Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Miluj a chráň II

 

Ahojky všichni! Potkala mě nemilá věc... :-( Uprostřed týdne a uprostřed rozpracovaného překladu mě zradila technika a odešel mi počítač. Nakonec se ho nějak podařilo resuscitovat (a doufám natrvalo), ale má práce je fuč a já už nezvládla nachystat kapitolu. Mrzí mě to. Jednak vám dnes nemohu nabídnout pokračování a taky... Merline, já tak nerada dělám dvakrát stejnou věc! Naštěstí je tady ještě Tess a její nádherný dárek, takže vám jako omluvu za chybějící UPčko přináším další kousek jejího „Miluj a chráň“. Věřím, že se bude líbit, a pro sebe vás prosím o strpení.

Opatrujte se! Vaše Slimča.

 

P.S.: Tessko, opět skvostné! Nádherný dáreček, opravdu. Děkuji, děkuji, děkuji! Jsi zlatíčko!

 

 Zo srdca pre Sliminku!

 

Život so mnou nikdy nehral fér. Vedel som to. Najhorší na tom bol ten pocit vlastnej bezmocnosti. Nemohol som s tým spraviť celkom nič. Karty, ktoré som držal v ruke nestáli ani za fajku. Zažili ste niekedy ten pocit, keď viete, že prehráte a nemôžete zvrátiť výsledok? Ohavný pocit, ktorý vás zväzuje rovnako účinne ako povrazy neviditeľného kúzla. Spútava vás, bráni vám slobodne dýchať, vyvoláva vo vás pocity, o ktorých ste ani netušili, že ich vlastníte. Strach, zúfalstvo, beznádej. Život sa mi vyškieral do tváre. Vyžíval sa v mojom utrpení? Nemalo zmysel ďalej hrať a zbytočne si navrávať, že to takto predsa skončiť nemôže. Čerta starého! Zložil som karty na stôl a on ich prebil. Srdcovým kráľom.

***

„Čo bude teraz?“ ozval sa Snape, len čo vikár odišiel, aby stihol svoj večerný let domov.

„Ja sa musím vrátiť na Rokfort,“ riekla Minerva. Jej hlas znel unavene. Ale bola spokojná, lebo ich plán na jeho záchranu vyšiel. „Prídem hneď zajtra ráno po vizite.“

„Nemusíš sa unúvať,“ zarazil ju Severus okamžite a ako inak, nevrlo.

Pozrela naňho, keď si opravovala svoj klobúk. Označila ho za celkom primeranú muklovskú náhradku. Bol celý čierny s plytším dnom, ozdobený umelými kvetmi na širšej šarlátovej stužke. Perfektne sa hodil k jej dlhým šatám čiernej farby a staromódnemu strihu saka rovnakej farby. „Nejde o unúvanie, Severus. Robím si prosto o teba starosti. Prajem vám všetkým príjemný večer.“ S tými slovami vypochodovala na chodbu a zavrela za sebou dvere.

Ron pozrel na Harryho a potom na Hermionu. „I my by sme mali ísť, kamoš.“

Hermiona súhlasne prikývla. „Áno. Pôjdeme. Rose ešte stále kojím a o chvíľku bude čas, kedy si zvyčajne pýta jesť.“

„V poriadku. Ďakujem, že ste prišli. Veľmi si to cením.“

Harry objal Hermionu, ktorá sa k nemu nahla, aby ho pobozkala na líce.

„Maj sa, kamoš,“ potľapkal ho Ron po pleci.

„Dovidenia, pane,“ pozdravili manželia unisono i Snapa, na ktorého prítomnosť v miestnosti sa zabudnúť veru nedalo.

Harry a Snape znova osameli. Snape mlčal.

„Budem musieť ísť. Musím sa vrátiť do kancelárie a vypratať ju. Po tomto ma šéf isto vyrazí,“ skonštatoval Harry a vošiel si rukou do vlasov.

„Nesnažte sa ma viniť z niečoho, na čom ste sám tak neoblomne trval, Potter,“ zavrčal Snape zádrapčivo, reagujúc na poznámku, ktorú mladík vyslovil nahlas.

„Neobviňujem vás. Ani by mi to nenapadlo,“ bránil sa Harry okamžite. „Chcel som vás len...“ zmĺkol a iba si povzdychol. „To je jedno. Zájdem ešte za vaším ošetrujúcim lekárom a poviem sestričke, aby vás znova napojila na prístroj, dobre?“

Profesor nereagoval. Harry mal sto chutí povzdychnúť si znova, ale nespravil to. „Nevyľakajte ju, prosím. Vrátim sa zajtra. Dobrú noc.“

Harry nečakal, že mu Snape odpovie. Ani to nespravil. Iba ležal v posteli a netváril sa vôbec nijako. Nevidomé čierne oči hľadeli do prázdna. Snapove nálady boli však iba špičkou pomyselného ľadovca. Už pred rokmi, keď zosnoval tento šialený plán na jeho záchranu sa takto rozhodol. A prisahal si, že svoje rozhodnutie nebude ľutovať. Možno ho Snape osočil, že sa obetoval a hoci mu možno Harry tvrdil opak, i on to tak z väčšej časti pociťoval. Lenže v poslednej dobe prevládol iný pocit. Bol tú súcit, hoci vedel, že keby Snape čo i len tušil, že s ním súcití, opovrhoval by ním ešte väčšmi ako doteraz. Takto jeho úloha obetného baránka ustupovala do úzadia.

Strávil v tejto izbe tých desať dlhočizných rokov spolu s ním. Keď práve nepracoval, bol tu. Holil ho, umýval, čítal mu z rôznych novín, predčítal mu z kníh, dokonca mu čítal z odborných časopisov články, ktoré boli zamerané na štúdiá elixírov. Zhováral sa s ním, lebo lekári to vrelo odporúčali, ako jeden z možných podnetov návratu do bdelého stavu pacienta. Harryho súkromný život zahŕňalo len pár záujmov, medzi ktoré delil svoj voľný čas. Weasleyovci, Ron s Hermionou a ich dcérou Rose, Severus Snape a vše-požierajúca samota.

