými pohľadmi. Potom sa tie zmyselné ústa roztiahli do nesmelého úsmevu, nasledoval mierny úklon a otázka, ktorú by v živote nebol čakal: „Smiem prosiť?“

Ustrnul? Nie! Absolútne skamenel! Oči sa mu rozšírili hrôzou, ktorú vzápätí vystriedal hnev. Jeho hlas bol ostrý a rezal ako žiletka. Bol rázny i napriek tomu, že ho stíšil tak, aby jeho slová nemohol zachytiť nik iný. „Nenechám sa tu pred všetkými fatálne zosmiešniť! Stále ste taký opovážlivý, drzý a...“

Ten človek ho prerušil. Díval sa naňho s takým vyrovnaným pohľadom, s tak pokojnou tvárou... Nahnevalo ho to ešte viac, ale on si to zrejme odmietal všímať. „Žiadam vás len o tanec,“ riekol stíšeným hlasom. „Je na tom niečo zlé? Pozrite, profesor, Neville tancuje s Malfoyom a...“ ukázal na pár na opačnej strane miestnosti, „a Sirius s Remusom.“

„Nezaujíma ma, kto s kým...“ opäť nemal šancu dokončiť svoj zúrivý preslov.

Mladý muž spravil krok vpred a nehanebne sa votrel do jeho osobného priestoru. „Bojíte sa ma?“ spýtal sa s hlavou naklonenou trochu na stranu. Jeho hlas pripomínal šepot, vábenie sirén, ktorému bolo ťažké odolať.

Severus mu pozrel priamo do očí. Do tých zelených jazierok, v ktorých videl jasnú, do oči bijúcu výzvu. So vzdorom sršiacim z čierneho pohľadu ho chytil za ruku, druhá pristála na jeho krížoch. Čo na tom, že nikdy netancoval s mužom? Čo na tom, že nebol ktovie ako zdatným tanečníkom.

Viedol. A ten príťažlivý diabol, stelesnenie jeho nočných môr sa nechal unášať nielen hudbou, ale aj ním samotným. Zvláčnel mu v náručí a vyzeral, akoby nikdy nikam inam nechcel patriť.

Severus napriek všetkému cítil ako sa i on pomaly uvoľňuje. Nebol schopný od neho odtrhnúť pohľad. Nechal sa viesť hudbou a kdesi v podvedomí si uvedomil, že mu mladý čarodejník zatiaľ ani raz nestúpil na nohu. Nepamätal si ho ako dobrého tanečníka, hoci sa sám nemal čím chváliť.

Tie zelené oči ho odmietali pustiť. Držali jeho pohľad v dokonalom zajatí. Použil naňho nejaké ľstivé kúzlo? Cítil ako ho na pleci hreje jeho zľahka položená dlaň. Spravili otočku. A ešte jednu. Dostali sa do tieňov bohato vyzdobenej sály, za mramorový stĺp obmotaný červeným zamatovým súknom so zlatou šnúrou visiacou pozdĺž neho.

Vtedy si ten malý vetroplach stal na špičky a spravil niečo absolútne nevídané. Severus stuhol a ostal stáť na mieste ako prikovaný, kým sa ho tie horúce ústa dotýkali prisaté k jeho perám. Špička vlhkého, dobyvačného jazyka maznavo blúdila po ich úzkych kontúrach.

Nikdy nič podobné neokúsil... O čo mu išlo?

Nerozmýšľal. Otvoril ústa, aby sa ho na to opýtal, aby sa naňho oboril, soptiac spravodlivým hnevom!

Ozaj nerozmýšľal. Pretože ak by mu mozog fungoval, bol by ho najprv od seba odstrčil. Ale on to nespravil. Konal ako absolútne paralyzovaný človek. Ovládaný jediným bozkom.

Pootvoril ústa a vo chvíli, keď tak vykonal, mladíkov jazyk za spokojného zastonania vnikol dnu, cez brány dosiaľ zaťatých zubov... Jeho ruky teraz jemne zvierali Severusovu tvár a on si ju naklonili tak, aby k nemu získal lepší prístup. Ich nosy sa nezrazili. Len sa o seba jemne obtreli.

Severusovi nabehla husia koža, ale mozog to nepociťoval ako čosi negatívne.

V žalúdku cítil čudné chvenie a hoci uväznený rozum kričal a zúfalo volal po vyslobodení, srdce prebralo vládu nad celým jeho telom. Veky uzamknuté city v najhlbšej cele srdcovej komory sa dostali na slobodu, aby napáchali toľko spúšte, koľko sa len za ten ukradnutý čas dalo...

Kým potláčaná logika strategicky radila bleskový ustúp, srdce velilo plieniť, brať a rabovať! Teraz! Okamžite a s vervou! Kým má šancu...

Nikdy nikto s ním toto nerobil. Nie tak slobodne. Nie tak odovzdane. Nikdy nikto ho takto majetnícky nehltal, nesnažil sa mu bozkom vysať dušu z tela...

Nikdy a nikto predtým nechutil tak opojne, sladko... ako chutil on.

Nakoniec sa od neho odtiahol. Len na malú chvíľu, aby im obom doprial trocha vzduchu. Stačilo to na to, aby sa Severusov omámený mozog okysličil a vzpriečil. Ušiel z väzenia, zosadil srdce z veliteľskej pozície a zaúradoval.

Stále omámený ho od seba odstrčil a prebodol pohľadom, ktorý muž nedokázal identifikovať.

