Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Miluj a chráň V

 

Sluníčka, je sobota a k té patří aktulka. Jelikož UP je stále „ve výrobě“ a děti vyspané z auta (z čehož plyne, že snad dneska usnu dříve než oni), dovoluji si přidat další díl Miluj a chráň. Mno... Jestli jste citlivky, raději vytáhněte z šuplíku kapesníčky. Tess – myslím, že mohu MACh s klidem prohlásit za jednu z tvých nejlepších povídek. Zbožňuju ji! Moc za ni děkuji!

Slimča

*~*~*

 

Kapitolka venovaná a písaná s láskou pre Sliminku

 

Čo je to láska? Iba obyčajné slovo postavené na základe piatich písmen, ktoré ospevujú vo svojich veršoch od nepamäti básnici?

Láska... Je pre mňa tým ľudským citom, v ktorý už dávno neverím? Som skeptik do morku kostí, priznávam. Neviera a beznádej sa na mojej duši i srdci už celé roky hostí. Láska... Ako mám zo seba niečo dať, keď v ňu neverím? Ako mám čo i len zajasať, keď...

Nie, zbabelcom ma nenazvi! Nie zbabelý je ten, kto má strach. Nie zbabelý je ten, čo cúvne a otočí sa vo dverách. Zbabelý je ten, kto sa už nikdy nevráti... Ten, kto i myšlienku na možné, v diaľke črtajúce sa šťastie, raz a navždy zatratí...

Merlin, pomôž mi!

***

Tá ich spoločná noc sa viac nezopakovala. Harry sa v to ráno zobudil sám, pretože Severus bol už dávno hore. Pre Severusa bolo podstatné, že tú noc naplnili svoje manželstvo. A pre Harryho, že to stihli na deň presne a bez toho, aby musel svojho popudlivého manžela presviedčať násilím, čoho by nikdy nebol schopný. Ministerstvo nad nimi stratilo kontrolnú moc.

Severus bol zo dňa na deň nepokojnejší. Harry ho chápal. Stále nemal svoj prútik a hrozba obvinenia z Dumbledorovej vraždy visela nad jeho hlavou ako Damoklov meč, pripravený zoťať mu ju.

Harry našťastie prišiel s novým nápadom, ako zamestnať jeho rozbúrený myseľ. Prostredníctvom svojej úžasnej priateľky Hermiony, ktorá mu vnukla impozantný nápad. Samozrejme, že zahŕňal Severusa. Keď bol včera večer u Weasleyovcov, znova sa dlho do noci s oboma priateľmi zhovárali. Ale tentoraz Harry neprepieral svoje intímne súkromie. Možno i preto, lebo tam bol Ron. A hoci si jeho priateľka všimla jeho skleslosť a akúsi citovú otupenosť, nechcela jatriť jeho rany zbytočnými otázkami. Skôr dúfala, že sa jej jedného dňa zverí sám.

Na druhý deň sa Harry opýtal Severusa, či by sa nechcel učiť Braillovo písmo. Bol dokonca ochotný zabezpečiť mu muklovského učiteľa a zaplatiť toľko, koľko len bude potrebné.

Severus sa zatváril nadmieru prekvapene. Zažmurkal a venoval mu svoju plnú pozornosť. „A to je čo?“

Harry si myslel, že naňho vybehne s niečím ako – neunúvaj sa, nemám záujem alebo jednoducho nestaraj sa do mňa, ale jeho postoj ho príjemne prekvapil. Sadol si do kresla oproti nemu a pustil sa do vysvetľovania.

„Je to špeciálny druh písma, respektíve systému písania, určeného pre nevidiacich a slabozrakých muklov.“ V duchu sa pozastavil nad tým, že v podstate nebral do úvahy fakt, že o takom niečom Severus nebude vedieť. Napokon, bol to sčítaný a rozhľadený muž.

„Aha,“ poznamenal Severus a Harry si zahryzol do jazyka. Netušil, čo malo to jeho – aha – znamenať. Bolo to viac pozitívne alebo negatívne? Odmietavé alebo na hranici prijateľnosti? Čo ak ho tým nechtiac urazil? Ponúka mu niečo, čo sa týkalo výlučne muklov a Severus bol skúsený a zdatný čarodejník, i keď slepý.

Severus sa ho po chvíľke premýšľania opýtal tónom hlasu, ktorý prezrádzal jeho očividný záujem. „Ako to funguje?“

Harry si v duchu uľahčene vydýchol. „Funguje to na princípe plastických bodov vyrezaných do papiera, ktoré čitateľ vníma hmatom.“

Harry považoval tento Hermionin nápad za senzačný. Riešil totiž viac ako len jeden problém. Severus sa môže učiť čítať, ak bude chcieť a nebude si pripadať taký neužitočný. Čo bolo ozaj výborné. Ako mu jeho priateľka povedala, toto písmo bolo pomenované podľa muklovského francúzskeho učiteľa Louisa Brailla, ktorý potom, čo v detstve stratil zrak po nešťastnom poranení, v pätnástich rokoch vytvoril písmo úpravou vojenského systému umožňujúceho čítanie za tmy, ktoré vymyslel dôstojník francúzskeho delostrelectva Charles Barbier. Išlo o dvanásťbodový systém usporiadaný do obdĺžnika 2x6 bodov.

