Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Miluj a chráň I

 

S láskou venované Sliminke. Za skvelú prácu s prekladom skvelej poviedky UP. Nech sa teda dočkáme poriadneho happy endu!

 

Nikdy som si nemyslel, že môj život bude takýto. Prežil som toho viac, ako ktokoľvek iný. Spáchal som hriechy, ktorých som si bol veľmi dobre vedomý, a ktoré mi mali otvoriť pekelnú bránu a zabezpečiť cestu do pekla. Smrtka nado mnou už veľa ráz demonštratívne mávala kosou, ale dostala ma až teraz. Bola to hlúpa smrť... Vždy som si myslel, že ak už raz zomriem, bude to v boji... Možno dokonca v rovnom súboji... Muž proti mužovi, prútik proti prútiku. Nestalo sa tak. Prečo ma to nesklamalo? Čakal som od Smrti viac a ona mi ponúkla jednu, jedinú možnosť. Hadie tesáky plné jedu. Rýchlu, ale bolestnú smrť. Prefíkané... musel som jej to uznať. Čakala ma. Videl som ju postávať v kúte tej chajdy. Škerila sa mi do tváre a ja som nemohol robiť celkom nič. Ani sa hýbať, pretože moje telo otupil hadí jed...

***

Harry sa vystrel na stoličke a pošúchal si boľavý krk. Brko, ktoré držal v prstoch skončilo v kalamári s čiernym atramentom. Pozrel na svoje špinavé prsty a potlačil zlozvyk utrieť si ich do nohavíc. Už dávno nebol malým chlapcom. Miesto toho zamrmlal čistiace kúzlo a bolo po probléme. Znova po sebe prečítal správu z posledného prípadu. Na chvíľu ho zachvátila podivná nostalgia. Jeho posledný prípad. Ako dlho pátral po tom vlkolakovi? Viac ako tri týždne. A teraz to skončilo. Tá posledná nepatrná bodka na konci spisu bola bodkou i v jeho kariére aurora na ministerstve mágie. Už žiadne riskovanie života a žiaden adrenalín. Žiadne vypočúvanie, žiadne pátranie po vrahoch, zlodejoch, násilníkoch a iných podradných živloch. Od dnešného dňa sa jeho život zmení. Pravda, len v tom prípade, ak...

Vysoký, štíhly muž po päťdesiatke vošiel do jeho kancelárie bez zaklopania. Vlasy mal napriek svojmu veku stále tmavohnedé, bez jediného sivého pramienka. Úzka tvár bola prísna, jej črty ostro rezané. Alpharad Greystok bol výborným vedúcim. Prísnym, ale výborným. Svoj post si právom zaslúžil. Slobodný starý mládenec, ktorý bol svojej práci oddaný a verný, akoby bola jeho zákonitou manželkou.

Harry vzhliadol od papierov a uprel na muža nič neprezrádzajúci pohľad. „Pane?“ ozval sa stroho, keď sa za mužom zavreli dvere a jeho vedúci mu podal ponad stôl akési papiere. Neznášal, keď ho takto prepadával. „Čo to je?“ Kým mu však stihol muž odetý od hlavy po päty v čiernom odpovedať, otvoril dokument a prebehol po ňom pohľadom. Po chrbte mu zletela spŕška zimomriavok, ale napriek tomu na sebe nedal poznať, ako s ním hneď prvý z papierov zamával. Žiadne emócie. Jeho tvár bola... Och, áno, kamennou maskou, ktorú sa naučil používať a vytasil ju vždy pri príležitosti, keď sa jeho konanie malo dostať do rozporu so zmýšľaním alebo citmi.

„Doniesol som vám zatykač na profesora Severusa Snapa. Teraz je to oficiálne. Očakávam, že si splníte svoju povinnosť. Zatiaľ ostane v predbežnej väzbe v nemocnici. Vraj si ho tam chcú na pár dní ešte ponechať. Ubezpečte sa však, že nikam nebude môcť ujsť. Spolieham sa na vás, pán Potter.“

Harry zdvihol pohľad od pergamenu s veľkou červenou ministerskou pečaťou a pozrel naňho. Krátko prikývol.

„Takže sa prebral, pane?“ opýtal sa neutrálnym hlasom.

„Tak je. Práve mi prišla správa z muklovskej nemocnice. Choďte tam čím skôr. Očakávam od vás skorú správu. Osobne, pán Potter,“ upozornil ho.

S týmito slovami znova zmizol za dverami a Harry začul na chodbe dutú ozvenu jeho náhliacich sa krokov. Jeho čierny habit za ním zavial ako vlajka smrti, ktorá sa týčila nad jedným, jediným mužom. Posledným smrťožrútom.

Harry to vedel. Vedel, že sa prebral, pretože prv, ako k nemu dorazil jeho vedúci, rokfortská riaditeľka mu poslala súrnu depešu. Ostávalo na ňom, aby dohral svoje predstavenie do konca. Všetko záležalo len na ňom. Zroloval pergamen, strčil si ho do náprsného vrecka a z tajného šuplíka zabudovaného vo svojom pracovnom stole vytiahol iný pergamen. Ten si vložil do vrecka ešte opatrnejšie. Zhodil zo seba habit, obliekol si obyčajnú čiernu športovú bundu a vyrazil.

***

Prebral sa!“ preblesklo mu v to dopoludnie azda po stý raz hlavou. Nemocničné schody bral po dvoch. Nevydržal čakať na výťah, lebo mal dojem, že sa vlečie nekonečne pomaly. Napriek skvelej fyzickej kondícii sa trochu zadýchal, kým dorazil na štvrté poschodie nemocnice Royal Marsden. Ruky sa mu chveli, preto ich zaťal v päsť a na štvrtom podlaží, opretý o kovové zábradlie na chvíľku zastal, aby si vydýchol. Nezotrval tam dlho. Cez dlhú nemocničnú chodbu vykračoval ráznymi krokmi, ktoré sa duto odrážali od bielych stien. Podľa pokynov peknej, mladej recepčnej, sediacej vo vestibule nemocnice za zeleným stolom s vyvýšeným pultom, pacienta premiestnili z predošlej izby na oddelení traumatológie do obyčajnej izby, kde mal ostať deň - dva na pozorovanie a potom mal byť prepustený. Čo pre Harryho znamenalo splniť si povinnosť a zatknúť muža, ktorý vôbec netuší, čo ho v najbližších minútach očakáva.

Harrymu sa zdalo, že tá nemocničná chodba nemá konca. Neznášal nemocnice. Odjakživa. Zrejme preto, že sám bol ich častým návštevníkom. Z toho charakteristického pachu dezinfekcie sa mu zdvíhal žalúdok. Okolo neho prešla sestrička, ktorá si ho premerala skúmavým pohľadom. Pristavil ju.