Vyšiel zo Severusovej izby, zavrel za sebou dvere a na chvíľu sa oprel o stenu. Privrel oči a modlil sa, aby to všetko nejako zvládol. Už nebol tým vystrašeným chlapčaťom, ktoré ohúril nový a nepoznaný svet, presne ako nebol ani tým, ktorý považoval profesora elixírov za temného mága, černokňažníka a neskôr za smrťožrúta. Akonáhle sa dozvedel pravdu, stal sa ten čiernovlasý muž preňho človekom. Samotárskym, uzavretým, všetkými zavrhovaným, no napriek tomu výnimočným. Áno, profesor Severus Snape bol výnimočný. Celým svojím zjavom, pôsobením, vystupovaním i správaním. Nikto nikdy neriskoval tak veľmi a to, čo riskoval celý svoj život on.

Napriek tomu bol k nemu život viac ako nespravodlivý. Ako inak sa dal označiť fakt, že ho stále považovali za bývalého Voldemortovho prívrženca a prachsprostého smrťožrúta? Nestačili im Harryho slová, ktoré s vervou obhajovali bývalého profesora. Nie. Len hŕstka členov Wizengamotu bola ochotná uveriť mu. Prevažná väčšina z nich trvala na jeho súde, vypočúvaní a... Harry si bol istý, že rovnako by trvali i na jeho odsúdení. Nemohol to dopustiť. Nemohli predsa beztrestne a bez výčitiek svedomia odsúdiť nevinného! Áno, iste. Snape mal svoje chyby, ale kto ich nemá? Nie nadarmo sa hovorí - kto je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Kto vie, kto by sa z nich opovážil ako prvý.

Prekvapene otvoril oči, keď na pleci pocítil jemný dotyk čejsi ruky.

„Ste v poriadku, pane?“ opýtala sa ho sestrička. Tá istá, ktorá nedávno opustila bojové pole, na ktoré v hneve zmenil profesor svoju izbu.

„Áno. Nič mi nie je. Pacient sa upokojil, ako som vravel. Môžete ho znova napojiť na monitor, ak to bude potrebné. Nemusíte sa ho báť,“ snažil sa ju upokojiť, keď zbadal v jej tvári tieň obáv.

Milo sa naňho usmiala a prikývla. „Povedala som ošetrujúcemu lekárovi, že sa za ním zastavíte.“

„Mám to samozrejme v úmysle,“ pritakal Harry zadumane a odlepil sa od steny.

„Tak teda po chodbe rovno a doľava. Sú to tretie dvere od okien, pane.“ S tým zmizla za dverami Severusovej izby, no tesne predtým stihol Harry jedinou myšlienkou vypnúť prístroj na monitorovanie činnosti srdca.

Zaklopal na dvere primárovej kancelárie a vstúpil po jeho tlmenom vyzvaní, ktoré začul spoza dverí.

Sotva štyridsaťročný muž vstal, pozdravil ho a natiahol k nemu ruku. Harry mu ňou potriasol a sadol si na ponúkanú stoličku.

„Som tu len na skok. Nemám veľa času, pretože sa musím vrátiť do práce,“ stihol povedať prv, ako si sadol.

Lekár Murdoch prikývol. „Nezdržím vás dlho.“ Oprel si lakte rúk o opierky kresiel a spojil si ruky končekmi prstov tak, ako to mal vo zvyku i Dumbledore. Teraz však naňho nehľadeli vrelá bledomodré oči spoza polmesiačikových okuliarov. Pohľad, ktorý sa k nemu upínal bol síce láskavý, ale i vážny.

„Stav pacienta je stabilizovaný. Dnes v noci si ho tu necháme na pozorovanie. Ráno mu spravíme ďalšie testy a špecialista mu znova vyšetrí zrak. Potom budeme múdrejší.“

„V poriadku. Kedy si ho môžem odviesť domov?“

„Myslím, že by to bolo možné aj zajtra po vizite. Pravda, najprv počkáme za výsledkami.“

Harry prikývol a rozlúčil sa. Dobre, takže už zajtra, pomyslel si a žalúdok sa mu podivne stiahol nervozitou. I keď mu v ňom od hladu vyhrával celý hudobný orchester, bol si istý, že do seba nedostane ani pohár vody.

***

Keď sa potom konečne zastavil, bolo to až za dverami jeho kancelárie. Len pár krátkych minút si dovolil zotrvať v sladkej nostalgii a premietol si tie roky, ktoré tu strávil na poste aurora. Lenže to už bolo passé. Šmahom ruky si vyčaroval škatuľku a ďalším kúzlom prinútil veci z políc zniesť sa do jej vnútra. Rýchlo vyprázdnil šuplíky a vybral z nich len svoje osobné veci.

Keď sa dvere na jeho kancelárii rozrazili, stál v nich jeho šéf. Harry ho čakal. Vedel, že ten muž vie, že ho neposlúchol. Mal to napísané v tom preňho tak nezvyčajnom výraze tváre. Pretože ten muž sa tváril presne tak, akoby to od neho bol očakával.

„Pane,“ pozdravil ho Harry. „Nesplnil som príkaz, ktorý som mal,“ priznal bez obalu. Načo zbytočne chodiť okolo horúcej kaše?

Alpharad Greystock iba prikývol. „Naozaj je to to, čo považujete za správne?“

„Áno, pane. Stojím si za tým. Ak by som dovolil, aby ste ho zatkli a vypočúvali ako vraha, nemohol by som sa s tým len tak zmieriť, pretože on nie je tým, za koho ho všetci majú.“

Pohľad jeho vedúceho sa upriamil na obyčajný ničím výnimočný krúžok zlata na jeho ľavej ruke. „Vidím, že ste podnikli patričné opatrenia.“

Harry zaryto mlčal. Až potom sa odvážil opýtať. „Dostanem za neuposlúchnutie príkazu disciplinárny trest?“

„Nie,“ odvetil pokojným hlasom starší muž. „Myslím, že okamžitá výpoveď postačí. Okrem toho, minister by mi to neodpustil. Ale aj tak tu je niečo, čo...“ Na moment zmĺkol a spýtavo si ho premeral svojím pohľadom. „Potter, ako chcete spoločnosti zabrániť, aby naňho zmenila názor?“

„Verte mi, že na to vynaložím všetky dostupné prostriedky, pane,“ vyhlásil Harry neochvejne.

Od vedúceho sa mu dostal jeden z ojedinelých a chápavých úsmevov. „Tak mi neostáva nič iné, iba popriať vám veľa šťastia, pán Potter. A ešte niečo... Prosím, podpíšte mi výpoveď. Tie doklady na zatykač...“

Harry pokynul hlavou a ukázal na roh stola. Vedúci sa po ne načiahol a strčil si ich do náprsného vrecka habitu.