Severus pomaly prikývol. V duchu ocenil manželovu snahu, ale i tak nad tým váhal. Napadlo ho, či by v čarodejníckom kníhkupectve našiel vôbec nejaké knihy písané Braillovým písmom. Ak áno, rozhodne o nich ešte nepočul. A napokon, stále nechcel veriť tomu, že ostane slepý do konca života. Vlastne si to stále nepripúšťal, hoci sa so svojím handicapom učil žiť. Ale za úvahu to stálo. Vyriešil by tak problém, čo s tým nedozerným množstvom voľného času a čo s Potterom. Pretože ten by sa mu nemusel motať popod nohy a stále vymýšľať ako mu spestriť ten nekonečný voľný čas.

„Zvážim to,“ odvetil mu napokon a naoko sa znova ponoril do svojho sveta, ktorému rozumel len on. Do sveta, ktorý s Harrym nemal nič spoločné. Aspoň mladík si to myslel. Ostal totiž sedieť nečinne na pohovke a civel do prázdna. Harrymu to trhalo srdce. Ale nechcel ho k ničomu nútiť.

***

Čas ubiehal ako voda. V novinách sa o nich objavovali článočky, či fotografie čoraz menej, čo oceňoval najmä Severus. Harry s nimi však rátal, pretože to bolo hlavne v záujme jeho manžela. Zmeniť verejnú mienku a otočiť ju správnym smerom. K nim. Nie proti nim. Takto si bol istý, že sa snaží aspoň o niečo. Colin Creevy odvádzal skutočne dobrú prácu, za čo mu bol neskonale vďačný. Keď mu núkal peniaze, mladík odmietol a takmer sa urazil. Tvrdil, že vždy konal iba v mene dobrej veci a záujmu, veď bol chrabromilčan. A chrabromilčanom ako takým v podstate česť a spravodlivosť prúdila od narodenia v krvi a bola pre nich svätá. Harry vedel, že ryšavý, energický mladík má pravdu, ale i tak sa mu chcel nejako odvďačiť. Bol totiž jediný novinár, ktorý neprepieral na verejnosti ich intímne súkromie, kým ostatní stále polemizovali na túto tému a všemožne ju rozoberali. Občas do nechutných podrobností.

V jeden neskorý septembrový večer dostal Harry soviu poštu. Na okno pracovne mu dosadol tmavohnedý výr s veľkými žltými očami. Spoznal ho okamžite.

„Pošta?“ opýtal sa jeho manžel, ktorý sedel v kresle a prebral sa z akejsi apatie, kým počúval monotónne predčítanie knihy Využitia a účinky Prasličky dračej, ktorú mu Harry kúpil včera na trhu.

Mladík otvoril okno a sňal výrovi z nôžky list. „Veru áno. Od môjho bývalého vedúceho,“ informoval ho. Podal vtákovi sušienku a zamrmlal poďakovanie. Fiškus, tak sa volal výr Alpharada Greystocka, odletel do noci a on za ním zavrel okno. Potom si sadol za svoj stôl a náhlivo rozlomil pečať z červeného vosku, v ktorom bol odtlačok pečatného prsteňa aurorov. „V utorok o dva týždne máš pojednávanie,“ oznámil Severusovi. „O pol deviatej ráno.“

Severus stuhol. Harry naňho pozrel. Videl ako cez mierne pootvorené pery vydýchol a jeho ruka pevnejšie zovrela opierku kresla. Ako keď sa pazúry dravého vtáka stočia okolo konára stromu, na ktorý dosadne.

Vstal zo svojho miesta a podišiel k nemu. „Zvládneme to. Uvidíš. Nemáš čo skrývať,“ snažil sa ho povzbudiť.

Severus sa mykol, keď ucítil na pleci dotyk jeho ruky. Ale neodtiahol sa. „Si si nejako istý,“ poznamenal miesto toho a odvrátil hlavu.

Harry sa nedal jeho odmietavým gestom odradiť. Dovolil si tento nepatrný, nevinný dotyk, aby mu dokázal i takýmto spôsobom, že stojí na jeho strane a dosvedčil to i svojimi slovami. „Som, pretože ti verím. Priznávam, nebolo tomu vždy tak, ale to som bol ešte primladý a nechápal som súvislosti.“

„A teraz ich azda chápeš?“ podpichol ho Severus takmer nevrlo.

Harryho ruka sa preniesla z jeho pleca a na bledé líce. Hánkami ohnutých prstov ho nežne pohladil a dotkol sa jeho ruky, ktorá stále zvierala opierku s drvivou silou. „Viac, ako si myslíš.“ Jeho ruka obalila hrejivým, teplým dotykom tú manželovu. Ruku mal studenú ako ľad. Severus sa zachvel, keď ucítil, ako sa od toho dotyku do jeho tela rozlieva pokoj a teplo. Prečo mal pocit, že sa roztopí na beztvarú mláčku pri jeho nohách? Prečo mal pocit, že ho zapĺňa cit, ktorý sám nedokázal identifikovať? Bolo to, akoby jeho organizmus napadol neidentifikovateľný vírus a on si s ním nevedel rady.