„Dobrý deň,“ pozdravil ju. „Prosím vás, kde je izba číslo stoštyridsať tri?“

Pomerne vysoká plavovláska mu odzdravila a ukázala neďaleko za seba.

„Ďakujem.“

Sestra sa stratila za bielymi, lietajúcimi dverami a on sa pomaly blížil k svojmu cieľu. Desať rokov, napadlo mu. Prešlo už desať rokov.

Čím bol bližšie k dverám s čiernymi, maľovanými číslicami 143, tým väčšiu nervozitu pociťoval. Tep sa mu zrýchlil, žalúdok stiahol a akoby to nestačilo, mal dojem, že mu oťažel ako keby mu doň napchali kamene. Opäť si zastane pred svojou nemesis. A tá tentoraz bude pri vedomí... Už len pár metrov. Pár krôčikov ho delilo od izby, kde ležal. Dúfal, že riaditeľka už dorazila.

„Nie! Neostanem tu viac ani minútu!“ začul zlostný výkrik spoza dverí, ktoré sa odrazu s trhnutím otvorili. Keby sa včas neuhol, dostal by zásah priamo do tváre. Takmer sa uškrnul. Iste, ten hlas nemohol patriť nikomu inému. Snape bol skutočne pri zmysloch. Prebral sa z kómy! Jeho vnútro sa zachvelo, hoci mal dojem, že žalúdok má skutočne plný ľadových kameňov.

„Och, prepáčte mi, pane,“ ospravedlňovala sa mu mladá sestrička v modro – bielej rovnošate, ktorá chcela byť čo najďalej z dosahu toho rozhnevaného muža vo vnútri.

„Nič sa nestalo,“ odvetil pohotovo a dovolil si krátky pohľad do izby. No stočil ho späť k nej, keď si uvedomil, že mu niečo vraví.

„...po lekára, zrejme ho budeme musieť upokojiť sedatívami,“ hovorila s obavami, keď sa dívala na svojho vyčíňajúceho pacienta a jeho besnenie.

Už tak chcela urobiť a odísť, no Harry ju zachytil za lakeť. „To nebude nutné. Za lekárom sa potom zastavím sám. Upokojí sa, verte mi. Zariadim to,“ presviedčal ju pokojným hlasom.

Bolo vidno, že sa jej jeho návrh nepozdáva, no i tak prikývla a on konečne vošiel do izby. Zavrel za sebou dvere a očaroval miestnosť bez toho, aby sa čo i len dotkol svojho prútika. Malé ochranné opatrenie len preto, aby hluk z vnútra izby neprenikol von. Kývol žene, ktorá bezmocne postávala konča pacientovej postele a vyslala k nemu prosebný pohľad.

„Dobrý deň, profesor Snape,“ prehovoril konečne a miestnosť sa v tom momente ponorila do absolútneho ticha. Akoby niekto toho muža, ktorý si strhával z pŕs prísavky monitorujúce činnosť srdca, vyťahoval zo žíl infúziu, z nosa strhával hadičky, ktoré mu bránili v slobodnom dýchaní a klial tak, ako ho Harry ešte nezažil, očaroval kúzlom znehybnenia.

Muž k nemu stál chrbtom. Typická nemocničná nočná košeľa s viazaním na chrbte odkrývala časť jeho bledej, nahej pokožky a to nielen chrbta, ale aj zadku. Nehovoriac o tom, že mu siahala sotva pár centimetrov pod zadok a poskytovala Harrymu nerušený pohľad na jeho dlhé, štíhle nohy pokryté jemnými chĺpkami, ktoré sa mu trochu triasli od námahy a po dlhom nepoužívaní svalov.

Pri tom pohľade, ktorý sa mu naskytol - hlavne na ten zadok vystavený jeho očiam na obdiv a ešte k tomu v miernom predklone - sa Harry musel opanovať, aby na ňom nezotrval pohľadom dlhšie, akoby sa patrilo. Hlavne v spoločnosti riaditeľky McGonagallovej.

„Potter!“ vydýchol muž odrazu, keď neomylne zaradil ten hlas k jeho pravému majiteľovi.

„Áno, pane,“ pritakal Harry poslušne a znova, tentoraz neisto pozrel na riaditeľku. Tá iba pokrčila plecami. Jej pokusy upokojiť svojho dlhoročného kolegu stroskotali na celej čiare. Obaja očakávali jeho ďalšiu tirádu.

„Severus, mohol by si si opäť ľahnúť?“ opýtala sa ho Minerva a jeho to konečne prebralo z letargie, do ktorej upadol, keď ho oslovil Potter.

„Ani ma nenapadne!“ zreval ako šialenec. „Kde je môj prútik? A prečo do čerta nič nevidím!?“ vykríkol znova, po krôčikoch ustupujúc od rozhádzanej postele, kým monitorovací prístroj zbesilo pípal, akoby mal každú chvíľu vybuchnúť. Harry k nemu pristúpil a vypol ho skôr, ako sem mohol vpadnúť celý zástup sestričiek a lekárov s úmyslom zachrániť pacientovi život. Monitorovanie zariadenie na činnosť srdca stíchlo. Harry ho však okamžite očaroval tak, aby bežalo i naďalej, akoby sa nič nebolo dialo. Musel prejsť okolo Severusa a ten sa znova zatváril zmätene, keď postrehol v svojej blízkosti pohyb.

„Severus, buď predsa rozumný!“ okríkla ho mentorsky riaditeľka, ale nezdalo sa, že by to naňho bolo zabralo. Za tie roky zostarla. Nebolo to až tak vidieť, ale Harry to poznal. Často sa stretávali. Sivé vlasy jej teraz takmer obeleli. Okolo očí a úst sa vytvorilo viac vrások. Ale napriek tomu stále pôsobila prísne. Autoritatívne.

„Pán profesor, prosím, počúvnite pani riaditeľku,“ naliehal i Harry.

„Vy mi nemáte čo rozkazovať, Potter!“ odsekol Severus, bezradne postávajúc na mieste. Nevedel, kam sa pohnúť. Bosé nohy mu chladila podlaha. Nič nevidel, v jeho vnútri vládol chaos, ktorý ho zapĺňal po okraj duše.

Minerva McGonagallová bezmocne rozhodila rukami. Ale Harry nemienil len tak kapitulovať.