„Pripravte ho na to, že bude napriek všetkému podrobený vypočúvaniu pod vplyvom veritaséra. Možno vám tým aspoň trochu uľahčíme snahu o jeho úplné zbavenie viny.“

„Ďakujem. To isto pomôže.“ Harry si jeho podivnú ochotu vážil. Nehľadal za jeho ponukou žiadnu pascu, či obyčajnú podlosť. Vedel, že nech bol ten dôvod akýkoľvek, určite by mu nevrazil nôž do chrbta. Ten muž mal skvelé logické myslenie, výnimočnú schopnosť dedukcie a vycibrené všetky zmysly. Na poste vedúceho by si Harry nedokázal predstaviť vhodnejšieho kandidáta.

Len čo sa rozlúčili, i on opustil svoju kanceláriu. Tentoraz pôsobila až nezvyčajne pusto. Posledný raz sa po nej rozhliadol. Na vyprázdnenom stolíku ležal jeho aurorský odznak. Zdalo sa, že ďalšia etapa jeho života je práve u konca a jemu ostáva obrátiť list v svojej knihe života.

***

Severus ležal v posteli celkom nehybne, kým okolo neho krúžila zdravotná sestra. „Ešte túto noc vám budeme monitorovať činnosť srdca,“ informovala ho, kým mu na hruď umiestňovala gumové prísavky. „Zajtra o siedmej ráno si vás zoberie na starosť oftalmológ, len čo vám odoberiem vzorku krvi na posledné testy a myslím, že vás poteším, ak vám poviem, že je viac ako isté, že vás lekár po vizite prepustí domov. Potešujúca správa, pravda?“ opýtala sa veselo, no pacient nereagoval. Lenže ona bola napriek tomu spokojná. Veď aspoň nevyvádzal tak ako predtým.

„Nepotrebujete niečo?“ Jej vľúdny hlas ho vytrhol zo zamyslenia.

„Vodu,“ poprosil napokon. V hrdle mal doslova vyprahnuté ako v púšti.

„Iste,“ zašvitorila a vzala ho za ruku, aby mu do nej vložila pohár. „Len pite,“ riekla povzbudivo.

Keď sa potom vytratila, vrátila sa znova ani nie za hodinu. Doniesla mu večeru a on sa dobrovoľne a bez reptania nechal nakŕmiť. Mal toľko zdravého rozumu, aby si uvedomil, že momentálne nedokáže sám ani zájsť na toaletu. To bol ďalší problém, na ktorý myslel neprestajne posledných desať minút. Sestra ho zaviedla i tam a len čo mu podľa hmatu ukázala, kde nájde papier a kde sa splachuje, opustila malú kúpeľničku a nechala ho osamote. Len čo sa potom pomalými a neistými krokmi vracal späť, zaviedla ho k jeho posteli, a znova naňho napojila tie gumové prísavky.

Prv, než odišla, Severus sa opýtal niečo, čo mu už chvíľu vŕtalo v hlave. „Ako je možné, že po tých desiatich rokoch, čo som bol v kóme nemám ochabnuté svalstvo a môžem bez väčších problémov chodiť?“

Nevidel to, no sestra sa naňho milo usmiala. „Och, mali ste naozaj skvelú starostlivosť, pán Snape. Skoro každý deň za vami chodil pán Potter. Staral sa o vás viac ako príkladne a poviem vám, že ste mal špičkovú starostlivosť, ktorú tu nemajú ani prominentní pacienti. Platil vám dokonca rehabilitačného terapeuta, ktorý sa zameriaval výlučne na to, aby vám neochablo po tie roky svalstvo. A to zďaleka nie je všetko.“

Viac však sama nepovedala a on sa doslova bál opýtať. Bál sa, čo by sa ešte mohol všetko dozvedieť.

„Pospite si, je už deväť preč. Dobrú noc, pane,“ zamrmlala, keď opúšťala jeho izbu.

Možno by ju bol poslúchol, keby sa mu hlavou nerojili tie útrpné myšlienky. Čo sa to s ním vlastne stalo? Celý jeho život bol ako zlý sen! Prebudí sa po desiatich rokoch kómy, dozvie sa, že je slepý a navyše obvinený z vraždy jediného blízkeho človeka, ktorého za tie roky mal, a s ktorého plánom tej vraždy nesúhlasil. Čo všetko si preto musel pretrpieť a zdalo sa, že s tým očividne ešte nie je koniec! Zlatý krúžok na prste jeho ľavej ruky ho priam pálil. Severus sa s ním zamyslene pohrával. Otáčal si ho na prste a myslel na Pottera. Myslel na toho chlapca, ktorým opovrhoval od jeho narodenia. Medzičasom dospel a on ostarol. Kto vie, či už má šedivé vlasy? A koľko vrások mu pribudlo? Rukou si zamyslene prešiel po brade. Bol oholený. Kto ho holil? A kto ho celé tie roky umýval a... Merlin, bolo toho toľko, čo nevedel.

Potter. Harry James Potter, jeho manžel. Muž, ktorému dnes povedal svoje áno. Síce pod nátlakom, ale dobrovoľne. Spravil tak, lebo mu všetci tvrdili, že niet iného východiska v jeho situácii. Harry Potter, chlapec, ktorého kedysi tak rád zastrašoval a zosmiešňoval, sa preňho po tých rokoch sám stal strašiakom. Ich úlohy sa šialenou hrou osudu vymenili. Bude mať skvelú príležitosť oplatiť mu všetko to ponižovanie... Toto mu predtým nenapadlo. A čo bolo horšie, on sa mu bude musieť podvoliť. V posteli. Severus tuho prižmúril oči a snažil sa z mysle vytesniť obraz, ktorý mu pri tej myšlienke prekĺzol zo starých takmer zabudnutých spomienok. Stočil sa na bok, hoci mu trochu prekážali prísavky na hrudi a podložil si hlavu pravou rukou. Keby tak len Potter vedel, čo sa mu stalo. Severus prežrel. Mal chuť zaboriť hlavu do vankúša a... Nie, on predsa nebude plakať. Neplakal od matkinho pohrebu. Vtedy, keď si potajme spod polodlhých vlasov utieral zatúlané slzy z tváre si prisahal, že nebude plakať. Nikdy viac.