Vstal. „Ja... pôjdem do postele. Je neskoro.“ Striasol zo seba Harryho ruku. Vyšiel z pracovne a ani sa za sebou neobzrel. Harry si povzdychol. Načiahol sa za stále roztvorenou knihou levitujúcou vo vzduchu, zavrel ju a položil na stolík. Iba sklonil hlavu a ruku, ktorou sa ho dotkol zaťal bezmocne v päsť.

„Dobrú noc,“ pošepol za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom. Viac povedať nemohol. Hrdlo mal stiahnuté, zelené oči sa mu leskli smútkom, ako hladina bezodného jazera, na ktorej tancujú neposedné slnečné lúče predierajúce sa cez husté koruny stromov. Lenže toto neboli lúče slnka. Boli to odlesky ohňa, ktorý si veselo pukotal v kozube, pri ktorom Harry teraz nečinne a ponorený do vlastných myšlienok postával. Cítiac sa opustený a nikým nepotrebný. Podišiel k barovej skrinke a vybral si odtiaľ brúsený krištáľový pohár. Nalial si na spodok trochu whisky a vypil obsah pohára na jediný dúšok. Dnes ostane spať v obývačke. Radšej tam, ako v manželskej posteli, kde je opustenejší, ako kedy sa len v celom svojom mizernom živote cítil.

Noc bola dlhšia ako zvyčajne. Aspoň sa mu to zdalo. Prehadzoval sa na gauči a hľadal si vhodnú polohu na spanie. Deku mal pokrútenú a zhúžvanú okolo úzkych bokov, vankúš už pred chvíľou zhodil na zem. Snažil sa nemyslieť na to, že by stačilo urobiť iba pár krokov a bol by v spálni. V posteli vyhriatej od Severusovho štíhleho tela. Obrazy nahých alabastrových končatín sa mu mihali pred očami ako v zrýchlenom filme. Znova videl Severusovu tvár a jej výraz čírej erotickej eufórie, keď dosiahol vrchol. Ústa opuchnuté od jeho bozkov, pokožku perliacu sa drobunkými kvapôčkami slaného potu. Keď sa k obrazom pridružili aj spomienky na hrdelné stonanie a vzdychy, myslel si, že sa zblázni. Vymotal sa z prikrývky a vošiel do kuchyne, aby sa napil vody. Potom chvíľu bezcieľne blúdil po dome. Jeho kroky ho zaviedli do kúpeľne. Zasvietil a pozrel na kôpku ich šatstva, ktoré čakalo v prútenom koši pripravené na pranie. Na vrchu jeho farebnej kôpky bolo čierne tričko jeho manžela. Harry sa poň načiahol. Prstami zavadil o bavlnenú látku a priložil si ju k tvári. Vdýchol do seba nasiaknutú vôňu. Vôňu svojho manžela. A pritlačil si ju k lícu. A ešte tesnejšie. Potom zo seba zhodil svoje tričko a obliekol si to jeho. Zhasil v kúpeľni a znova sa vydal potulkami po dome.

Po chvíli sa pristihol pri tom, že znova stojí nad spiacim manželom a sleduje jeho pokojný spánok. Koľkokrát ho takto vídal v nemocnici, kým bol v kóme? Koľkokrát si po tie noci prial, aby sa konečne prebral? Nespočetne krát. Nezrátal by to na prstoch svojich rúk. Jeho pery sa dotkli s posvätnou úctou a s nezvyklou ľahkosťou pokožky Severusovho čela, hoci si prial viac ako len tento nevinný dotyk. Túžil po ňom. Bytostne! Prial si byť vedľa neho, cítiť jeho teplo a blízkosť. Potreboval ho tak veľmi, ako Severus nepotreboval jeho. Bolo to na zbláznenie a on bol na konci so silami. Bolo to horšie ako na začiatku, keď sa hádali. Vtedy sa museli dotýkať, spoznávať, hoci bol iniciatívny iba Harry, pre Severusovu minulosť a tiež tvrdohlavú zaťatosť. Ale i to mu stačilo na to, aby sa cítil aspoň trochu šťastný. A teraz? Nemal pocit, že žil. Zdalo sa mu, že iba živorí. Zatiaľ čo Severus sa po skončení tej milostnej tortúry k životu prebral. Boli naozaj až takí rozdielni? Prečo si to nevšimol? Alebo mu niečo uniklo? Jeho manžel si pripustil k telu azda každého, okrem neho.

Severus nemal problém baviť sa s Hermionou o hocičom, ani držať jej dcérku v náručí, keď mu ju podala, aby im šla pripraviť kávu, počas jednej zo svojich neohlásených návštev. Harry, ktorý sa vrátil z nákupu ostal stáť v dverách ako primrazený a civel na nich s úžasom vpísaným v tvári. Ako mu neskôr Hermiona vysvetlila, Severus bol ten, ktorý ju upozornil, že dievčatko má zvýšenú teplotu, preto je také nepokojné a oznámil jej, že to bude zrejme preto, lebo malej idú zúbky. Dokonca jej odporučil, ako na to, aby to bolo pre Rose čo najmenej bolestivé.