„Prosím, neodchádzaj...“ žiadal a tie zelené oči boli plné... čoho?! „Prosím, nechcel som, ale... bolo to silnejšie ako ja...“

Počúval ho, ale jeho slová mu nedávali zmysel. Nemohli. Videl sa. Poznal sa. Bolo to silnejšie ako on? A čo vlastne?!

Čarodejník k nemu vystrel ruku, ale Severus sa ani nepohol, kým on zatiaľ prerývane oddychoval a zvažoval svoje možnosti.

„Ako inak som ti mal dokázať, že ťa mám rád? Túžim po tebe...“

Neveril mu. Ani slovo. „Čo za frašku to na mňa hráš?! Myslíš, že som taký hlúpy, aby som ti uveril?“

Muž spravil krok dopredu, ale Severus ho zastavil veľavravným pohľadom. Ruka neomylne siahla po prútiku. „Ešte krok a budeš to ľutovať!“ varoval ho, a keď si bol istý, že mladík poslúchne, otočil sa na odchod.

„Severus!“ zavolal naňho pevným hlasom. Nikdy prv ho tak neoslovil. Zastal, ale neotočil sa.

„Ja sa nevzdám!“

„Zbytočné mrhanie časom. Ja svoj postoj rozhodne nezmením!“ odsekol.

Povzdych. „Nie všetky zmeny sú nutne zlé,“ začul za svojím chrbtom, keď kráčal preč.

~*~*~*~

Zamračil sa a vrátil sa do reality. Sedel v pracovni a uprene civel na malú kartu, ktorú pred chvíľou dokončil. Na túto sa už dalo pozerať. To, že okolo neho vládol absolútny chaos historicky asi po prvý raz v jeho živote vôbec nevnímal.

Karta mala jemne zrnitý povrch a bola v matnej smaragdovej farbe. Strieborné ornamenty a rovnako strieborné, cifrované písmo. Každý profesor dostával pozvánky na fašiangový ples v príslušných farbách fakulty podľa toho, do ktorej patril. Tak napríklad, Sproutová zakaždým obdržala žltú, Filius modrú, Minerva s Hagridom červenú. Bol jediný, kto dostával zelenú.

Háčik bol v tom, že táto karta, na ktorej tak usilovne pracoval nebola určená jemu. Chcel ju niekomu poslať. A chcel, aby to bolo dokonalé. Aby to malo nádych tajomna, dosť na to, že by to pritiahlo absolútnu pozornosť toho, komu bola určená.

Stačilo ozaj málo. Zvoliť príjemnú farbu a hlavne tomu odpovedajúci text. Preto ten všadeprítomný chaos...

Preto toľko pokrkvaných pergamenov tých najrôznejších farebných odtieňov a znení váľajúcich sa v skrkvaných snehových guliach po podlahe všade okolo stola.

Civel na strieborné litery a mračil sa. Zelená nebola zlá. Napovedala, kto je odosielateľom, pripomínala farbu jeho očí... ale... stále to nebolo ono.

Poklopkal prútikom po pozvánke a tá zmenila farbu na karmínovo červenú. Ohrnul nad ňou nosom.

„Posledný pokus,“ zamrmlal a poklopkal po karte znova.

Fialová?

Zamyslel sa. Fialová bola dokonalou kombináciou pokojnej modrej a vášnivej červenej. Farba, ktorá symbolizuje rozvahu, mier, pokoru a tajomnosť.

Strohá tvár sa vyjasnila.

Teraz bol spokojný. Lepšie snáď ani zvoliť nemohol. Kartičku vložil do obálky, zapečatil ju a náhlil sa k školskému sovincu. Priviazal list na paprčku prvej sove, ktorá sa zniesla priamo pred neho na bydielko a v duchu sa modlil, aby to zabralo. Ak to vyjde, veľa to zmení.

Preňho určite...

sssSHSsssSHSsss

„Hľadať ľudí, ktorých by ste milovali... to je tajomstvo a úspech celého života.

Antonín Sova.“

Nie všetky zmeny, ktoré sa udejú musia byť nevyhnutne zlé. Vedel to.

Stál v kúpeľni a díval sa na svoj nejasný obraz v zahmlenom, okrúhlom zrkadle osadenom do obyčajného strieborného rámu, ktoré viselo nad porcelánovým umývadlom jemnej, krémovej farby.

Sklonil ruku s prútikom, od teraz už suchých vlasov a pretrel jeho orosený povrch, aby sa v ňom lepšie videl.

Podlhovastá, bledá tvár, dlhé čierne pramene, ktoré ju rámovali, dve tmavé oči pripomínajúce smolné jazerá...

Nahá hruď posiata desiatkami jaziev...

Stál vôbec za pohľad?

Znova ho prepadli trpké spomienky na vzdialenú minulosť.

~*~*~*~

Tentoraz sa ocitol v jednom tmavom zákutí chodieb žalárov. Bola už dávno noc a on mal po večierke. Stál v studenom výklenku a nad ním sa týčil najkrajší muž, akého kedy videl. Bola to však iba chladná krása. Maska bez duše... Telo bez srdca...

Jeho slová ho šľahali ako dobre mierené rany biča. „Nikdy nebudeš taký ako snívaš. Ja o tých snoch viem,“ pošepol mu do ucha. „Viem, že skúšaš vytvoriť elixír, vďaka ktorému by si vyzeral... inak. Normálne,“ zatiahol lenivo a ukazovákom prešiel po línii trčiaceho nosa z ešte okrúhlej detskej tváre. „Si škaredý, Severus a mal by sa s tým konečne zmieriť. Pre vlastné dobro,“ povedal nonšalantne a položil mu ruku na plece. Silou ho prinútil k pokľaku. Odovzdaný pohľad čiernych očí bol preňho ako magnet. Vedel, že si s ním môže robiť, čo chce.