Lenže... teraz mu to prišlo ako dobrý nápad. Pomyslel si, že buď sa z toho všetkého zblázni, alebo si dovolí túto noc vyroniť pár horkých sĺz, aby si uľavil. A potom sa pohne ďalej. Bude to ťažké, ale bude to musieť skúsiť. Jeho život už nikdy nebude taký ako predtým.

Keď sa mu z oka vykotúľala prvá slza, myslel na svoju matku. Keď ju nasledovala ďalšia, myslel na svoje nepodarené detstvo. S ďalšou prišla spomienka na jeho roky v škole... ďalšia vyplavila spomienku na to, čo sa mu stalo na konci šiesteho ročníka... Keď si vzápätí spomenul na Pottera a premietol si celý dnešný deň, nevedel prestať roniť slzy. Severus Snape skutočne plakal. Jeho telo sa otriasalo pod návalom nečujných vzlykov. Nikdy v živote pri ňom nebol nik, kto by ho bol ochotný objať a milými slovami zahojiť jeho rany na duši. Nikdy si ho nikto nevšímal, pokiaľ si z neho nechcel spraviť „dobrý deň.“ Musel si lízať svoje rany sám ako prašivý, túlavý pes. V túto noc sa však cítil oveľa horšie...

***

Hermiona vložila spiace dieťa do postieľky, prikryla ho a vrátila sa do manželskej postele. „Aj tak bol rad na mne,“ zahundral nespokojne Ron, keď ho manželka predbehla pri starostlivosti o ich dcéru.

„Predpokladám, že by si ju teda zvládol nakojiť,“ odvrkla podráždene a oprela sa chrbtom o peľasť postele. Jej manžel si pretrel unavené oči a pozrel na ňu. Napokon sa nadvihol a posadil.

„Čo sa deje, Hermiona? Od kedy sme sa vrátili z nemocnice, si ako na tŕňoch,“ povedal a pozrel na ňu.

Chvíľu mlčala, potom šepky riekla: „Musím jednostaj myslieť na Harryho a na...“ Vzdychla si a schovala tvár v dlaniach. Keď naňho znova pozrela, mala v tvári napísané obavy. „Stále premýšľam nad tým, či som s tým mala vôbec prísť! Vieš si predstaviť ich dvoch... spolu, Ron?“

Isteže nie, ale tým ju nechcel znepokojovať. Ron vzal jej ruku do svojej a pobozkal ju na hánky prstov. Ako dlho sa natrápili, kým našli aspoň nejaké východisko zo Snapovej situácie? No, Ron z toho veľkú radosť nemal. Teda, nemal z toho žiadnu radosť a neprejavil viac, ako ochotu pomôcť Hermione a Harrymu. Bol by asi vyskočil z kože od šťastia, keby existovalo iné riešenie, ale ono neexistovalo. Popravde, s Harrym nebolo nikdy nič jednoduché.

Svoju sexuálnu orientáciu odhalil až po skončení školy. Ako prvá sa to dozvedela Ginny, keď mu chcela vliezť jeden večer v Brlohu do postele. Z urazenej pýchy to okamžite vyzvonila všetkým súrodencom a nevynechala ani svojich rodičov. Našťastie, všetci sa zachovali úžasne. Bill ako prvý vyhrešil sestru a Charlie, ktorý sa pri tej príležitosti tiež priznal rodičom, že je homosexuál sa s ňou odmietol baviť, nazval ju pomstychtivou a zákernou. Pán Weasley si z toho nerobil ťažkú hlavu, na rozdiel od Molly. Tá sa obávala o Harryho budúcnosť ako každá matka. Trápila sa, ako to vezmú ostatní a či ho to nakoniec nejako nepoznačí. Zdalo sa však, že Harry je so svojím osudom zmierený. Pôsobil vyrovnane a sebaisto. Aspoň v tomto si dokázal zachovať chladnú hlavu. Ani nie o týždeň sa z Brlohu odsťahoval a začal žiť vlastným životom.

„Vieš,“ povedal jej napokon. „Nikdy som si ani len nepomyslel, že z Harryho bude homoš. To, že uzavrel manželstvo so Snapom, je ďalšia pre mňa celkom nepochopiteľná vec. Lenže toto je Harry. Občas spraví nepochopiteľnú vec. Občas proste potrebuje niekoho zachrániť. Myslím, že to má v krvi a pôsobí to naňho ako droga. Je to silnejšie ako on.“

„Takže mi vlastne chceš povedať, že vždy bral ohľad skôr na iných ako na seba?“ uisťovala sa a Ron neisto prikývol. Nebol si celkom načistom, čo tým chcel vlastne povedať, i keď mal dojem, že to neznelo hlúpo.

„Harry mi povedal, že sa cíti byť jeho dlžníkom. Jeho rodina Snapovi ublížila. Veď vieš, tá vec s jeho matkou...“ zamrmlal. „A otcom. A Siriusom. Nikdy ho nenechali na pokoji.“

Na chvíľu obaja zmĺkli a premýšľali. Ticho prerušila až Hermiona. „Dúfam, že to zvládnu bez toho, aby sa pozabíjali.“

Ron ju pohladil po ramene. „Ja zasa dúfam, že si uvedomil, do čoho ide. Snape je slepý ako krtko. Bude potrebovať veľa starostlivosti.“

Hermiona prikývla. Schúlila sa manželovi v náručí a konečne privrela viečka. Ešte ucítila, ako ju Ron pobozkal navrch hlavy a pevnejšie objal. Cítila sa milovaná a v bezpečí. Bude sa takto niekedy cítiť i Harry v manželstve so Snapom? napadlo ju prv, ako sa pobrala do ríše spánku.

***

Testy dopadli ako inak, výborne. Fyzicky bol teda Severus v najlepšom poriadku. Horšie to už bolo s jeho zrakom. Poškodená sietnica. Spomínali čosi o rozsiahlom narušení nervových úponkov a dokonca rohoviek. Diagnóza bola teda jednoznačná. Doživotná slepota. Aspoň podľa muklovských lekárov. Severus s Minervou ledva prehodil pár slov. Nervy mal napäté na prasknutie. Kvôli svojmu handicapu sa cítil nesmierne dezorientovaný. Dokonca dovolil Potterovi, aby mu pomohol obliecť sa. Nečakal, že Potter bude natoľko pozorný a dovolí mu samému obliecť si aspoň spodky. Už i tak bolo zahanbujúce, že ho o to musel vôbec žiadať. Merlin, keď mu to kostrbato naznačoval, musel byť červený ako škrot. A on sa nikdy nečervenal! Nepomohlo mu ani jeho sebaovládanie a železná vôľa. Potterov hlas bol tichý, pohyby naučené. Severus ďakoval nebesiam, že zbytočne veľa nerozpráva.