Ronovi poradil pri novom experimente. Skúšali vyrobiť s Georgeom „Spievačku.“ Niečo podobné ako bola dobre známa „Vracačka“, akurát po nej by ste nemuseli vydáviť všetky vnútornosti, ale po jej užití by ste spievali ako ten mŕtvy taliansky mukel Pavarotti, aj bez štipky talentu. Druhý deň prišiel nadšený Ron s tým, že to funguje a podal Severusovi zmluvu, podpísanú ním a Georgom, ktorý bol rovnako potešený. Pre začiatok mu ponúkli desať percent zo zisku tých cukríkov, ale aj tak to bolo ušľachtilé gesto.

Toto celé sa vymykalo jeho chápaniu. A on bol teda naozaj chápavý. Dokonca sa snažil v chápavosti sám seba predstihnúť. Napriek tomu sa pred ním Severus uzavrel pevnejšie ako lastúra, ktorá si za každú cenu chce ochrániť svoju vzácnu perlu... A ako i po iné noci, i teraz mu upravil prikrývku a vyšiel z ich spálne von.

A ako i po iné noci, netušil, že Severus nespal. Po jeho odchode sa stočil do klbka a premiestnil sa v posteli na druhú stranu, na tú Harryho. Keby tam bol vankúš, bol by si ho vtiahol do náručia a vdýchol z obliečky jeho vôňu, ale takto si to iba mohol predstaviť. Prešiel roztvorenou dlaňou po bielej bavlnenej plachte a s myšlienkou na svojho manžela pomaly usínal.

***

Sedeli v kuchyni za stolom a raňajkovali. Za oknom podúval studený vietor. Koruny stromov sa začali odievať do veselých farieb, od žltej, cez sýto oranžovú, až po červenú, akoby sa chystali na benátsky karneval. Obloha ostávala častejšie sivá, popásali sa nej ťažké sivé barančeky, ktoré vietor usilovne, či niekedy len tak zo žartu rozdúval po širokánskej oblohe ako pastier dohliadajúci na svoje stádo, po nedozerných pastvinách.

„Podáš mi džem?“ poprosil Severus, keď si opatrne natrel ešte teplú hrianku maslom a to sa na nej pomaly roztápalo.

„Pravdaže,“ odvetil Harry spoza roztiahnutých novín, ktoré čítal a podal mu pohár s červeným obsahom. Všimol si, že jahodový je Severusov najobľúbenejší. Odpil si z kávy a obrátil stránku novín. Mali päť dní pred súdnym procesom, ktorý mal mať Severus. Harry stránku prebehol pohľadom a zoširoka sa usmial. V novinách objavil pozoruhodnú anketu a nemohol ju svojmu manželovi neprečítať.

„Myslím, že toto je celkom dobré, Severus. Počúvaj,“ vyzval ho a s nadšením sa pustil do čítania článku, ktorý zabral viac, ako len polovicu štvrtej strany v dnešnom výtlačku novín.

Pred dvoma dňami sme ctenú čarodejnícku verejnosť informovali o súdnom procese, ktorý sa má konať presne 25. septembra tohto roku s posledným smrťožrútom. Tým nie je nik iný, ako bývalý profesor Elixírov a taktiež niekdajší riaditeľ Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, držiteľ Merlinovho rádu druhého stupňa, Profesor čarodejníckych vied Elixírov, pán Severus Snape. Jeho meno, je hneď po mene jeho slávneho manžela najpretriasanejším a najkontroverznejším v čarodejníckom svete, hlavne kvôli trom skutočnostiam. Takmer pred dvoma mesiacmi sa prebral po desiatich rokoch z kómy a stal sa manželom pána Harryho Pottera.“

Severus sa zamračil. „Nezaujíma ma to,“ namietol podráždene, ale Harry sa nenechal odradiť od svojho úmyslu.

„Vydrž prosím. Je to skutočne zaujímavé, uvidíš, ale musím to prečítať celé.“

Severus si povzdychol a zahryzol sa do svojej hrianky, vrchovato natretej lepkavou lahôdkou.

„Hm, takže kde som to prestal,“ zamrmlal si Harry popod nos. „Aha, tu... Navyše, čelí žalobe Wizengamotu za spáchanie hrdelného zločinu. Bol obvinený zo smrti uznávaného riaditeľa Albusa Dumbledora! Navyše, rovnako ako ostatní smrťožrúti, ktorí podstúpili súdne procesy pred ním, i on bude obvinený z vojnových zločinov. Avšak, ako už v jeho prospech vypovedal sám Harry Potter, jeho manžel, je známe, že Severus Snape zohral dôležitú úlohu dvojitého agenta, čo mimoriadne ovplyvnilo vojnu a nás doviedlo k jej víťazstvu. Pán Snape už raz odsúdeniu unikol, keď sa zaňho pred mnohými rokmi zaručil ten istý muž, z ktorého vraždy bol teraz obvinený. Podarí sa mu Azkabanskému väzeniu a obávaným dementorom uniknúť i teraz?