„Ale napriek tomu... si talentovaný, to sa musí uznať,“ šepol a usmial sa naňho takmer prívetivo. „Nikto mi to nevie spraviť tak krásne... ako ty.“

Rozopol si zips na nohaviciach a pred okrúhlu tvár sa vyvalila jeho polovzrušená mužská pýcha. „No tak si ho už konečne vezmi... vezmi si ho a ja nikomu neprezradím, že si kradol v školských zásobách,“ posmeľoval ho a vôbec mu nebolo proti srsti, že vydiera iba bezbranné dvanásťročné chlapča pre potrebu vlastného ukojenia telesných túžob.

Zvrhlý sviniar! To bol... nič iné.

~*~*~*~

Ľavou rukou bezmyšlienkovite zamieril k starej jazve na krku. Jednej z mnohých, ktoré hyzdili jeho bledú pokožku. Táto bola iná. Nebola pozostatkom po brutálnom mučení a nepatrila ani k potupnému cajchu jednej z kliatob.

A predsa bola nemým synonymom toho najväčšieho zla. Krutovlády, ponižujúceho si podrobenia človeka inou bytosťou. Nie však ľudskou...

Alebo sa dal vôbec Temný pán označiť ako ľudská bytosť? Niekto tak šialený, bažiaci po moci, choromyseľný?

Jazva mala zvláštny polmesiačikový tvar, pozostatok po dvoch okrúhlych dierkach, ktoré mu tam zanechali ostré hadie zuby. Koža pod bruškom ukazováka, ktorý po nej prechádzal bola jemnejšia, svetloružová a so zlatým odleskom. Neraz sa pýtal sám seba, či za to môže Felix Felicis, ktorý v tú osudnú noc vypil. Jazva. Pomyselná bodka za všetkou tou hrôzou.

V tú noc sa toho zmenilo najviac. Prežil, hoc v to ani nedúfal. Možno si to ani nezaslúžil. Voldemort bol porazený a Potter... z toho vyviazol bez ujmy.

Vtedy ho ešte pani Šťastena nosila a chovala v náručí ako svoje obľúbené dieťa. Vtedy...

Na um mu prišli všetky tie listy, ktoré od neho od toho plesu, kedy ho pobozkal obdržal. Vyznania, prosby, prehovárania, pozvania na schôdzky... Musel uznať, že ten mladík má kuráž. Ale ani tá mu nikdy nechýbala.

Márne si trápil myseľ a dookola sa sám seba pýtal – prečo práve ja?!

Čo vedel o láske? Zhola nič!

Niekedy dávno si myslel, že je zaľúbený. Iste, do tej nepravej osoby. Naivne sa ňou nechal využívať a dovolil jej ukájať telesné chúťky na svojom tele ako na hračke, ktorú možno kedykoľvek a akokoľvek beztrestne použiť. Akoby nemal ako ľudská bytosť svoju cenu, hrdosť...

Stačilo tak málo, aby precitol z toho poblúznenia.

Roky samoty a zatrpknutia s ním spravili svoje. V službách Temného pána a profesora Dumbledora zároveň sa nemal kedy naučiť, čo znamená láska. Pozná oddanosť. Poznal vernosť a lojálnosť. Ani priateľstvo mu nebolo cudzie. No to bolo všetko, kam v citoch zašiel najďalej.

A potom si príde on a prevráti jeho život na ruby jediným bozkom a hromadou listou, ktoré básnia o jeho obsidiánových očiach, v ktorých sa chcel utopiť, o jeho sladkých ústach, ktoré túži bozkávať... Túžil ukradnúť jeho srdce a písal mu o tom, že to jeho bije už dávno iba preňho.

Šialené!

Absolútne neprípustné!

Aké pochabé!

Musel sa zblázniť. Iné logické vysvetlenie prosto neexistovalo.

Odpísal iba na pár listov s prosbou, aby ho prestal obťažovať. Po prosbách nasledovali vyhrážky a úplná odmlka.

Ale listy chodili ďalej. Pravidelne. Biela, snežná sova tu bola skoro ako doma. Mal pocit, akoby sa naňho zakaždým mračila a vrhala po ňom nesúhlasné pohľady, lebo vedela, že odosielateľovi nehodlá napísať ani čiarku.

Napriek tomu ich nevyhodil. Ani nespálil v krbe, hoci to chvíľu skutočne zvažoval. Skúmal ich, čítal dookola a uvažoval – prečo...

Potom sa stalo to nešťastie v Čiernom lese a listy prestali chodiť. Noviny boli plné zlých správ a hrdina čarodejníckeho sveta sa zotavoval po vážnom zranení u Sv. Munga.

Ani potom listy nevyhodil. Previazal ich širokou červenou stuhou a uložil do tajného šuplíka svojho pracovného stola.

~*~*~*~

sssSHSsssSHSsss

„Báť sa lásky, znamená báť sa života. A kto sa bojí života, je už z troch štvrtín mŕtvy.

Bertrand Russell.“

Prečesal si prstami dlhé, havranie vlasy a skrotil ich čiernou koženou šnúrkou. Boli čisté a leskli sa ako hodváb. Dokonca voňali. Príjemnou zmesou dômyselne vybratých bylín.