„Hotovo,“ riekol Harry spokojne a obzrel si svojho manžela od hlavy po päty. Severus mal na sebe čierne nohavice, tmavomodrú košeľu bez zbytočnej kravaty a čierne sako. Harrymu napadlo, že vyzerá veľmi dobre. Rumenec v lícach staršieho muža si snažil nevšímať. Sám sa totiž mierne červenal.

„Kam pôjdeme?“ opýtal sa Severus, keď si sadal do invalidného vozíka, ako bolo zvykom. Potter ho informoval, že ho v ňom prevezie až po prah nemocnice a potom pôjdu chvíľu peši.

„Tu neďaleko je jedna tmavá ulička. Odtiaľ sa môžeme premiestniť. Zvládnete to?“ opýtal sa ho Harry a Severus si odfrkol. Minerva už bola preč. Odišla ešte predtým, ako sa začali tie ceremónie s obliekaním. Vedela, kedy je navyše.

„Nebudem sa predsa premiestňovať prvý krát, Potter!“ prskal Severus ako napajedený kocúr.

„Nie,“ odvetil Harry mäkko a so svätou trpezlivosťou, „ale bude to prvý krát, po dlhej dobe a navyše, neviete miesto určenia.“

Severus sa zamračil a stisol pery, pretože si uvedomil, že Potter má pravdu. „Nejdeme do môjho bytu? Sú predsa prázdniny, či nie? Okrem toho, ak si myslíte, že sa s vami nasťahujem do tej Blackovskej barabizne...“

„Nepôjdeme ani na jedno z tých miest, pane,“ prerušil ho Harry a odviedol k invalidnému vozíku. Harry izbu pohľadom skontroloval a konečne ju mohli opustiť. „Nebolo kedy vám to oznámiť, ale váš byt v Pradiarskej uličke... bol zničený ešte v tom istom roku, kedy sa odohrala vojna.“ No, v podstate to bola pravda. Bol to poriadny výbuch a oheň sa na tom dome do sýta vybúril. Avšak, Harry nepovažoval za dôležité prezradiť mu, že už dávno začal s opravou jeho domu. Keďže na tom však pracoval celých tých desať rokov sám, práca mu išla pomaly.

Severus zmeravel. „Ako... zničený?“ vyjachtal a zdalo sa, že zbledol ešte o jeden odtieň, pri predstave jediného – teraz zdemolovaného - útočiska, ktoré mal.

„Vyhorel. Podarilo sa mi zachrániť iba pár vašich osobných vecí.“

Severusov život bol v troskách. Bol slepý, bez prostriedkov, bez nádeje na normálnu budúcnosť a ženatý s Potterom, len aby sa vyhol Azkabanu. Čo horšie ho ešte mohlo čakať? Ach, pomyslel si v duchu, keď si sám odpovedal na svoje otázky, svadobná noc...

Pri vchode odovzdal Potter kreslo zdravotníkovi a obaja vyšli na rušnú ulicu. Severus bol vyzbrojený bielou slepeckou paličkou, s ktorou sa ešte nestihol spriateliť a Potterovými navigačnými schopnosťami, ktoré sucho okomentoval ako mimoriadne obmedzené. Napriek tomu do nikoho a ničoho nevrazil a Harry si bol vedomý toho, že to povedal len preto, lebo to mal možno vo zvyku. Keď sa zamiešali do davu, Harry prosto pokračoval vo vysvetľovaní.

„Pôjdeme do Rokvillu. Kúpil som tam dom. Myslel som, že by vám to mohlo vyhovovať. Zvažoval som viaceré možnosti. Riaditeľka nám ponúkla ubytovanie priamo na Rokforte, ale mne sa pozdávalo aj Londýnske predmestie. Kým vás nezbavia obvinení, medzi čarodejníkmi budete stále terčom útokov. Samozrejme, iba slovných. Nedovolili by si viac. Aspoň predpokladám.“

„No veru, kto by si trúfol na manžela slávneho Pottera, že?“ zatiahol a pocítil ako mu na predlaktí ľavej ruky stuhlo Harryho zovretie, hoci ten ho stále držal tak, že ten dotyk takmer cítil.

„Sme takmer tu,“ oznámil mu Harry a veľmi sa mu uľavilo, keď zbadal zmieňovanú uličku. Ešte chvíľu a... No, vydýchnuť si zrejme môcť nebude, ale aspoň bude na známom mieste. I keď predstava, že sa odo dneška bude deliť so Snapom o dom... o posteľ, a vlastne o všetko, bola preňho stále trochu desivá a... vzrušujúca.

Severus sa nechal zatiahnuť Potterom do tmavej uličky. Teda, predpokladal, že to tak musí byť, lebo odtiaľ sa chcel premiestňovať.

„Bude lepšie, ak nás premiestnim oboch ja. Nechcem riskovať vaše rozštiepenie,“ vysvetľoval.

„Koľká ohľaduplnosť, Potter,“ zašomral, ale napokon sa rozhodol mu do toho nezasahovať. Trochu sa mykol, keď pocítil ako ho vzal mladík za ruku, ale napriek silnému nutkaniu si ju nevytrhol. Musel si pripomínať, že držať chvíľu Pottera za ruku nie je to najhoršie, čo ho čaká. A pravdepodobne už dnes. V duchu zahrešil a po jeho upozornení pocítil, ako nimi poriadne trhlo.

Severus zneistel. Bolo to určite iba pudom jeho sebazáchovy, že sa k mladému mužovi primkol tesnejšie a zakvačil sa do jeho bundy i druhou rukou. Bolo zvláštne, čo cítil. Ale vôbec nie príjemné. Mal dojem, akoby mu niekto zaviazal oči a posadil na kolotoč, ktorý sa vzápätí rozkrútil šialenou rýchlosťou. Upokojil sa, keď ho okolo pásu zovreli dve silné ruky a on bol nútený priblížiť sa k Potterovi ešte tesnejšie. Až tak, že sa dotýkali stehnami a ich hrude boli na seba ako prilepené. Severus, hoci vykoľajený a maximálne dozorientovaný, nemohol nepostrehnúť mocnú stavbu tela, ktoré stálo proti nemu. I za tých pár krátkych sekúnd, keď sa k nemu primkol vybadal, že Potter už dávno nie je tým vyziabnutým chlapcom, akým býval. Pod vrstvami látky sa mu črtali svaly. Zdalo sa, že i hrudník má o trošku širší...