Preto sme vyšli do ulíc, aby sme zistili váš názor na celú vec. Otázka znela: Myslíte si, že by mal byť pán Severus Snape v súdnom procese, ktorý ho čaká, odsúdený?

Helga P. (45r., predavačka kvetín) – myslím, že by ho mali pustiť. Verím tomu, že bol tým agentom. Videli ste ten muklovský film s agentom 007, Zlaté oko alebo Zajtrajšok nikdy nezomiera? To bolo čosi! Musel mať pestrý a dobrodružný život!

Maya C. (22r., knihovníčka) – poznám oboch ešte zo školy. Je to veľmi romantické, že sa vzali. Nikdy by som si to nebola ani len pomyslela. A čo sa týka vašej otázky, odpovedám – Rozhodne nie! Nemal by byť odsúdený.

Patrick O. (37r., novinár) – hm, nie som si istý. Ak vezmeme do úvahy všetky fakty, povedal by som nie. Ale kto vie, kde je skutočná pravda, však?

Martin B. (32r., nezamestnaný hráč metlobalu) – verím Potterovi. I profesorovi. Nepáči sa mi, že ho vôbec obžalovali. Sú to byrokrati, ktorí nemajú na práci nič lepšie, len riešiť hlúposti. Nech radšej zaistia, aby bolo na trhu dosť voľných pracovných miest.

Rorian D. (50r., cukrár) – nie.

George W. (32r., obchodník) – pripravil ma síce vo vojne o ucho, ale nie naschvál. Mieril na smrťožrúta, ktorý ma chcel dostať. Už to napovedá veľa o jeho charaktere. Hovorím jednoznačné – NIE! Viem, čo všetko musel vo vojne podstúpiť a obdivujem ho, že to zvládol. Je nevinný! Zaslúži si našu úctu a hlavne, aby sme mu konečne dali pokoj a nechali ho žiť.

Alice C. (61r., dôchodkyňa) – neviem o žiadnom procese. Koho to majú zamordovať? Neviete, ako sa dostanem k prášku z rohu jednorožca?

Ginger R. (17r., študentka) – pán Potter je moja platonická láska. Mám všetky jeho fotky z novín, dokonca i 3D plagát z Čarodejky. Jeho sobáš mi síce zlomil srdce, ale fandím im. Je to veľmi cool!

John M. (25r., hráč na flautu) – poznám Harryho veľmi dôverne... ak viete, čo tým myslím. Je síce trochu... zvláštny, ale to sú hrdinovia predsa vždy. Nie je cvok. Vraha by si určite nevzal. Nie.

Harry nepostrehol, že pri tejto zmienke Severusovi zaskočilo a mal čo robiť, aby prestal pokašliavať.

Paul (28r., ekológ) – prečo sa radšej nezaoberáme problémom globálneho otepľovania? Alebo separovania odpadu? Toto je podľa mňa oveľa vážnejšia situácia a vyžaduje citlivý prístup. Napíšte to tam, pravda? Presne, to, čo som povedal...

Isabell (51r., inštruktorka cvičenia jógy) – kto je to ten Severus Snape? Viete, nedávno som sa sem prisťahovala z Prahy.

Zo sto opýtaných respondentov je celkom 90% za to, že pán Severus Snape by odsúdený rozhodne nemal byť. 5% váha a odvoláva sa na dôkazy a spravodlivosť Wizengamotu. 4% sa odmietli vyjadriť a iba 1% je za to, aby bol pán Snape odsúdený.

Aj my, redakcia denníka Denný Prorok sa pripájame a dovoľujeme si vyjadriť svoj názor na vec: „Pán Severus Snape nesmie byť odsúdený! Budeme naňho myslieť a držať jemu a pánovi Potterovi palce. Pretože ako povedal pán George W. : „Zaslúži si našu úctu a hlavne, aby sme mu konečne dali pokoj a nechali ho žiť.“ My dodávame – pokoj si zaslúžia určite obaja manželia. Prajeme im do ďalších dní veľa spoločného šťastia. Spravili pre nás všetkých a celkom nezištne viac ako ktokoľvek iný.“

Blaise Zabini (majiteľ a šéfredaktor denníka DP), Artemius Curx (šéfredaktor športu) a Amélia Moorová (šéfredaktorka spoločenskej rubriky).

„Tak, čo ty na to?“ ozval sa Harry nadmieru spokojný, keď zložil noviny a odložil ich stranou.

„Ja... nemám slov,“ poznamenal zaskočený Severus. Skutočne by nečakal od ľudí takú podporu. Vždy bol zvyknutý na pohŕdanie alebo ignorovanie, ale toto bolo... iné. Zahrialo ho to pri srdci. Ovšem, až na tú poznámku akéhosi Paula, ktorého by radšej... V duchu sa napomenul. Nemal by sa rozčuľovať, ak nechce dostať žalúdočné vredy. Veď napokon, Harry bol síce jeho manžel, ale... inak nemali spoločné celkom nič.