Prešiel si rukou po čerstvo oholenej tvári. Na líca si naniesol trochu kolínskej. Príjemná, nevtieravá a hlavne mužná vôňa.

Mal dojem, že jeho život už nemôže byť nikdy takým, akým býval. Pred tým bozkom.

Opustil kúpeľňu a vošiel do spálne. V kozube horel oheň a na ustlanej posteli ho čakala snehobiela bavlnená košeľa so stojačikovým golierom, striebornou vestou, ktorá sa výborne hodila k predĺženému saku slivkovej farby a hodvábnej viazanke rovnakého odtieňa.

Jeho výber bol prvý raz dokonale premyslený a kusy šatstva starostlivo vybrané. Obliekal sa a premýšľal nielen nad sebou a starými časmi, ale i tým, čo už zmeniť nemôže a tým, čo sa zmeniť ešte dá.

Za tých pár rokov toho prežil a preskákal ozaj veľa. Trvalo mu dlho, kým sa z toho spamätal. Kým si zvykol nebyť v strehu a nečakať, kedy temné znamenie na predlaktí jeho ľavačky ožije.

Vyzeral... inak. Zdravšie. Pribral, no na štíhlosti nestratil. Pleť nemala tú nezdravú kriedovú bledosť. Vlasy neboli mastné a mdlé, oči neboli studňami bez života. Život bez stresu robil divy.

Napravil si košeľu a načiahol sa po viazanke. Chcel vyzerať dobre. Prvý raz v živote. Vedel, že so svojou tvárou nič nezmôže, ale mohol aspoň zapôsobiť. Chcel zapôsobiť!

Mal trému. Prsty rúk sa mu jemne chveli. Odmietal si to všímať. Napadlo ho užiť upokojujúci elixír, ale... tú myšlienku napokon zamietol. Nechcel klamať. A keby pôsobil odrazu tak sebaisto, nebolo by to nič iné ako nehorázne klamstvo. Mal obavy. Veľké a opodstatnené. Bola tu veľmi veľká šanca, že dnes zo seba spraví iba hlupáka.

Hral vabank. So svojím životom, so svojím osudom...

So svojím srdcom...

Všetko alebo nič. Iba to chcel. Trvalo mu, kým dospel k nejakému rozhodnutiu a mohol iba dúfať, že nebude neskoro.

Preňho...

Obliekol si vestu a dôkladne pozapínal všetky strieborné gombíky. Nasledovalo sako. Bolo ako polnočná obloha. Nechal ho rozopnuté a vzal do ruky posledný doplnok svojej garderóby na dnešný večer - škrabošku. Fialovú so striebornými runovými znakmi.

Sadol si na kraj postele a dovolil si nepatrný prejav slabosti. Spomedzi tenkých pier sa vydral povzdych.

Nikdy sa nebál. Nie tak, aby to dal najavo. Vždy dokázal svoje pocity potlačiť, ale teraz mal dojem, že ho prevalcovali...

~*~*~*~

Zavrel oči a v tom momente sa preniesol do nemocničnej izby. Stál za poodchýlenými dverami a načúval rozhovoru, ktorý k nemu doliehal zvnútra.

„Harry, iba sa zbytočne trápiš!“

Hlas Siriusa Blacka by poznal kedykoľvek.

„Ten bastard ti za to nestojí!“

Chvíľa ticha a potom sa ozval iný hlas. Hlbší a pokojnejší. „Harry, je mi to ľúto, ale tentoraz musím dať tvojmu krstnému otcovi za pravdu. Viem, že Severus nie je zlý človek, ale spôsob jeho života a citová neprispôsobivosť z neho rozhodne nerobí vhodného kandidáta na partnera v takom vzťahu, po akom túžiš.“

„Ja...“ ozvalo sa oveľa tichším, zhrubnutým hlasom, „myslel som, že to zmením. Naozaj som v to dúfal... Vážim si ho, obdivujem a...“

„Len nepovedz, že ho máš rád!“ prerušil ho drzo Black.

„A keby aj?!“ odvrkol mu vzdorovito mladší muž. „Čo by si robil, Sirius? Som už dávno dospelý, ak si to nepostrehol a viem, čo chcem. To, že ty si ho mal vždy za menej ako červoplaza z teba nerobí lepšieho človeka!“

Black dostal úder z vlastných radov, ktorý určite neočakával. Vedel si predstaviť, čo za výraz sa asi v tej nadutej tvári nachádza teraz. Ohromenie, šok.

„Prepáč,“ zamrmlal ospravedlnenie ten istý hlas, znejúci teraz únavou. „Nemám chuť hádať sa. Nezáleží na tom, že si zistil, do koho som sa zamiloval, ale... mrzí ma, že moje city zrejme nikdy nebudú opätované. Môžeš byť spokojný, krstný otec. Toto si chcel, či nie?“

Znova chvíľa ťaživého mlčania. Bol si istý, že napätie v tej nemocničnej izbe by sa teraz dalo krájať.

„Harry, mám ťa rád. A vždy som ťa mal. Si moja jediná rodina,“ riekol napokon Black, evidentne s rozmyslom. „Neteší ma predstava tvojho utrpenia a buď si istý, že keby som ti mohol nejako pomôcť... urobím to.“

Odrazu znel tak nežne, citlivo. Severusa to samého prekvapilo.