„Tak a sme doma,“ počul odrazu po boku mladíkov hlas, kým on sa spamätával z premiestňovania. Stále stál na mieste ako prikovaný a snažil sa upokojiť rozhojdaný žalúdok. Niekde medzi myšlienkami – pristáli sme veľmi hladko, na to, že je to Potter – a – nesmiem vyvrátiť raňajky, to by som od hanby neprežil – ho zasiahol chlad, keď sa mladé telo od neho vzdialilo. Vánok, ujasnil si v zápätí pocit, ktorý si nechcel ani pripustiť. Merlin, hlava sa mu stále trochu točila a jeho ruky ostali zadrapené do Potterovej bundy. Na pleciach cítil starostlivý dotyk jeho rúk.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa ho a Severus po chvíli strnulo prikývol. I keď si stále nemohol byť istý, či nevyvráti obsah žalúdka rovno Potterovi k nohám. „Premiestnil som nás do záhrady. Prejdeme na chodník a za chvíľu sme vnútri,“ inštruoval ho mladík a Severus mechanicky poslúchol.

***

Severus si nevedel presne vybaviť, kedy naposledy cítil taký vnútorný nepokoj. Od kedy sa prebral, mal dojem, že počúva jednu horšiu správu od druhej. Keď sa ocitol prvý raz vnútri domu, Potter sa opýtal, či si nedá niečo pod zub, alebo či sa nechce zoznámiť s novým domovom. Odmietol. Zahundral, že je unavený a rád by si odpočinul. Iste, zistenie, že v dome je len jedna spálňa ho obrala i o tú nepatrnú túžbu aspoň nachvíľu zložiť hlavu. Teda, pravda, ľahol si, ale nebol schopný zažmúriť oka. Presne ako teraz. Potter bol však neúnavný. Nechal ho samého sotva pol druha hodiny, kým Severusove čuchové zmysly zachytili vôňu zapĺňajúcu spálňu. To mu jeho manžel doniesol obed. A napriek tomu, že to bola výborná zeleninový polievka, napriek tomu, že mu Potter ponúkol pomoc, napriek tomu, že sa Severus pobrindal, stále naňho len prskal a frflal. Mračil sa ako sto hromov a nemal preňho vľúdneho slova. Zdalo sa, že Potter ide na záložný zdroj, lebo ho zatiaľ nič z jeho kúskov nevyviedlo z miery. A to ho zrejme štvalo najviac. Ak teraz niečo nezniesol, bola to Potterova ľútosť.

Ešte v ten istý deň a to Harry nestihol Severusa poriadne vybaliť, prišla kontrola z ministerstva. Dvaja členovia, ktorých poveril Wizengamot im obom položili pár otázok. Potom sa prešli po byte a nevynechali ani kúpeľňu so spálňou. Ani jeden z nich nepochyboval, že sa v priebehu toho mesiaca ešte vrátia.

Severus si v ten deň líhal do postele nesmierne unavený. Bol to preňho dlhý a vyčerpávajúci deň. Opustil nemocnicu, premiestňoval sa, zabýval sa v novom... dome a akoby to nestačilo, hneď po tej nečakanej návšteve z ministerstva takmer Pottera prevalcoval a... Striasol sa. Nebola to predsa jeho vina, že ho zvalil na zem. Nechcel to a už vôbec sa pritom nechcel ústami obtrieť o jeho pery. Len vychádzal z toalety a potkol sa o prah. A stiahol Pottera so sebou, ktorý sa k nemu prihnal v snahe zachytiť ho. Žiaľ, márne. Severus spadol priamo na neho a pri náraze si buchli čelá. O jeho pery naozaj len letmo zavadil. Okrem toho, keď z mladíka zbrklo vstával, kolenom ho zasiahol do rozkroku. Počul, ako chlapec vydal sípavý zvuk a telo pod ním sa skrútilo. Nič z toho nechcel. Chcel z neho iba zliezť. A napriek tomu, že túžil čím skôr obmedziť ich telesný kontakt na minimum, znova si uvedomil, že to telo pod ním už dávno nie je vychudnuté a kostnaté, ale mužné a svalnaté.

 Teraz ležal v posteli a čakal, kedy vrznú dvere spálne a on neomylne začuje jeho blížiace sa kroky. Vedel, čo sa od neho očakáva. Museli sa spolu vyspať. Severus hodnú chvíľu uvažoval, či sa má okúpať, alebo sa na to vykašľať. Vykašľal sa na to. Ak už ho mal Potter sprosto pretiahnuť, nech to spraví takto. Cítil, že je trochu spotený a jeho vlasy tiež práve nevoňali, ale napokon, aj tak netušil, kde v dome je kúpeľňa. Keď začul to vrznutie dverí, na ktoré čakal poslednú hodinu ako na klincoch, namáhavo preglgol. Cítil ako mu po chrbte stekajú studené pramienky potu. Jeho ruka sa zadrapila do páperového vankúša pod hlavou, ako pazúry dravca pripravené trhať a kmásať. Tep sa mu zrýchlil. Dych viazol. Spomienky, ktoré mali ostať zabudnuté sa vrátili.

Harry vošiel do izby po špičkách, ale vedel, že jeho manžel nespí. Chvíľu iba nerozhodne postával pri posteli a díval sa na jeho ohnutý chrbát. Potom si vzdychol a zamieril do kúpeľne. Postavil sa k porcelánovému umývadlu a zadíval sa na svoj obraz v zrkadle nad ním. Vyzeral... Merlin, určite by sa nedalo povedať, príťažlivo. Aspoň teraz už nie. Ukazovákom ľavej ruky si prešiel po starej jazve v tvare blesku. Potom natočil tvár doprava a pohladil hladunkú pokožku ľavého líca, kde mal inú jazvu v tvare polmesiaca. Pracovný úraz. Spravila mu ju pred rokmi jedna príliš divoká divožienka svojou dýkou so zahnutým ostrým. A akoby to nestačilo, mala to ostrie namočené v nejakom jede. Štípalo to vtedy ako čert. Myslel si, že mu horí ľavá strana tváre. Teraz mal jazvu sčasti ukrytú pod tmavým strniskom, ktoré si náročky nechával rásť. Pozrel sa na svoju ľavú ruku a prsteň, ktorý mal nasunutý na prstenník. Bolo to definitívne. On a Severus. Otázkou ostávalo - kto z koho?