Bola to však rozhodne príjemná novinka. Na dnešnú hodinu Braillovho písma s profesorom Hopkinsom sa už celkom tešil. Hoci sa musel obliecť do toho nemožného muklovského obleku. Napokon bol rád, že sa dal prehovoriť. Naozaj to bol skvelý nápad. Možno bola Hermiona všetečná, ale vždy jej to pálilo.

***

Harry prešľapoval pred súdnou aulou, napätý ako struna. Pozrel na svoje náramkové hodinky na pravej ruke. Pol dvanástej.

„Harry, už si tam takmer vyšliapal cestičku,“ doberal si ho Ron, ktorý sa ponúkol, že mu bude robiť spoločnosť na pojednávaní, na ktoré bol predvolaný Severus. Musel byť vypočutý pod vplyvom veritaséra, ako Harrymu pred mesiacom oznámil jeho bývalý vedúci.

„Trvá to akosi pridlho,“ zašomral nespokojne a znova sa pozrel na hodinku na svojom zápästí. Ručička nepostúpila viac ako o minútu, od kedy sa na ciferník díval naposledy.

„Je tam iba tridsať minút po druhom odročení pojednávania. Súdim, že to nie je až také zlé,“ snažil sa ho upokojiť starý priateľ. „Pozri, v podstate je to jeho obvinenie absolútna fraška ministerstva. Ty si jediný dostupný svedok. A jediný spoľahlivý. Plus, nemohli ťa prinútiť vypovedať proti vlastnému manželovi. Ale vypovedal si - opäť v jeho prospech. Navyše, bol si pod vplyvom veritaséra. Čo môže byť viac spoľahlivejšie a vierohodnejšie ako tvoje slová? Či už chceš alebo nie, stále si hrdinom. A buď si istý, že na to pamätajú. Neodvážili by sa odsúdiť tvojho manžela, i keby vinný bol.“

Harryho to veľmi nepresvedčilo. Najmä posledná veta bola podľa neho riadna hovadina, ale nechcel to rozoberať a kaziť Ronovi radosť z jeho povzbudivých slov. Odrazu sa dvere auly otvorili a vyšiel odtiaľ bledý Severus i so svojím advokátom, ktorý bol odetý do čierneho habitu s bielym golierikom. Keby na sebe nemal tú parochňu a aktovku z dračej kože, pokojne by ste si ho mohli pomýliť s vikárom. Ale bol to najlepší právnik, akého Harry zohnal. A tiež najdrahší.

Muž v advokátskom habite sa naňho spokojne usmial, zatiaľ čo Severusovi sa z tváre nedalo vyčítať absolútne nič. Napriek tomu ho Harry na krátku chvíľu spontánne objal.

Zaskočený Severus nereagoval nijako, hoci Ron si všimol jemnú zradnú červeň, ktorá vystúpila na líca toho neprístupného muža a uškrnul sa.

„Tak ako?“ opýtal sa Harry, keď sa od Severusa neochotne odtiahol. A hoci smeroval otázku svojmu právoplatnému manželovi, odpovedi sa mu dostalo od advokáta.

„Myslím, že môžem spokojne vyhlásiť pán Potter, že to máme, ako sa vraví, v kapse. Ešte dnes bude vášmu manželovi vrátený jeho prútik a bude zbavený všetkých obvinení, ktoré proti nemu boli vznesené. Navyše, budú mu udelené pocty a Merlinov rád prvého stupňa za preukázané služby čarodejníckemu svetu.“

„Výborne,“ zajasal Harry a podával veľmi srdečne advokátovi ruku.

„Musíme si počkať na rozsudok. Možno by ste si mohli zájsť na obed. Máte čas. Pojednávanie bolo odročené na pol druhú hodinu poobede.“

„Fajn. Ja zájdem teda domov. Sľúbil som Hermione, že ju budem informovať. Okrem toho, dnes mala variť kuracie soté a ja ho milujem. Vrátim sa, Harry.“ Ryšavý mladík im zamával na rozlúčku a ponáhľal sa preč.

„Ja sa musím vrátiť do svojej kancelárie. Pracujem na jednom zložitom prípade a chcem sa mu trochu venovať, kým mám čas. Páni, uvidíme sa.“

Osameli.

Harry pozrel na Severusa, ktorý tam stál sťa primrazený. „Tak čo? Pôjdeme na obed?“ Nebolo by to prvý raz, čo by boli spolu na verejnosti. Pravidelné prechádzky na čerstvom vzduchu a medzi ľuďmi bola ďalšia vec, do ktorej Harry svojho manžela nútil. I Ron s Hermionou im nejeden víkendový večer robili spoločnosť v malej kaviarničke v Šikmej uličke. A Minerva bola u nich častým hosťom.

No na jeho pozvanie Severus nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Prečo? Nie si hladný?“

„Nestačí, ak poviem nie? Musíš donekonečna pitvať moje city? Je to nanajvýš únavné!“ vybuchol jeho muž nervózne a začal sa okolo seba divoko rozháňať svojou bielou slepeckou paličkou.