„Nebol to rozkaz, ale prosba. Ak sa neupokojíte, sestrička privedie lekára a ten vás nadopuje sedatívami. Hoci sa vám to nepáči, nemáte inú možnosť ako si nás vypočuť, pane.“

Severus sa zamračil a stuhol. Bolo vidno, že so sebou zvádza urputný boj. Ozaj veľa možností nemal. Buď sa upokojí sám alebo mu k tomu dopomôžu násilím. Nemal tušenia, kde je a čo sa stalo, ale bol by prisahal, že sa ocitol v pekle. Nepovedal ani slovo, len stroho prikývol a vystrúc pred seba ruky, hmatkal po posteli, ktorú opustil v takom chvate. Ako inak, naslepo.

„Ďakujem,“ zamrmlala Minerva a Severus si nebol istý, či to poďakovanie smerovala jemu, pretože sa konečne upokojil alebo Potterovi a jeho vydarenej presvedčovacej akcii. V tej chvíli mu však vadilo najmä to, že vôbec nič nevidí. Takže, keď sa ho v tom okamihu dotkla čiasi ruka a on predpokladal, že to bola tá Potterova, a bezpečne ho naviedla k nemocničnej posteli, ktorú tak zbrklo opustil, prehltol jednu zo svojich uštipačných poznámok, ktoré mal na jazyku. Niečo v tom zmysle, aby si tú svoju pomoc strčil... niekam.

Sadol si späť na lôžko a až vtedy mu došlo, prečo mu tak ťahá na... nohy. Nevedel, či to bol len pocit, alebo či sa skutočne červená. Vzápätí ho však prikryla perina. Tentoraz ten pohyb prišiel z druhej strany, teda zjavne od Minervy.

„Tak, som späť. A pokojný. Počúvam,“ zahučal, hoci pravdou bolo len to, že je opäť v posteli a počúva. Nebol pokojný. Len tak to v ňom vrelo, ale čo iné mu zostávalo? Musel sa dozvedieť, prečo sa ocitol na tomto mieste i kde to vlastne je. Mal toľko otázok, že nevedel ktorú položiť prv.

Harry pozrel na riaditeľku, ale tá pokrútila hlavou. Chcela, aby začal s vysvetľovaním on. Aj tak rozumel tým muklovským veciam lepšie.

„Ako ste isto vybadal, ste v muklovskej nemocnici, pane. Konkrétne v nemocnici Royal Marsden v štvrti Fulham, v Londýne, “ začal Harry, keď si Minerva kúzlom privolala stoličku a sadla si, zvierajúc v rukách remienok od svojej čiernej kabelky. On toho nebol schopný. Mal dojem, že mu nohy zdreveneli. Vlastne bol celý akýsi meravý a mohol za to jedine muž ležiaci nepohnute v posteli a načúvajúci každému jeho slovu.

Avšak prerušil ho. „Prečo nie som u Sv. Munga?“ opýtal sa Snape, pričom sa vôbec nesnažil schovať svoje rozhorčenie.

„Pretože oni nemajú také skúsenosti s pacientmi, ktorí sa dostali do kómy, pane,“ odvetil Harry pokojne, očakávajúc ďalší výbuch zlosti. Neprišiel. Jeho bývalý profesor Elixírov badateľne zbledol. Natočil k nemu tvár. Čierne oči podobné ónyxu naňho hľadeli prázdnym pohľadom. Ruky, ktoré sa zaťali v päsť zvierali bledomodré posteľné prikrývky tak kŕčovito, až mu obeleli hánky na rukách.

„Do kómy?“ šepol takmer nečujne, celkom vyvedený z miery tou informáciou.

„Áno. Kóma je stav, keď...“ skúsil mu to vysvetliť Harry, ale starší muž ho zarazil. Zahriakol ho tak, až sa Harry zahanbil. Vedel, aký je. Nezniesol, keď ho niekto poučoval. Ale Harry pripísal jeho reakciu aj tak skôr šoku z tej správy.

„Viem, čo je to kóma, Potter! Nemusíte ma poučovať, ako keby som bol idiot!“ fľochol po ňom nasupene.

Harrymu vyschlo v ústach. Bože, pomyslel si, ten chlap je neškodný zrejme iba v kóme alebo keď spí. Už zabudol na to, ako sa pri ňom neraz cítil. „Isteže, prepáčte.“ Úkosom pozrel na riaditeľku, hľadajúc u nej podporu.

„Pokračujte, Harry,“ šepla odovzdane. Prikývol s hlbokým povzdychom.

„Pamätáte si, čo sa stalo v Škriekajúcej búde v tú noc, pane?“ opýtal sa Snapa, ktorému v tej chvíli preletel cez tvár temný mrak. Samozrejme, že si to pamätal. Na to predsa nemohol zabudnúť. Na to, aby zabudol, by mu nestačilo ani deväť životov. Napokon, nebol žiadnou mačkou... Ten otrasný zážitok, keď sa ostré hadie tesáky predrali citlivou pokožkou na jeho krku a zaťali sa priamo a neomylne do jeho krčnej tepny... Prečo vlastne nezomrel?! Spomínal si, ako sa nad ním Potter skláňal, keď ho v smrteľnej agónii prosil, aby sa naňho pozrel. A potom... potom jeho myseľ zastrela čierňava...

„Vy by ste zabudol?“ opýtal sa zastretým hlasom miesto postačujúcej stručnej odpovede.

Harry sklopil zrak. „Nie.“ Nie a nikdy! Ešte i teraz po tých rokoch ho budili zo sna najrôznejšie spomienky, ktoré sa počas tmavých nocí menili na odporné nočné mory.

„Čo sa vtedy stalo?“ spýtal sa Snape, čím pretrhol niť jeho myšlienok a prinútil Harryho pokračovať v rozprávaní.

„Ja... Popravde, môžem si to len domýšľať. Ale keď bolo po všetkom a ja som sa po vás vrátil... Viete, myslel som, že ste... mŕtvy.“

Áno, mal som byť, pomyslel si Severus trpko.

„Zistil som, že dýchate. Toto som pri vás vtedy našiel. Zachytilo sa v záhybe vášho habitu.“ Z náprsného vrecka vytiahol spomedzi papierov sotva osemcentimetrové šarlátové pierko. Natiahol sa k profesorovej ruke zovretej v päsť. Pod jeho zdráhavým, no teplým dotykom prstov sa Snape trochu uvoľnil. Harry mu ruku vytočil dlaňou nahor a vložil do nej ohnivé pierko. Severus ho opatrne zovrel a poláskal prstom po celej jeho hebučkej dĺžke. Spoznal ho i bez toho, aby sa o tom presvedčil na vlastné oči, čo samozrejme – nemohol. V tom pierku driemal skrytý oheň... život...

„Fénix,“ zamrmlal si popod nos udivene.