Podišiel k vani a pustil si sprchu. Vyzliekol sa a vkĺzol pod prúd teplej vody. Vošiel do vane a ostal tam len tak stáť s rukami opretými o tmavomodré kachličky. Nechal prúdy vody, aby mu obmyli unavené telo. V duchu si vybavil obraz Severusa zaliateho krvou... Hádky, ktoré zvádzal s personálom nemocnice, len aby ho ošetrili, lebo Poppy nebola dostatočne kvalifikovaná na také vážne zranenie. Noci, ktoré strávil pri jeho posteli. Či už bdiac, alebo spiac. Musel uznať, že za tie roky mal výhodu, pretože sa oňho staral. Nepoznal ho síce po duševnej stránke, ale zato po fyzickej mu bol známy každý jeden detail jeho štíhleho tela. On bol ten, kto ho umýval, kto ho masíroval presne tak, ako mu ukázal terapeut, aby Severusovi neochabli svaly. On bol ten, ku komu sa utiekal v dňoch, keď naňho samota doľahla najviac. Čítal mu, zhováral sa s ním...

A čo bude teraz?“ pomyslel si skrúšene. Vedel, že Severus sa nezmenil. Aj napriek kóme, ktorá ho držala v zajatí desať rokov, ostal tým istým mužom, akého poznal a akým bol. Ostávalo mu jediné. Dokázať mu, že mu môže dôverovať. Dokázať mu, že všetko, čo spravil, spravil iba pre jeho dobro. A presvedčiť ho, aby im dal šancu. Dobre, bola to svadba z rozumu, ale nikde nebolo napísané, že to nemôže byť pekné manželstvo založené na vzájomnom pochopení a dôvere. Nešlo mu o lásku. A bol si istý, že Severus by sa už i len pri pomyslení na to slovo vzbúril. Mohol len dúfať a modliť sa, aby ten humbuk okolo nich dopadol aspoň uspokojivo, ak už nie... inak.

Vrátil sa späť do spálne. Bol čerstvo osprchovaný, ale stále nesmierne unavený. Zložil si okuliare a začal sa vyzliekať. Do postele vkĺzol iba v spodkoch a starom vyťahanom tričku. Chcel len zavrieť oči a prespať celú noc ako dudok. Dnes mu dal jeho manžel zabrať a on vedel, že ani zajtra to nebude mať o nič ľahšie. Na um mu zišlo to dnešné premiestňovanie, keď sa k nemu Severus pritisol. Bolo to nanajvýš zvláštne. A znepokojujúce, pretože... mal dojem, že sa mu to páčilo. A ten pád, keď ho atakoval pri potknutí sa o prah? A keď sa ústami obtrel o jeho pery? Harry by bol prisahal, že ho tento letmý dotyk vzrušil ako nič iné... Keď sa zavŕtal pod prikrývku, Snape sa k nemu pomaly otočil.

„Kedy to chcete spraviť?“ opýtal sa ho bez okolkov a jeho ostrý tón hlasu zaznel ako výstrel do tmavej izby.

„Dnes nie,“ odvetil Harry jednoducho, keď sa dovtípil, na čo sa ho vlastne spytuje. „A určite ani zajtra.“

„Prečo?“ zháčil sa muž ležiaci vedľa neho znenazdajky. „Necítite sa na to alebo sa vám len prieči pretiahnuť ma?“ Severus sám nevedel, čo ho hnalo k tomu, aby bol tak hlúpo cynický a vulgárny. Mal by sa tešiť, nie ho takto provokovať.

„Nebudeme sa milovať prv, kým sa lepšie nespoznáme,“ zaznela Harryho pokojná odpoveď na manželov slovný útok. Takto to bolo podľa neho najlepšie. Sú manželia. Mali by sa rešpektovať a spoznávať postupne. „Napokon, máme na to celý mesiac.“

„Ako lepšie ma chcete spoznať? Tých sedem rokov na škole vám nestačilo, Potter?“

Harry sa nenechal vyviesť z miery. Miesto toho prešiel do protiútoku. Svojského. A s bohorovným pokojom ho vyzval: „Tak dobre. Dotknite sa ma.“

Nič. Severus sa ani nepohol. Harry nevedel, či zvažuje jeho ponuku, alebo premýšľa ako z tej situácie vykľučkovať. A Harry ťal do živého, kým to šlo. Posadil sa na posteli, natiahol ruku k jeho tvári a pohladil ho po líci. Muž pod tým nečakaným dotykom skamenel. Keď ucítil Harryho horúci dych na svojom líci a jeho pery pri uchu, znenazdajky sa zachvel.

„Nemal som to robiť,“ zachripel a odtiahol sa ako to len šlo. Ale potom si Harry uvedomil, že sa snaží vyhrabať z postele a zapálil nočnú lampu. Nasadil si okuliare a zmätene sa naňho díval, kým Severus drmolil popod nos tú istú vetu. „Nemal som to robiť!“ opakoval.

„Radšej by ste hnil za živa vo väzení?“ vyrušil ho v jeho monológu Harry. „Radšej by ste bozkávali dementora ako mňa?“

Severus sa zarazil, sediac už konča postele. V ruke zvieral drevený stĺpik tak tuho, až mu obeleli hánky. „Nie!“ odsekol spurne. „Nechápete, že toto celé je jeden obrovský omyl, Potter?“

„Prečo?“ ozval sa Harry a nemohol povedať, že by sa ho to vyhlásenie nebolo dotklo.

„Preto, čím ste! Preto, kým som ja a kvôli mojej minulosti, na ktorú sa nedá zabudnúť!“ vyštekol.

„Mrzí ma to,“ šepol Harry, sediac na svojom mieste a dívajúc sa na jeho ohnutý chrbát. Potom sa Harry preniesol na kolená a po štyroch sa dostal bližšie k nemu. Jeho ruka spočinula na Severusovom pleci. „Severus...“

„Nevolajte ma tak!“ mykol sa, akoby sa bol popálil a vytrhol sa mu.

„Čo som vám spravil? Čím som si zaslúžil všetok váš hnev a nenávisť? Nerozumiem tomu...“

Harry nestihol dokončiť. Pretože Severus odrazu vstal. V bledej tvári sa mu zračilo jasné rozhodnutie. Jeho ruky vkĺzli pod dlhú nočnú košeľu a Harry s údivom sledoval, ako si jeho novopečený manžel rýchlym a trhaným pohybom sťahuje spodné prádlo. Keď mu padlo k členkom, stále otočený chrbtom k nemu si začal vyhŕňať nočnú košeľu.