Harry sa zamračil. Neušlo mu, že sa mu chvela ruka. Jeho podráždená reakcia bola len obranným mechanizmom pred niečím, čo ho trápilo.

„Kde je tu nejaká idiotská lavička?“ zasyčal.

Harry sa zamračil. Vyštartoval zo svojho miesta a zastal mu cestu. Severus mu pri novom kroku padol priamo do náručia. Zháčil sa, ale nemohol nič robiť, pretože jeho manžel ho objal a držal ako vo zveráku. Jeho objatie nepovolilo, nech sa mocoval akokoľvek, nech ho akokoľvek nevyberane častoval a hnusne preklínal.

„Nechcem naliehať. Vidím, že nie si vo svojej koži. Chápem to. Ale nemáš sa prečo hnevať ani znepokojovať. O chvíľu budeš voľný a tvoje meno bude očistené. Pretože ty si to zaslúžiš! Nikto si to nezaslúži viac ako ty, Severus. Nikto toľko neobetoval, ako ty. Nikto toho nepodstúpil viac ako ty.“

Severus, ktorý v jeho náruči medzičasom ochabol, sklonil hlavu. Čelo mal opreté o Harryho plece a namáhavo dýchal. Nespravil však nič a nepovedal viac ani slovko. Kým sa k slovu napokon neprihlásil jeho prázdny žalúdok.

„Pôjdeme sa teda najesť?“ opýtal sa opäť Harry svojho manžela, lebo to hlasné škvŕkanie žalúdka neušlo jeho pozornosti. „Dnes si neraňajkoval. Neverím, že nie si hladný.“

„Kam?“ hlesol jeho muž spýtavo.

„Predsa do reštaurácie.“

„Ani náhodou.“

„Prečo?“

„Nemienim byť nikomu na posmech. Stále sa mi stáva, že sa...“

„Och!“ došlo Harrymu. Severus sa učil jesť samostatne od samého začiatku a celkom mu to išlo, lenže vždy sa mu podarilo ušpiniť sa, nech si už dával akokoľvek pozor. Či už sa to týkalo oblečenia, brady alebo stola. On sa však len spokojne usmial. „Neboj sa. To sa nestane. Postarám sa o to.“

To uistenie mu malo stačiť, lenže Severus i tak váhal.

Počas obeda bol až zarážajúco zamyslený a sotva s ním prehodil pár slov. A Harry uvažoval, čím to je. Žeby boli príčinou jeho obavy z vynesenia rozsudku? Ak áno, boli neopodstatnené, advokát im to predsa hovoril. Zabodol vidličku do hovädzieho mäska a kúsok si z neho odkrojil. Napadlo ho, že Severus bude mať opäť svoj prútik. Bude opäť taký ako kedysi? Obávaný a neprístupný?

„Chutí ti?“ ozval sa Harry zamyslene, keď sa načiahol po pohár s ďatelinovým pivom. Jeho zadumaný manžel iba stroho prikývol. Nebolo mu do reči.

„Zajtra...“ začal Severus, keď si otrel bielym obrúskom ústa a oprel sa o operadlo stoličky.

„Áno?“ ozval sa s nádejou v hlase mladík.

„Musíme sa pozhovárať. Ale... necháme to až na zajtra,“ dodal Severus.

Harry naňho pozrel ponad stôl. Keby mal čítať z výrazu jeho tváre, bol by dedukoval, že sa mu to nebude páčiť.

„Ako si želáš,“ pritakal. Severus po chvíli prikývol. Neušiel mu zmenený tón hlasu jeho manžela. Vycítil z neho smútok a možno kvapku sklamania. Neprestával sa čudovať, prečo?

***

Keď sa Harry na druhý deň zavčas rána prebudil, zbadal Severusa v obývačke, kde spal týčiť sa v celej svojej výške nad jednoduchým koženým kufrom, v jednej ruke svoj prútik, v druhej slepeckú paličku.

Harry si nasadil okuliare a nechápavo naňho zízal. „Chystáš sa niekam?“ opýtal sa hlúpo, ale zato s neblahou predtuchou.

„Odchádzam,“ zaznela stručná odpoveď.

„Kam?“

„Odchádzam od teba, Potter. Opúšťam ťa. Takto to bude najlepšie,“ zaznela jeho odpoveď akýmsi dutým hlasom. „O tomto som chcel s tebou hovoriť. Chcem naspäť svoj život. Páčil sa mi taký, aký bol predtým. A som si istý, že ty to cítiš rovnako. Dnes sa naše cesty rozdelia. Buď pokojný, nežiadam po tebe dodržiavanie manželského sľubu vernosti. To je zhruba všetko, čo som ti chcel povedať.“

Harry pobledol. Nie, že by i takýto zvrat nečakal, ale nečakal to tak... skoro? Severus ho opúšťal. Nikdy ho nemiloval a ani ho nikdy milovať nebude. Mal sa s tým zmieriť a neživiť v sebe plané nádeje. Bol idiot. Obyčajný idiot, naivný chrabromilský hlupák a... zabednenec.