„Áno. Dumbledorov fénix, teda, myslím si to.“ Harry si odkašľal. „Nechali sme vás premiestniť k Svätému Mungovi. Tam vás vyšetrili a skúšali oživiť. Nereagoval ste však na nič, na žiaden podnet. No vaše orgány pracovali vynikajúco. Teda, až na zrak ako ukázalo pár diagnostických kúzel. Jed nezasiahol žiadny dôležitý orgán, ale zrejme on môže za to, že máte poškodený zrak. U Munga vám nevedeli pomôcť, preto sme sa s pani riaditeľkou rozhodli, že skúsime aj iné alternatívy.“

Severusovi napadlo, ako sa mohlo stať, že Potter sa stal jeho... čím vlastne? Záchrancom? Myšlienka na to, že by bol jeho dlžníkom ho rozhodne nepotešila. Už jednému Potterovi kedysi niečo dlhoval. Aspoň si to myslel... Teraz sa to malo zopakovať? Nie, určite nie.

„Takto som sa dostal až sem?“ dedukoval.

„Áno. Znova vám spravili testy a udržiavali vás pri živote pomocou prístrojov. Keďže ste sa prebrali, lekári vám urobia znova nejaké testy. A teraz vám môžu aj dôkladne vyšetriť zrak, ale...“ zeleno oký mladík sa odmlčal, lebo už nevedel ako pokračovať. To, čo sa mu chystal oznámiť nebolo vôbec jednoduché. Horšie už bolo len to, že museli konať rýchlo. Vyslal prosebný pohľad k riaditeľke, hľadajúc u nej záchranu.

Profesor sa nepatrne zavrtel na posteli. „Ako... ako dlho som bol v kóme? Týždeň? Mesiac?“ opýtal sa, stále zvierajúc v jednej ruke pierko z vtáka, ktorého slzy mu zachránili život. Nemohol sa nediviť – prečo? Čím si to zaslúžil?

„Desať rokov, Severus,“ odvetila Minerva, ktorá ho tým dostala do šoku. Ešte sa nespamätal z jedného a už uviazol v ďalšom. Mal dojem, že mu pľúca zovrela ľadová ruka, pretože mu uviazol dych. Srdce sa mu rozbúšilo a dlane zvlhli. Bledé čelo sa sperlilo kropajami studeného potu. Mal šťastie, že sedel v posteli, inak by sa mu zaručene podlomili nohy. Takú hanbu by asi neprežil. Pred Potterom.

Harry sa díval na Snapovu reakciu. Priam ju citeľne vnímal. Muž celkom onemel. Stratil reč na pár pekelne dlhých minút. „Desať rokov,“ vydýchol potom odrazu. „Desať rokov?“ zamrmlal opäť a až po chvíli sa trochu otriasol a spamätal. „Čo... čo ste mysleli tým, ale...?“ odvážil sa opýtať, keď prvotný šok ako tak odoznel.

„Vysvetlím ti to,“ vložila sa do toho riaditeľka. „Po Voldemortovej smrti sa začal hon na smrťožrútov, ktorým sa podarilo ujsť. Trvalo to takmer pol druha roka. Začali sa s nimi procesy a väčšina z nich skončila v Azkabane, kde ich čakal dementorov bozk. Len máloktorí skončili o čosi lepšie. Buď dostali doživotie alebo pár rokov, podľa miery svojej viny. Prejednával sa aj tvoj prípad, no odročili ho na neurčito. Teda na dobu, kým sa preberieš, alebo... zomrieš,“ dodala po krátkej odmlke.

Severus zvraštil obočie, až sa mu spojilo do čiernej linky. „Môj prípad?“ ozval sa neprítomne. Do akého bizarného sveta to precitol? Nenatrápil sa v živote už dosť? Mal byť ešte aj odsúdený? Len čo sa prebral, mal dostať bozk od dementora, ktorý z neho vysaje život a odošle na večnosť? Zachvel sa. Merlin, kedysi si takto prial vidieť skonať Blacka. Zaslúžil by si to, ale čo on? Čím si vyslúžil taký trest? Neodpykal si vari všetky svoje hriechy? Nerobil poskoka Dumbledorovi? Nepodlizoval sa Voldemortovi? Nehazardoval so svojím životom pre vyššie dobro, ako to idealisticky nazýval Dumbledore?

„Áno, chlapče. S Harrym sme robili všetko, čo sa dalo. Ale i s prihliadnutím na to, že si bol dvojitým agentom počas Voldemortovej vlády a koľko si toho riskoval, napriek tomu si považovaný za zločinca. Si obvinený z vraždy, Severus. A to je hrdelný zločin, ako sám vieš.“ Slová, ktoré jej plynuli z úst boli ako rozsudok smrti. Obvinený z vraždy. Nikdy, nikdy a na nikoho nevztiahol ruku, ak nebol prinútený. To vojna, vojna a Voldemort boli tie donucovacie prostriedky, kvôli ktorým bol nútený brániť sa! Nikdy však nezabil úmyselne!

Hoci Severus urputne premýšľal, nemohol si spomenúť z koho vraždy by mal byť vôbec obvinený. Potom mu zišiel na um ten večer na Manore, keď sa prehrabával spomienkami. Bola to jediná vražda, ktorej sa zúčastnil. „Lenže... profesorku Burbageovú zabil Voldemort,“ riekol ticho skôr pre seba, keď si spomenul na tú noc a na úbohú Charity. Kolegyňu, ktorá učila študentov o mukloch a škaredo na to doplatila.

„Nejde o Charity, Severus,“ riekla Minerva, vyvedúc ho bez meškania z omylu a hľadela naňho smutnými očami.

Harry prešiel k oknu. Nemohol sa mu dívať do tej zmätenej tváre. Mal dojem, že za to môže iba on. Keby vtedy nebol poskytol svoje spomienky ministrovi, teraz by nestáli pred týmto problémom. No na druhej strane, keby ich ministrovi neposkytol, svet by sa nikdy nedozvedel pravdu a jeho bývalý profesor elixírov by bol odsúdený na istú smrť. Takto však mali šancu. Malú, ale bola tu.

„Tak teda o koho potom ide? Z koho smrti by ma mohli obviniť i po toľkých... rokoch?“ ozval sa zadumane.

Minerva sa nadýchla a vrhla naňho súcitný pohľad. Uvedomovala si, že keby bol videl ako sa tvári, vysmial by ju. Prinajmenšom. A potom by jej súcit zmietol pod koberec ako neželanú smietku. „Žiaľ, zo smrti Albusa,“ priznala.

„Čo? Ale veď... ako?“ Zachvel sa napriek vynaloženému úsiliu ovládnuť sa zo všetkých síl. Cítil ako sa mu na rukách zježili chĺpky. Do pekla, do akej sakramentsky utopistickej reality sa to prebral? Správy, ktoré sa naňho valili jedna za druhou od jeho dvoch návštevníkov ho prevalcovali spoľahlivo ako mäkučkú trávu ťažké balvany. Cítil sa ako drobný chrobáčik, ktorého rozpučila ich drvivá váha.