Nevidel, ako najmladší z trojice mužov pokrútil hlavou. „Viem, že nechceš, aby som trpel, ale rovnako dobre viem, že si rád, že ma odmieta.“

Zrejme chcel Black namietať, ale krstný syn ho zarazil. „Nie! Sirius, nenamáhaj sa. Na čo to bude dobré? Priznaj si, že si ho odjakživa nenávidel. Ja to viem. Napokon... možno je to tak dobre. Teraz, keď je zo mňa obyčajný krypeľ, nemá ani ten najmenší dôvod zaujímať sa o mňa. Ani ja viac nebudem skúšať kontaktovať ho. Môžeš byť spokojný.“

„Tak toto som si nezaslúžil,“ odvetil dotknuto Black a Severus počul ako pod ním vrzla stolička.

„Možno,“ odvetil Potter a odvrátil hlavu k oknu, aby sa nemusel dívať do jeho zmučenej tváre. „Potrebujem si oddýchnuť,“ riekol mdlým hlasom. „Ale budem rád, keď vás tu ráno nájdem.“

„Dobre,“ šepol znova Black a vyšiel na chodbu. Severus sa ledva stihol schovať. Videl ako sa Black oprel čelom o stenu a zaťatou päsťou do nej z celej sily tresol. Bezmocné gesto človeka, v ktorého silách nie je zmeniť sled udalostí...

O chvíľu ho nasledoval Lupin. Vzal ho do objatia a šepkal, že Harry to tak nemyslel. Má len zlomené srdce a stratil nádej. Mal mu dať iba čas...

Čas...

To bolo to, čo potreboval aj on? Čas, aby sa zahojili všetky jeho rany na duši? Čas, aby si uvedomil, že...

Stál pri jeho posteli a díval sa naňho. Bol bledý rovnako ako to triezve nemocničné povlečenie. Hlava vyvrátená na bok, okuliare na kraji nočného stolíka, vedľa cezmínového prútika. Vyzeral tak bezbranne. Nešťastne. Na líci ešte neuschla cestička po poslednej slanej slze.

Plakal vari kvôli nemu?

Nezvyčajné...

Vždy si myslel, že ak by sa mu niečo stalo, neštekol by za ním ani pes.

Natiahol ruku, aby zotrel tú slanú stopu na bledom líci. Spal tvrdo. Uspávací elixír a tíšiace urobili svoje. Spánok bol dostatočne hlboký na to, aby ho ten ľahký dotyk nezobudil.

A on sa ho dotýkal ako toho najkrehkejšieho porcelánu.

Zaujal miesto pri jeho posteli na stoličke, kde ešte nedávno sedel Black. Díval sa naňho. Sledoval tie jemné črty tváre a čím dlhšie ho pozoroval, tým väčšmi si uvedomoval, že nikdy predtým sa naňho nedíval poriadne. Musel byť slepý, keď nevidel tú jemnosť, tú srdečnosť a milotu, ktorú vyžaroval aj v spánku.

Prečo to prehliadal? Bál sa? Ak áno, čoho?! Ľudskosti? Lásky, ktorá sa skrývala v srdci toho mladého muža? Alebo to bola vari možnosť odvrhnutia, ktorú videl ako priveľmi reálnu?

Sklonil hlavu a pohľadom skĺzol k ruke voľne ležiacej na prikrývke pozdĺž jeho boku. Chytil ho za ruku. Jej dlaň bola drsná, ale hriala. Palcom pohladil pulzujúce zápästie.

Bál sa... naozaj.

Ale nie jeho...

Nie. Bál sa seba. Seba a toho, čo by s ním dokázalo spraviť ďalšie sklamanie. Život sa s ním nikdy nemaznal. Nechoval ho vo vatičke, ani ho nevodil ružovými záhradami a rozhodne mu nenasadzoval na nos ružové okuliare.

Žil vo vlastnom svete. Jediný človek, ktorého k sebe kedy pripustil bližšie bol Dumbledore. Po jeho smrti ostal sám a toto miesto nezaplnil nik iný.

Nastal vari čas, aby to zmenil? Ak by to urobil, bola by to viac ako len zásadná zmena v jeho živote.

Čo mu to neustále opakoval ten šialený starec? „Neboj sa života, chlapče! Miluj! Ak žije tvoje srdce, je živý i tvoj duch a prekvitá tvoje telo. Temné pominie a dni sú prežiarené hrejivými lúčmi slnka. Nikdy sa neboj lásky, Severus. Nikdy z nej nemaj strach! Lebo nemilovať je ako nikdy nežiť!“

Toto sa udialo pred mesiacom.

~*~*~*~

Keď sa vtedy vrátil späť a znova si prečítal všetky Harryho listy, niečo sa v ňom pohlo... Akoby tie ľadové múry vystavané okolo jeho srdca popukali a srdce sa prvý raz slobodne nadýchlo... ako nevinné, slabé a bezbranné novorodeniatko.

Na druhý deň sa vrátil do nemocnice opäť. Prišiel v čase, keď bolo po návštevných hodinách a deň sa chýlil ku koncu. Nik ho však nespozoroval. Zahalený neviditeľným plášťom sa vkradol do jeho izby. Musel uznať, že starý Dumbledore mal občas celkom dobré nápady aj teraz, v svojej portrétovanej prítomnosti. Vrátiť mu plášť, ktorý po vojne ostal zabudnutý v riaditeľni nebol zlý dôvod na improvizované stretnutie a...