„Spravte to hneď Potter. Urobíme to teraz. Neznesiem pomyslenie na to, že by som vám dovolil dotýkať sa ma, ale... Ak to musí byť...“

Harry tam sedel ako obarený. Viditeľne pobledol, ale oproti Severusovi mal stále omnoho zdravšiu farbu. Nežmúril oči a nezatínal zuby. A nestál pred ním držiac sa stĺpika postele tak mocne, až hrozilo jeho ulomenie. Harrymu sa naskytol pohľad na manželove odhalené pozadie, na štíhle nohy posiate tmavými chĺpkami a na ochabnutý penis. Naprázdno preglgol a zadíval sa na miernu vypuklinu vlastných spodkov. Oblizol si suché pery a rozochvene vydýchol.

Potom sa postavil, podišiel k nemu a hoci ho to stálo veľa námahy, nehľadieť na krásne tvarovaný zadok, nejako to zvládol. Miesto toho, aby si ho teda sprosto vzal, ako mu jeho spurný manžel navrhol, urobil niečo iné. Vytrhol mu spodný lem košele z rúk a stiahol mu ju cez boky. Látka padla takmer až k členkom.

„Ste môj muž a ja si vás vezmem, či chcete alebo nie. Opakujem, že toto bola jediná možnosť ako vám zachrániť život. Máme mesiac,“ šepkal hlasom, ktorý akoby nepatril jemu. Bol zastretý a akoby... roztúžený. Severus sa zachvel. A presvedčil sám seba, že to bolo kvôli chladu. „Celý jeden mesiac. Nehodlám vás znásilniť, len aby sme dovŕšili tento zväzok. Na to zabudnite. Už nie som ten mladík, ktorý sa vás bojí.“

Severus sa nehodlal len tak ľahko vzdať svojho šialeného nápadu. Už raz to prežil. Prežije to znova. Zvládne to. Vedel to. „Hnusím sa vám? Zvláštne,“ poznamenal chladne. „Váš krstný otec bol už nadšený len tou predstavou!“

Zmätený Harry zaspätkoval. Z tváre sa mu vytratila všetka farba.

„Čo ste to povedali?“ vyjachtal, premáhajúc nával nevoľnosti.

„Presne to, čo ste počuli!“

„To... Nie... To nemôže byť pravd...“

„Čo?! Svätý Sirius sa vám nepochválil? Nepochválil sa, že pretiahol umasteného netopiera?“

Harryho žalúdok spravil dokonalé salto. V ústach zacítil odpornú pachuť žlče. Pred očami sa mu zatmelo. Jeho krstný otec... a... Nie, to nemôže byť pravda...

A potom tu bol znova jeho manžel. Týčil sa nad ním ako nemá výčitka. Z jeho tváre a znechutenia sa nedalo vyčítať, čo z toho sa mu prieči viac. Či to, čo mu voľakedy spravil Sirius, alebo či to, čo žiadal zopakovať od Harryho. Na malú chvíľu ho napadlo, či by to nemohol byť len úskok z jeho strany. Pochabý a nechutný výmysel, čo by nepochybne bolo neklamnou slizolinskou črtou, ale to napätie vo vzduchu... a Severusov zvláštny lesk v gagátových očiach...

Harry prežrel. V duchu sa mu pred očami vybavil nechutný obrázok funiaceho Siriusa a stonajúceho Severusa. Miesto toho, aby niečo spravil, odtackal sa do kúpeľne ako opitý. Zohol sa nad umývadlom, aby si ovlažil studenou vodou bledú, spotenú tvár. Zviezol sa na studenú dlažbu kúpeľne. Príjemne chladila jeho rozhorúčené telo a nútila ho premýšľať. Severus trpel celý život. To mu bolo jasné vždy. Vedel i to, že trpel kvôli jeho otcovi a krstnému otcovi. Ale nevedel, ako veľmi. Sirius znásilnil Severusa. Znovu sa mu zhúpol žalúdok.

Čo mal robiť? Čo mal pre všetko na svete robiť?

Keď sa vrátil späť do spálne, Severusa našiel sedieť konča postele. Tváril sa neústupčivo. Dobre. Nenechá sa zastrašiť. Nemôže. Inak by pokazil všetko... Všetko, na čom mu záležalo. Nech si ide minulosť do čerta spolu s jeho krstným otcom! A nech si Severus myslí, čo chce, on bol tým jediným, čo bolo pre Harryho dôležité.

„Je mi ľúto, čo sa vám stalo. A nesmierne ľutujem, že môj krstný otec nebol taký charakterný, ako som si o ňom celé roky myslel. Uznávam, že to, čo vám spravil je neodpustiteľné. Ale zo všetkého najviac ma mrzí, že ich dvoch vidíte vo mne.“

Severus spozornel. Chcel namietať, ale Harry ho predbehol.

„Nie som James Potter a už vôbec nie som Sirius Black. Ja som vám nikdy nijako neublížil! Som Harry! Iba Harry! Nič viac...“ roztrasene sa nadýchol a pokračoval. „Myslím, že by bolo vhodnejšie oslovovať sa krstnými menami. Na margo vašej poznámky, či sa mi hnusíte... Žiaľ, asi vás sklamem, ale nie je to pravda. Ste veľmi príťažlivý muž. Tak, dobrú noc... Severus,“ zaprial mu a uložil sa bez slova na svoju stranu postele.

Severus vyvalil oči a zakvačil ruky do prikrývky. Zatiaľ, čo si Potter ľahol spať, on ostal chvíľu nehybne sedieť. Potom sa prerývane nadýchol a uvedomil si, že celý ten čas zadržiaval dych. Až potom si ľahol i on a presunul sa na opäť na samý kraj postele. Prikrývku si vytiahol až po bradu ako puritánska panna a premýšľal o tom, čo sa práve stalo. Toto veru nebol ten Potter, ktorého poznal... Že to nie je pravda? Že je príťažlivý muž? Sprostosť! Kade to chodil celý život? Kanálmi? Alebo bol tým slepým on? hútal v duchu. Nie, toto rozhodne nebol ten Potter, ktorého poznal... kedysi...

***Koniec druhej časti***

24.09.2011 22:43:08
Lucy1313
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one