Presne si na ten deň pamätal. Dumbledore ho žiadal, aby to spravil. A nie raz. Nechcel! Tak veľmi nechcel! Preklínal ho za to a nie raz! Toho pomäteného starca, ktorého miloval viac ako svojho skutočného otca! A on ho žiadal o poslednú láskavosť. Celkom bez hanby, akoby šlo o ten jeho idiotský citrónový drops, ktorým sa tak rád napchával. Ako to povedal? Pre vyššie dobro, Severus? Ešte aj vtedy na veži... s Dracom... Merlin, žiadal ho, aby s ním skoncoval. A on... poslúchol. Kedy ho nepočúvol? Nikdy. Ani raz! Iste, veľa vecí sa mu nepáčilo, proti toľkému sa vždy priečil, hádal sa s ním, či aspoň hundral, ale vždy ho poslúchol. Dumbledore bol preňho jedinou autoritou, ktorú uznával. Jediný človek, ktorého miloval. Ako vlastného otca...

Harry to ticho už nevydržal. Otočil sa od okna a pozrel mu priamo do tváre. Teraz bol rád, že Snape nevidí. Lebo keby jeho pohľad vraždil, Harryho existencia by bola už len spomienkou. „Je to moja vina, pane. Priznávam sa. Svedčil som vo váš prospech a... musel som im odovzdať svoje spomienky ako dôkazový materiál.“ Jednou vetou vysvetlil to, na čo sa Severus nestihol spýtať a čo ho pálilo na jazyku.

„Ešte vždy pokašlete všetko, do čoho sa pustíte, Potter?“ zasyčal nevraživo Snape obrátiac proti nemu všetok svoj bezmocný hnev a frustrovanosť.

„Harry ti chcel iba pomôcť, Severus,“ bránila červenajúceho sa mladíka riaditeľka.

„Iste. Rýchlejšie sa dostať do Azkabanu, však?“ odsekol pohrdlivo.

„Veď ťa chceli nechať napospas dementorom už v prvý týždeň po vojne! Nezaujímalo ich, v akom stave sa nachádzaš! Čo sme teda mali robiť?!“ zvolala nešťastne. „Teraz Harrymu krivdíš. Intervenoval za teba, kým minister neustúpil.“

Severus mu napriek tomu nedokázal byť vďačný. Čo mal z tej jeho intervencie? Nič. Mal sa postaviť pred Wizengamot? Fajn. Teraz si bol istý, že skončí v Azkabane. Potterova takzvaná pomoc mu bola na totálnu a absolútnu figu. A môže sa iba modliť, aby ho odsúdili na bozk dementora, pretože inak to tam určite nevydrží a...

„Minerva, povedz mi,“ šepol zlomeným hlasom. „Na čo to bolo všetko dobré? Som slepý ako netopier! Kalika! Čo už len budem mať z toho prekliateho života? Navyše, Wizengamot sa zjavne nevie dočkať, kedy odsúdi na smrť posledného smrťožrúta.“

„Máme plán,“ prerušila ho netrpezlivo, prehliadnuc, čo povedal. „Ešte nič nie je stratené, drahý môj.“

Severus sa zamračil. Neznášal ten jej familiárny prístup, akoby bol malým sopľavým chlapcom. Ale na druhej strane ho hrial pocit, že mu aspoň niekto ostal naklonený. Potter sa nerátal. „Plán? Prečo mám dojem, že sa mi nebude pozdávať?“ riekol opatrne, konečne uvoľniac prsty, ktoré tak dlho zatínal do prikrývky, až mu stuhli svaly.

Harry si strčil ruky do vreciek nohavíc, aby nebolo vidno ako sa mu chvejú. „Je to vaše jediné východisko z celej tej situácie, pane,“ informoval ho pokojne.

„Znie to čoraz lepšie,“ zahundral si Snape popod nos a Harry si nemohol nevšimnúť ten ironický tón hlasu.

„V podstate stačí iba zabrániť tomu, aby proti tebe Harry nemohol vypovedať,“ ozrejmila mu celkom jasný fakt.

Snape sa naproti všetkému uškrnul, keď vyslovil: „Fajn, takže budem mať šancu Pottera konečne zabiť?“

Harryho jeho netypický výraz tváre zasiahol, kdesi hlboko vnútri duše a tiež sa pousmial, kým riaditeľka sa zatvárila kyslo.

„Obávam sa, pán profesor, že to zas také ľahké nebude,“ riekol Harry s pobavením v hlase a konečne sa trošičku uvoľnil.

„Ako vám teda inak zabrániť vypovedať? Na vymazanie pamäte je už neskoro. Mám vám vyrezať jazyk? Alebo skúsiť nejakú ohavnú, no účinnú kliatbu?“ hádal a v duchu si už prehrával celé zoznamy kliatob.

„Tým by si si sotva tak prilepšil,“ zahundrala Minerva. „Nie. Prišli sme na niečo iné. Vlastne to napadlo pani Weasleyovej. Strávila nad zákonmi Wizengamotu dlhý čas a lepšiu a účinnejšiu možnosť nenašla.“

„Dozviem sa konečne, čo ma to moje spasenie bude stáť?“ ozval sa príkro. Jeho trpezlivosť zjavne dosiahla svoju pomyslenú hranicu.

Minerva strelila pohľadom po Harrym a pozrela späť na Severusa. „Oženíš sa tuto s Harrym,“ odvetila mu na otázku.

Ak niekedy ten muž dal najavo svoje pocity, bolo to práve v tejto chvíli. Obom im jeho tvár predviedla vlastne celú pestrofarebnú škálu tých najrozmanitejších pocitov. Od neveriaceho výrazu, cez zmätok, hnev, rozhorčenie, zúfalstvo, až po konečné odmietnutie a to nebolo zďaleka všetko.

„Robíš si zo mňa žarty?!“ opýtal sa nezvyčajne zvýšeným hromovým hlasom, ktorý naháňal strach. Harry síce nasucho preglgol, ale Minerva sa nezľakla.

„Nie. Myslím to smrteľne vážne,“ riekla s mrazivým pokojom. V tom momente mu pripomenula Albusa. On s ním tak zvykol jednať. Bol jediný, kto si to k nemu dovolil.