Bolo mu jasné, že Pottera šokoval. Asi prvý raz po dlhom čase si vymenili úlohy. Vtedy sa nezdržal viac ako päť minút. Vysvetlil mu, že prišiel vrátiť jeho neviditeľný plášť a poprial mu skoré uzdravenie. Avšak skôr ako opustil jeho nemocničnú izbu sa ho takmer nečujne opýtal - bez toho, aby naňho čo i len pozrel - či sa za ním môže zastaviť aj zajtra.

Keď bol Potter pridlho ticho, až potom sa skusmo otočil.

Potter horlivo prikyvoval, v tvári vpísaný absolútny údiv... a radosť.

sssSHSsssSHSsss

„Aby sa láska zrodila, stačí len malá nádej. Nádej potom môže po dvoch alebo troch dňoch pominúť, no láska je už na svete.

Stendhal.“

Zo začiatku to bolo rozpačité, ale postupom času sa ostré hrany ich nemotorných pokusov o zblíženie obrusovali. Učili sa spolu komunikovať, vychádzať. Severus si zvykal na jeho doberanie a náhodné dotyky, Harry si zvykal na jeho suchý humor a brisknú logiku. Ani to však neznamenalo, že naňho zmenil svoj názor. Podľa neho bol Potter stále tvrdohlavý, drzý a všetečný. Ale bol aj láskavý, priateľský a obetavý. Ak ho pre niečo kritizoval, pre iné ho zas obdivoval.

S neomylnou určitosťou však zistil jedno. Potter sa vonkoncom Jamesovi Potterovi nepodobal.

Každý deň objavoval, že ho mladý muž dokáže stále niečím prekvapiť. Harry o ňom vedel viac ako ktokoľvek iný. Možno viac ako samotný Dumbledore.

Harry bol všímavý a natoľko ohľaduplný i k neohrabanému správaniu staršieho muža, ktorý sa po prvý raz v živote skúsil po hlave pustiť do niečoho takého riskantného ako bolo priateľstvo s chrabromilčanom, až ho to samotného neraz zaskočilo. V takých chvíľach cítil podivné šteklenie v žalúdku, teplo, ktoré sa rozlievalo jeho žilami a prvý raz si uvedomil, že nebyť sám má svoje výhody.

A páčilo sa mu to...

Čoraz častejšie si predstavoval, aké by to bolo, mať ho po svojom boku dlhšie ako iba pár hodín v týždni. Niekoho takého krásneho, veselého a príjemného... A čoraz väčšmi túžil po tom, aby to Potterovi došlo bez toho, aby musel urobiť prvý krok on.

Zdalo sa mu, že to pozvanie na ples bolo vhodnou príležitosťou. I keď sa pod kartičku nepodpísal, dúfal, že mladému mužovi dôjde, kto mu poslal to pozvanie. Veril, že príde, aj keď sa v poslednom čase nerád ukazoval v spoločnosti kvôli svojmu zraneniu.

V srdci mu horel malý plamienok nádeje. Ostávalo len dúfať, že ho nič neuhasí.

sssSHSsssSHSsss

Veľká sieň bola rovnako veľkolepo vyzdobená ako po iné roky. Dlhé rady stolov, ktoré tu bývali inokedy rozmiestnené po miestnosti teraz lemovali jej steny. Stoly sa prehýbali pod všakovakými dobrotami, ktoré pripravili rokfortskí škriatkovia v kuchyni, nápoje toho najrôznejšieho druhu tiekli prúdom a plnili poháre hostí.

Na pódiu, kde mal obvykle miesto profesorský stôl teraz stálo zopár stoličiek, ktoré zaujali hudobníci. Sláčikové quarteto doplnené harfou, čelom, hobojom a flautou.

Pozdravil sa s riaditeľkou, vzal si pohár perlivého šampanského a chvíľu zotrval v hlúčiku svojich kolegov baviacich sa s ministrom mágie. Potom sa ospravedlnil a bezcieľne sa potuloval po miestnosti, hľadajúc si tichý kútik, kde by nikým a ničím nepozorovaný vyčkával svojho hosťa.

Ľudia sa bavili. Farebné masky, nápadité kostými. Zdalo sa, že on jediný vyzerá ako-tak normálne. Nebyť tej škrabošky, ktorá mu zakrývala tvár. S tým vyčnievajúcim nosom si pripadal ako Cyráno...

Keď krátko pred polnocou ucítil na pleci letmý dotyk, otočil sa a slová – Dal si si na čas – mu uviazli v hrdle.

Mužovi v zelenej maske s vlčím motívom kývol hlavou a krátko mu stisol podávanú ruku. „Severus, som rád, že ťa vidím. Len som ťa chcel pozdraviť,“ dodal, keď si všimol jeho váhanie.

Muž sklopil pohľad. Jeho gesto vnímal ako otvorené prijatie na rozdiel od Blacka, ktorý ho iba mlčky toleroval, ale i to už bol pokrok. Uvažoval, ako sa k tomu postaviť.

Spravil to svojsky. „Takže... už si to spravil,“ odvetil sucho. Zbadal iného muža, ktorého prítomnosť mu bola viac ako nepríjemná, ale zdržal sa komentára. Červeno-žltú masku lemovala tmavá hriva dlhších, kučeravých vlasov. Stál opretý o múr a bavil sa s...

Zaostril a Remusa počúval len na pol ucha.

Lupin sa pousmial, keď si všimol kam smeruje jeho uprený pohľad.