„Nikdy!“ zaťal sa. „Musí existovať iná možnosť!“

„Nie je.“ Trvala na svojom celkom pokojne a vyrovnane. „Harry je jediný svedok, ktorého proti tebe majú a použijú, a hoci bude svedčiť v tvoj prospech, nezaručí ti to, že ťa oslobodia.“

„Ale stále tu je reálna šanca, nie?“

„Nepatrná! Vlastne mizivá! Či už to chceš počuť alebo nie, si bývalý smrťožrút. Bude sa na to prihliadať. Tvoj post agenta bude síce poľahčujúca okolnosť, ale ako sa vyjadril sám Kingsley, nikto nevie, čo si popáchal, alebo čo si bol nútený popáchať. Tvoj prútik podrobne preskúmali. Použil si niekoľko neodpustiteľných a...“

„Chápem,“ prerušil ju. „A čo útek?“

„Skrývajú sa iba zbabelci a vy ste vždy vravel, že ním nie ste. Okrem toho, prišiel ste o zrak, čo vylučuje vo vašom prípade šance na úspech,“ pripomenul mu opatrne Harry. Bolo vidno ako sa Snapovi pohli lícne svaly, keď zaťal zuby.

„Iba. Hľadám. Inú. Možnosť,“ sekal slová, div neškrípal zubami.

„Iná možnosť nie je,“ povedal Harry a pozrel na riaditeľku. „Mohli by ste nás pani riaditeľka nechať osamote, prosím?“

Minerva bez slova vstala a vyšla na chodbu. Vedela, že ak si to majú medzi sebou vybaviť, vhodnejšia chvíľa už nebude.

„Ak si myslíte, že budem súhlasiť, ste väčší idiot, ako som si myslel, Potter,“ zavrčal nenávistne Severus, len čo počul buchnúť dvere a riaditeľka zmizla na chodbe.

„Ak sa tej možnosti nechopíte, ste väčší idiot, ako som si o vás myslel, pane,“ oplatil mu Harry rovnakou mincou. Severusa to prekvapilo. Nikdy predtým si k nemu niečo také nedovolil. Iste, pripísal to na vrub jeho vrodenej drzosti. Čisto z otcovej strany.

„Potter! To, čo navrhujete nemá obdobu! Prečo to vlastne chcete spraviť? Prečo sa do kotla chcete obetovať a vstúpiť so mnou do zväzku? Alebo ste časom stratil i ten zvyšok zdravého rozumu, ktorý vám ešte ostal?“ neodpustil si uštipačnú poznámku.

„To iste nie. Premyslel som si to,“ odvetil pokojne, hľadiac mu priamo do tváre.

„Nemôžem to spraviť, čo nechápete?!“ vyštekol Snape mrazivo. „Ľutujem, ale na svoje šťastie nie som masochista a na vaše zasa sadistický hajzel!“

„Pozrite, ja viem, že ma nenávidíte do morku kostí, ale...“

„Hrom do kotla! Potter! Rozprávam snáď po francúzsky? Nie! Nie je to nenávisť! Je to absolútny odpor, nechuť a opovrhnutie! Až potom je to absolútna nenávisť!“

Harryho pri tých slovách striaslo. Cítil ako mu po chrbte stekajú kvapôčky ľadového potu. Iný by to na jeho mieste už dávno vzdal. Tak prečo s tým nesekol aj on? Bolo to kvôli tej vine i vďačnosti, ktorú voči nemu pociťoval? Boli to tie dva pocity, ktoré sa v ňom bili a súperili s jeho nenávisťou, ktorú kedysi k tomuto mužovi cítil? Kedysi... Zaťal ruky v päsť. Inú šancu nemali. Teda, Snape ju nemal. A za to všetko, čo preňho kedy spravil... Prosto, bol jeho dlžníkom. Či už sa mu to páčilo alebo nie.

„Rozumiem. Vždy sa vám pri pohľade na mňa obracal žalúdok,“ začal ticho. „Aby bolo jasné, nevyznávam vám tu nehynúcu lásku, pane, ale ponúkam vám jedinú reálnu možnosť úniku pred Azkabanom.“

Severus teraz naozaj zaškrípal zubami.

„Ste hluchý alebo taký tupý, Potter? Ak mám šancu, že ma oslobodia...“

„Dobre, ak to už musíte počuť, tá šanca je jedna k miliónu!“ odsekol Harry.

Jeho suverénne vyhlásenie zobralo Snapovi vietor z plachiet a očividne ním otriaslo.

„Dumbledorova vražda bola vopred dohodnutá, lenže o tom viem iba ja. Spomienka sa nezachovala celistvá. Nemajú odkiaľ vedieť, že ste ho nezavraždil úmyselne. Bude to len moje slovo proti tomu ich. Bude im jedno, že to bolo na jeho výslovnú žiadosť, takže neexistuje, aby sa vám tá vražda prepiekla. Okrem toho, členovia starostolca Wizengamotu by žiadali vysvetlenie tých ďalších neodpustiteľných kliatob. Bol som na tých procesoch. Luciusovi Malfoyovi nezachránilo jeho bohatstvo život. Jeho manželka sa po tej hanbe pokúsila o samovraždu ešte pred procesom, ktorý sa mal týkať jej. Oslobodili ju, ale skončila u Sv. Munga. Má izbu hneď vedľa Nevillových rodičov. Mcnair mal asi najkratší súdny proces v celých čarodejníckych dejinách. Rookwood, Lestrange a zopár ďalších boli bez mihnutia oka odsúdení na bozk dementora. Vy nemôžete skončiť rovnako! Pochopte to predsa! Nemôžete! Toto jednoducho nedovolím!“

V izbe sa rozhostilo ťaživé ticho. Severus sa zachvel. Všetkých, ktorých poznal... Všetci boli preč. No, neľutoval to až tak veľmi. Z nikým z nich okrem rodiny Luciusa Malfoya ho neviazalo žiadne puto. Lucius bol teda mŕtvy a Narcissa zošalela. Nemal odvahu spýtať sa ho, čo sa stalo s Dracom... jeho krstným synom.

„Vy sa naozaj chcete... obetovať?“ spýtal sa miesto toho. Počul ako sa mladík pohol. Možno len prestúpil z nohy na nohu na mieste. Možno si i prehrabol rukou vlasy...

„Nie... ja...“

Nemohol sa ovládnuť. Nikdy v živote ešte nezažil takú zničujúcu bezmocnosť. „Čo? Alebo ste vy tým masochistom? Či je proste vo vašej povahe zachraňovať každého úbožiaka?“

Harry za neveselo zasmial. Povzdychol si a prehrabol si rukou vlasy. „Nie je to obeta. Dlhujem vám tak veľa...“

Napriek tomu, že sa Severus zarazil, sarkasticky poznamenal sotva počuteľne: „Aké dojemné, Potter.“ Zvraštil obočie a napokon si i odfrkol. „Hlúposť! Nie ste mi dlžný celkom nič!“ povzdychol si a pošúchal si koreň nosa ako mal vo zvyku. „Som unavený. A tak sa zdá, že sme uviazli v pätovej situácii.“

„Nevidel by som to takto. Stačí, ak pripustíte, že iná možnosť ozaj neexistuje a jednoducho prijmete môj návrh.“

„Potter, pripustím to, až peklo zamrzne!“ skúsil, ale Harry sa nemienil vzdať.

„Nie, pán profesor, už nie je čas. Vyslali ma sem z jediného dôvodu. Uvaliť vás pod bezpečnostné a monitorovacie kúzla.“

„Takže... stal sa z vás auror?“ odbočil muž od témy, v snahe čo najrýchlejšie zmeniť predmet rozhovoru.

„Áno. Tak, čo mi odpoviete?“ nedal sa Harry, dívajúc sa na hodinky na zápästí pravej ruky.

Severus s hlasným povzdychom zaklonil hlavu a oprel si ju o vankúš. Nevedel. Popravde, bol v koncoch. „Ak by som súhlasil...“ začal neisto, potom sa zarazil. „Aká je doba premlčania trestného činu?“

„Vo vašom prípade... žiadna.“

Iste, ako inak. Ďalšia zdrvujúca správa.

„Po akom čase by prichádzal do úvahy rozvod?“ Jediný záchytný, či svetlý bod, ktorého sa mohol chopiť, ak by bol predsa len nejakým zázrakom súhlasil.

„No... To je ďalšia vec. Bolo by to nemožné. Žiaden rozvod.“

Severus naňho zagánil. Ten nepodarok si z neho strieľa, že? „Takže, kým nás smrť nerozdelí? Aké poetické,“ zašomral jedovato. „No pokiaľ viem, zväzky sa dajú zrušiť po vzájomnej dohode partnerov.“ Myslel si, že tým Harryho vyhlásenie odstaví na vedľajšiu koľaj, miesto toho odstavil Harry jeho.

„To iste,“ súhlasil Harry, „zväzky uzatvorené príslušným pracovníkom ministerstva, áno.“

„Potter, do frasa, o čom to tárate?“ Nebolo to žiadnym pravidlom, hlavne uňho nie, no začínal mať naozaj obavy a svoju budúcnosť videl čoraz rozmazanejšie.

„Na chodbe by už mal čakať vikár. Muklovský vikár. Všetky potrebné formality som zariadil. Povolenie k sobášu mám vo vrecku.“

„Neovládam muklovskú občiansko-právnu legislatívu, ale som si istý, že v Anglicku sú takéto manželstvá a hlavne u muklov – neprípustné!“ nedal sa, rozhodnutý za seba bojovať do konca.

„V Anglicku áno, ale v Kanade nie,“ informoval ho Harry promptne. „Stačí teda jediné, pán profesor. Aby ste súhlasil.“

Severus v duchu zaklial. Naozaj ho pripravili o všetky ostatné možnosti úniku? Nebolo iného východiska? Musí si vziať Pottera, aby sa zachránil krk? Merlin, bolo toho veľa, s čím sa musel potýkať bezprostredne po prebudení z kómy. Teraz by bol radšej, keby sa z nej vôbec neprebral. Alebo keby mal po ruke aspoň upokojujúci elixír. Má mu povedať áno? To áno, ktoré ho do smrti bude pútať práve k tomuto mladíkovi? Kedy sa obrátil svet naruby, zatiaľ čo on sa utápal v sladkom a nič netušiacom bezvedomí? V hrdle a ústach mal sucho, no dlane sa mu naproti tomu potili. Opäť. On a... Potter. Strapatá hlava... Vymetená... Oni dvaja v jednej posteli... Zakrútila sa mu hlava a žalúdok spravil salto.

„Bude... Bude to zahŕňať i... sex?“ v duchu sa za tú otázku preklial. Prečo znel tak neisto akurát teraz? Napadlo mu, že z neho musí mať Potter riadnu zábavu. Vedel si dokonale predstaviť ten jeho úškrn. V jeho hlase však nebolo badať zmienku po škodoradosti.

„Je to... nutné,“ odvetil Harry zdráhavo. „Ak by sa naše manželstvo... nenaplnilo, ministerstvo by ho mohlo ľahko napadnúť. Ak by si to overili, čo oni nepochybne spravia, mohli by sami podať žiadosť o anuláciu nášho manželstva a predložiť úradom získané dôkazy. A obviniť nás oboch zo sprisahania.“

Severus musel uznať, že Potter má argument azda na všetko. Do kotla s ním! A ozaj to vyzeralo, že tento „plán“ mal dotiahnutý do najmenších detailov. Bolo to na porazenie! Zrejme by si mal o tej vymetenej hlave, ako ho nedávno v duchu nazval, spraviť iný úsudok. No nechá si to na neskôr. Pre istotu. Človek nikdy nevie...

„Prečo si ma chcete silou-mocou vziať?“ Odrazu mu znel vlastný hlas cudzo a vzdialene.

Harry zažmurkal a na malý moment celkom onemel. Díval sa naňho, do tej bledej tváre a uvažoval, koľko mu toho môže vyzradiť. Nemal by povedať viac ako už naňho vyvalil. Celý ten zapeklitý problém už i tak bol nad jeho sily. Videl to na ňom. Predstavil si akoby sa asi cítil on na jeho mieste. Asi by zúril ako trol. „Lebo vám to dlhujem,“ zopakoval napokon predošlé vyhlásenie.

„Vždy som si myslel, že skončíte... inak, Potter.“ Povedal Snape po chvíli.

„Ako inak?“ spýtal sa Harry prekvapený jeho poznámkou.

„Ženatý so slečnou Weasleyovou predsa,“ riekol Severus, akoby to bola samozrejmosť.

Ale Harrymu zovrelo žalúdok iné a síce vedomie, že o ňom vôbec kedy len uvažoval. Sám to povedal, či nie? Ginny... no, to bola iná kapitola jeho života. Rozhodol sa na to radšej nereagovať.

„Tak? Čo mi odpoviete pane?“

„Zjavne to, čo musím,“ šepol porazenecky. „Súhlasím,“ vyletelo z neho po ďalšej dramatickej odmlke.

Harry iba prikývol, hoci to muž vidieť nemohol. „Dobre. Pôjdem po vikára a ostatných. O tomto čase by mali byť na chodbe aj naši svedkovia.“

„Zdá sa, že ste myslel na všetko.“

„Snažil som sa,“ odvetil naponáhlo, keď vyberal doklady z náprsného vrecka saka. „Ešte jedna vec, pane.“

„Počúvam,“ prskol muž sediaci na posteli.