Mladík v karmínovom saku sa medzitým rozlúčil so Siriusom a zmizol preč. Opustil sieň bez toho, aby Severusovi venoval čo i len pohľad. Pichlo ho pri srdci. Takto si to rozhodne nepredstavoval.

„Severus, vlastne som tu, aby som si odovzdal odkaz,“ prehovoril a znova tým upútal jeho pozornosť.

Konečne naňho čierny pohľad zaostril.

Remus Lupin sa tváril tajomne a ten jeho potuteľný úsmev by najradšej zotrel šmahom ruky. Nespravil to len preto, lebo čakal, čo povie.

sssSHSsssSHSsss

„Keď miluješ, objavuješ v sebe toľké bohatstvo, toľkú nehu a toľko citu, až je ti na neuverenie, že si schopný toľkej lásky.

Anton Pavlovič Čechov.“

O chvíľu neskôr i on opustil Veľkú sieň, aby sa prehnal chodbou a skončil na jej druhom konci. Ostal nerozhodne postávať pred balkónom. Vchod naň zakrýval ťažký zamatový záves. Nabral odvahu a vnoril medzi jeho záhyby ruku. Odhrnul ho a vykročil.

Harry stál pri kamennom zábradlí. Pohár so šampanským položený na ňom. Díval sa na hviezdne nebo. Tvár vyvrátená dohora sa jagala striebornou žiarou mesiaca, zelené oči svitom hviezd.

„No nie je dnes krásna noc?“ opýtal sa, a keď Severus neodpovedal, pozrel priamo naňho.

Muž bol taký očarený tým, čo videl, že sotva vládal dýchať. Srdce robilo kotrmelec za kotrmelcom. Akoby kráčalo, no neustále sa potkýnalo na strašne vratkých nôžkach.

Mladík sa naňho usmial. Žiarivo, milo. „Ďakujem za pozvanie.“

Severus sa zmohol na chabé prikývnutie. Matne si uvedomil, že vari nikdy predtým nestratil reč. Tak prečo teraz?!

Odkašľal si, aby si prečistil hrdlo a odvetil takmer nečujne: „Rado sa stalo.“ A potom spravil niečo ešte neočakávanejšie, lebo pristúpil k nemu bližšie a nastavil mu svoju ruku. „Smiem prosiť?“ opýtal sa a vyjavený mladík iba ohromene zažmurkal.

„Ja... nie som dobrý tanečník a navyše, po tom zranení... krívam. Obávam sa, že by som ti mohol postúpať po nohách.“

Severus nemohol nepostrehnúť zle maskovanú túžbu v jeho hlase. Síce povedal jedno, ale vybadal, že si praje opak. Takmer sa pousmial. Naozaj sa v ňom za ten krátky čas naučil o toľko lepšie čítať?

„Ani ja nie som v tomto umení omnoho zdatnejší. A že mi postúpaš po špičkách? Nevadí, rád to podstúpim, ak mi venuješ aspoň jeden tanec.“

Harry pred ním stuhol v šoku. Avšak zo všetkého najviac túžil vložiť ruku do tej jeho a privinúť sa k nemu tak, ako vtedy... Bolo to také dokonalé. Ich telá tak blízko, spolu, hýbajúce sa v jednom rytme, v súlade...

Spravil to. Hudba zaznievala až sem, hoci tlmene. Nechal sa viesť Severusom, jeho pomalými rytmickými pohybmi. Harry si to vychutnával a užíval plnými dúškami. Vedel, že noc ako bola dnešná sa nezopakuje. Nemôže. Bolo by to príliš krásne.

Lenže kým stihol dokončiť svoju myšlienku, ten muž k nemu sklonil hlavu a obtrel sa perami o jeho ústa. Harry vyvalil oči, lebo jeho tvár sa odrazu ocitla v zajatí dvoch teplých dlaní. Muž stojaci oproti mu mierne zaklonil hlavu a prisal sa k jeho ústam. Nežne, opatrne, ale naliehavo.

Harryho viečka sa zachveli ako motýlie krídla, až sa napokon celkom privreli. Horúci jazyk, ktorý sa zmyselne kĺzal po jeho spodnej pere ho donútil pootvoriť ústa. Vyhovel mu.

Severus ho vtiahol do toho najvášnivejšieho bozku, aký kedy Harry okúsil. Ich jazyky sa okolo seba ovíjali, hladili a maznali sa, nevediac sa nasýtiť jeden druhého. Harryho zachvátila príjemná triaška. Matne si uvedomoval, že prsty zatína do mužových pliec a drží sa ho ako kliešť, len aby ho nezradili vlastné nohy.

Bol to zasa on, kto sa od profesora elixírov odtrhol aj tentoraz. Stále omámený pred ním cúvol. Prebodol ho pohľadom, ktorý Severus nedokázal správne rozlúštiť. Ublížený? Ale nebol si istý.

Harry sa otočil na odchod, trasúce sa prsty stále priložené k perám poznačeným bozkom.

Severus pochopil, že sa chystá odísť. „Prosím, neodchádzaj...“ snažil sa ho zastaviť s pocitom bezmocnosti a nechápal, čo urobil zle. Mal pocit, akoby prežíval deja-vú.

„Prečo si to spravil?“ opýtal sa ho ticho zastretý hlas. Mladík k nemu ostával meravo stáť chrbtom.

Čarodejník k nemu vystrel ruku, ale napokon ju spustil späť bez toho, aby sa ho dotkol. Čo mu mal povedať? Vedel, že si zaslúži počuť jedine pravdu. Nechápal však jeho reakciu. Myslel si, že to iba privíta a miesto toho... Zmiatlo ho to!