„Vikár musí uveriť tomu, že sa... milujeme. Nežiadam vás, aby ste rozdávali zaľúbené úsmevy na všetky strany, ale... skúste sa uvoľniť. Pomohlo by to. A... posledná vec. Aspoň nateraz sa musíme oslovovať krstnými menami.“

Severus si odfrkol, ale zavrčal, že sa premôže. Na teraz. Harry mu čosi strčil do ruky. Chladná fľaštička mu padla do dlane a on ju zovrel prstami.

„Upokojujúci elixír,“ šepol Harry a Severus skoro od prekvapenia skolaboval. Naozaj by som mal prehodnotiť svoj úsudok... napadlo mu, keď obsah fľaštičky kĺzal nadol jeho hrdlom a o chvíľu už blahodarne pôsobil na jeho rozrušené nervy.

***

Skutočne sa premáhal celý čas. Harry mu bol vďačný i za to, že sebou netrhol, keď sa ho chytil za ruku a skoro celý čas ho tak držal, kým on stál po strane jeho lôžka. Aspoň on sa snažil pôsobiť ako šťastný snúbenec, ktorému sa práve po desiatich rokoch prebral z kómy milovaný muž. Nikto z nich netušil, že v podstate ani veľmi predstierať nemusí. Vikár im to predstavenie asi zožral aj s navijakom, ale tých troch ich herecký výkon nepresvedčil.

Ron naňho hľadel sústrastne a mierne zelený, pretože si nedokázal ani len predstaviť, čo Harryho čaká o svadobnej noci, no díval sa naň s obdivom. Hermiona na nich hľadela s očami lesknúcimi sa od sĺz, s tichou úctou a povzbudením. Minerva dojato smoklila. Harry netušil, či je z toho ozaj taká dojatá alebo vystrašená a uvažuje, čo s nimi bude po tejto šaráde.

Vikár konečne prešiel k hlavnej časti po krátkom príhovore k snúbencom a prítomným.

„Severus a Harry, rozhodli ste sa uzavrieť sviatostné manželstvo. Teraz nastáva tá chvíľa, keď Kristus Pán tu pred zástupcom Cirkvi a pred cirkevnou obcou sviatostne spečatí vašu lásku. Preto sa vás pred Bohom a Cirkvou pýtam: Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“

Obaja odvetili unisono: „Áno.“ Harry vrhol po mužovi, ktorého držal za ruku krátky pohľad a uvažoval, ako je možné, že vie, čo má povedať. Potom ho napadlo, že len odpovedá na otázku a zjavne by nevyzeralo dobre, keby Snape vyhŕkol niečo v zmysle: „Inú možnosť na záchranu svojho života nemám.“

Knaz pokračoval: „Severus a Harry, ste rozhodnutí žiť v úprimnej láske a vo vzájomnej úcte po celý život?“

„Áno.“

„Chcete si založiť rodinu, pýtam sa vás pred Bohom a Cirkvou: Ste ochotní s láskou prijať deti ako dar Boží a vychovávať ich podľa Kristovho evanjelia a podľa zákonov jeho Cirkvi?“

„Áno.“

Harrymu napadlo a pri pohľade na ostatných zrejme aj ich, že toto nebola práve nutná otázka a v ich prípade vyznela divne, ale nechal to byť.

„Keď teda chcete uzavrieť sviatostný manželský zväzok, podajte si ruky a pred Pánom Bohom a jeho Cirkvou vyjadrite svoj manželský súhlas.“

„Ja, Harry, beriem si teba, Severus, za manžela a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom, a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastní ani v nešťastní, ani v zdraví ani v chorobe, a že ťa budem milovať, a ctiť po všetky dni svojho života.“

Len čo to dopovedal, vikár vyzval k manželskému súhlasu Severusa.

„Ja, Severus, beriem si teba, Harry, za manžela a sľubujem pred všemohúcim Bohom, že ti budem verným manželom, a že ťa nikdy neopustím, ani v šťastní ani v nešťastní, ani v zdraví ani v chorobe, a že ťa budem milovať, a ctiť po všetky dni svojho života.“

Vikár sa spokojne usmial, položil štólu na ich spojené ruky a povedal: „A ja v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje.“

Hermiona s Harry šepli tiché: „Amen.“

Vikár pokračoval v obrade. Položil pred novomanželov kríž a povedal: „Milí novomanželia, teraz prísahou potvrďte, čo ste si navzájom sľúbili.“

Severus s Harryho pomocou položil dva prsty na kríž a spolu odriekavali: „Pred oltárom nášho Pána Ježiša Krista prisahám, že svoj manželský sľub dodržím. Tak mi Pán Boh pomáhaj!“

„Teraz vám požehnám snubné prstene,“ oznámil im duchovný. Ron ich vybral z náprsného vrecka a položil na striebornú tácku. Kňaz pomodlil modlitbu požehnania a pokropil prstene svätenou vodou.

„Severus, tvoju ľavú ruku,“ pošepol mu ticho jeho... novomanžel. Severus teda zdvihol ruku a dovolil, aby mu Potter navliekol na prstenník kovový krúžok, keď zároveň odriekal posvätnú prísahu. Prsteň mu prekvapivo padol ako uliaty. Harry mu ho nastokol na prst so slovami: „Severus, prijmi tento prsteň, ako znak mojej lásky a vernosti, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“

A som označkovaný, napadlo mu. Lenže nemohol sa oddávať trúchleniu nad svojím neprajným osudom, pretože teraz bol na rade on.

Aj napriek tomu sa Severus skoro rozosmial. Akej lásky? Akej vernosti? Za toto istotne zhorí v pekle! Ale potom spravil to, čo sa od neho požadovalo.

Potter mu svoj prsteň vložil do dlane bez toho, aby ho o to musel požiadať.

„Teraz nasaďte snúbencovi prsteň a opakujte po mne, Severus,“ vyzval ho vikár úctivo.

Severusovi nič iné nezostávalo. Práve upísal svoj život mladému mužovi, ktorého nenávidel. Keď vyslovoval tie slová: „Harry, prijmi tento prsteň, ako znak mojej lásky a vernosti, v mene Otca i Syna i Ducha Svätého,“ mal dojem, akoby mu na členku pribudlo tonové závažie. Ako olovená guľa, ktorá sa uväzovala trestancom na členok, aby im zabránili v úteku. No, toto mu zaručene zabráni zmiznúť. Napokon. Kam by šiel? Slepý ako patrón...

Obrad skončil a on sa podvolil prijať posledné. Srdečné blahoželania od prítomných. Napadlo mu, že si zmýlil povolanie. Mal sa stať komediantom...


***Koniec prvej časti***

21.09.2011 00:29:01
Lucy1313
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one