„Nemohol som sa ovládnuť. Bolo to silnejšie ako ja...“ odvetil napokon a čakal na jeho reakciu. Akúkoľvek.

Mladík sa ani nepohol. Stál na mieste, chrbát mierne zhrbený, prerývane oddychoval.

„Ako inak ti mám povedať...“ pokračoval Severus a dúfal, že práve nerobí ďalšiu chybu svojho života, „že ťa mám rád? Harry, bol som taký slepý...“

Tmavovlasá hlava sa pootočila. Až po chvíli ju nasledoval i zvyšok mocného, pevného tela. Díval sa naňho. Tie smaragdové jazierka boli plné klokotajúcich pochybností, ktoré sa valili cez ich okraj.

„Pamätáš sa, čo si mi povedal vtedy, keď som ti povedal skoro to isté?“ opýtal sa skleslo.

Severus prikývol. Napätie z neho len tak sálalo. „Žiaľ, pamätám.“

„Tak prečo po takom čase?“ dožadoval sa odpovede.

Severus z neho nespúšťal pohľad. Rozprestrelo sa medzi nimi ticho, ktoré o pár dlhočizných sekúnd prerušil. „Pretože som s tebou rád. Pretože,“ nadýchol sa, „som sa nikdy predtým a do nikoho... nezamiloval.“

„Ako si môžeš byť taký istý tým, čo ku mne cítiš po tom, čo si mi dookola opakoval, že som rovnaký ako bol James Potter a po tom, ako si ma vytrvalo odmietal?“

Severus pokrútil hlavou, pristúpil o krok bližšie a vzal jeho tvár do dlaní. „Vôbec nie si ako on! Mýlil som sa! Tak veľmi som sa v tebe mýlil! Ty si iný,“ šepol nešťastne a v duchu oľutoval každú urážku, ktorou ho kedy tak bezhlavo počastoval. „Chcem ťa takého, aký si. Jedinečný, láskavý a obetavý.“

Lenže potom ho pustil a ustúpil. Rezignovane zvesil plecia. „Ale... ak sa tvoje city zmenili, budem to akceptovať. Pochopím to. Budem rovnako šťastný, aj keď ostaneš mojím priateľom.“

Bolo ťažké to vysloviť, ale dokázal to. A najlepšie na tom bolo to, že to bolo myslené úprimné.

Na jeho prekvapenie pristúpil mladík o kúsok bližšie. „Budem krívať do konca života,“ povedal váhavo a pozrel naňho, akoby čakal odmietnutie. „A môj krstný otec ťa neznáša. Viem byť tvrdohlavý, aj všetečný, ale...“ odmlčal sa a zahryzol si do pery, „nie, moje city sa rozhodne nezmenili, Severus.“

I Severus urobil krok vpred. Harry zdvihol ruku k jeho tvári a sňal z nej fialovú škrabošku. „Takže to nebolo zbytočné mrhanie časom?“ opýtal sa a uprel pohľad do obsidiánových očí pred sebou.

„Ani náhodou,“ odvetil, a keď sa tentoraz sklonil pre bozk, mladík ho neukončil a neodsotil ho od seba.

Keď tak po chvíli urobil on, len aby im doprial trocha kyslíka, jeho palce nežne pohladili Harryho zapýrené líčka.

Zelenooký čarodejník mal krásne zasnený pohľad.

Severus ho objal a zvedavo sa spýtal: „O čom premýšľaš?“

„O tom, či sa mi to všetko iba neprisnilo,“ odvetil rozochveným hlasom a skoro zavrnel, keď Severusovo objatie iba zosilnelo.

„Ak tu niekto sníva s otvorenými očami, potom som to asi ja, Harry. Máš v sebe neodolateľné čaro a ja sa obávam, že si mi neodvolateľne počaril! Nikdy som si nemyslel, že by som k niekomu mohol cítiť aspoň spolovice to, čo cítim k tebe.“

Mladík si zložil hlavu na Severusovo plece, keď mu muž pošepol do ucha: „Ale stále sa mám čo učiť. V citoch som žalostne neskúsený...“

Harry sa tomu tlmene zasmial. „Rád ti budem dávať súkromné hodiny. Len sa obávam, aby som ťa časom neomrzel...“

Severus ho prinútil pozrieť mu rovno do očí. „Nikdy!“ zašepkal a vtisol mu na pery krátky, no vrúcny bozk. Potom si o niečo pokojnejšie povzdychol. „Hm, vieš, že nie všetky zmeny sú nutne zlé?“

Harry sa rozosmial. A prehltol slová: „No nevravel som ti?“

sssSHSsssSHSsss

Bola to dobrá zmena. Uvedomoval si to a stále ho neprestalo prekvapovať, ako sa jeho život pozmenil bez toho, aby to naňho nejako zle pôsobilo. Bol spokojnejší a dokonca mohol pokojne tvrdiť, že aj šťastnejší. Omnoho šťastnejší.

Stále však nenachádzal odpoveď na otázku, ktorú si kládol až pričasto, keď sa díval každé ráno na svojho spiaceho manžela. Ako mohol byť po všetky tie roky taký slepý?!

Pravda, nie všetky zmeny sú nutne zlé. A táto, tá bola jednoducho... jedinečná!

 

           Koniec

    
   
KOMENTOVAT jako neregistrovaný uživatel
    

 

 

 

 

 

14.10.2014 16:43:35
Lucy1313
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one