„Dúfam, že mi nemieniš brániť v mojom rozhodnutí. Je trvalé a nezmením ho,“ informoval ho stroho, keď jeho mladý manžel nijako nereagoval na to, čo mu oznámil.

Harry zaťal zuby, vymotal sa z prikrývok a skúsil posledný pokus. „Dokázalo by niečo... čokoľvek, zmeniť tvoje rozhodnutie opustiť ma?“ opýtal sa slabým hlasom.

Severus nekompromisne pokrútil hlavou. Úzke pery stiahnuté do prísnej linky. Harry zvesil hlavu a zhrbil plecia. Toto bol koniec...

„Môžem vedieť aspoň to, kde chceš odísť? Máš vôbec kam ísť?“ opýtal sa, zahaľujúc sa do županu, ktorý ležal pohodený konča gauča.

„To nech ťa netrápi,“ dostalo sa mu opäť neprívetivej odpovede.

Harry si povzdychol a prešiel k obývacej stene pod oknom. Z miniatúrnej šperkovnice vytiahol starý, mosadzný kľúč. Najprv ho zadumane poťažkal v dlani a potom ho pevne zovrel v ruke. Podišiel k Severusovi, natiahol sa po jeho pravici a vtisol mu kľúč do tej dlane, v ktorej zvieral slepeckú paličku.

„Toto je tvoje. Kľúč od tvojho domu.“

Severus sa zamračil. „Nestojím o žiadne milodary, Potter! Dokážem sa o seba dokonale postarať už i sám.“

Harry sa smutne uškrnul. „Och, o tom nepochybujem. Ale toto je ozaj tvoje. Kľúč od domu na Pradiarskej uličke.“

Severus zaprskal a zlostne zaťal zuby. Bolo to vidieť podľa jeho stuhnutej sánky a tenulinkej línii pier. „Vysmievaš sa mi?“ sykol naňho.

„To by som si nikdy nedovolil.“

„Ty sám si predsa vravel, že dom bol zničený,“ pripomenul mu, podráždený do morku kostí.

„To nepopieram. Ale kuchyňu a kúpeľňu, ktoré sú na prízemí som už dal do pôvodného stavu. Spálňu som spravil z obývacej izby, aby si nemusel hore schodmi, lebo k tým som sa ešte nedostal. Neskúšaj ísť na poschodie, časť schodov totiž chýba. Pracovňa je hotová tiež. Mimochodom, časť z tvojej rozsiahlej zbierky kníh zhorela. Nedokázal som ich zachrániť.“

Severus ho počúval ako obarený, neschopný akejkoľvek reakcie. Zvieral v ruke kľúč s takou silou, až mal pocit, že sa mu ten kovový predmet natrvalo vryje do mäsa. Nebol schopný žiadnej reakcie. Prosto sa otočil a nechal svoju najhoršiu časť zo života za sebou. V podstate za sebou pálil mosty...

Odišiel.

***

Potter ho nezastavil. Neprosil ho, aby ostal. Neprosil ho o rozlúčenie. Ale Severus vnímal jeho prítomnosť, keď sa odmiestňoval kozubom do svojho domu. Vnímal ju až príliš intenzívne. Preklínal ho za to a preklínal i seba. Seba i to, čo cítil, keď vstupoval do kozubu. Dokonca preklínal i to, že vôbec cíti.

A potom sa ocitol v známom prostredí. Bol doma. A predsa sa tu cítil ako cudzinec...

***

Bola to Minerva, ktorá ho navštívila ešte v ten istý deň, keď sa rozhodol opustiť Harryho. Jasne a nahlas mu dala najavo svoj nesúhlas. Potom ho presvedčila, aby si tu nechal domáceho škriatka, ktorého mu doslova vnútila. Ale nanešťastie nechcela tak skoro odísť.

„Bol sa ti žalovať?“ opýtal sa posmešne Severus a opovržlivo si odfrkol.

„Nie,“ hlesla pohotovo a ľutovala, že ten trubiroh nemôže vidieť jej prísny pohľad, lebo ten by ho na mieste spražil na malý čierny uhlík. Ostal by po ňom iba obhorený oškvarok. Mastný fľak! „Bola som vás navštíviť. Tak som to zistila. Keď som sa dozvedela, že si sa rozhodol vrátiť do tejto barabizne, ktorá ti môže každú chvíľu padnúť na hlavu...“

„Nie je to barabizňa. Je to môj dom!“ odsekol nahnevane, no ona ho nevnímala a pokračovala vo svojej tiráde namierenej na jeho hlavu.

„Pochopiteľne sa ma zmocnili obavy! Si nevidiaci, čokoľvek sa ti tu môže prihodiť a nikto sa to ani nedozvie. Aspoňže si súhlasil s tým domácim škriatkom, bude sa mi spať oveľa pokojnejšie,“ frflala. „Chudák Harry,“ povzdychla si vzápätí.

„Chudák Harry? Ten tvoj Harry môže byť akurát rád, že sa ma konečne zbavil!“ odvrkol nespokojne.

Minerva si zložila ruky na prsiach a vystrčila bojovne bradu. „Ty si sa ho za ten čas vôbec nesnažil spoznať, čo? Ale napokon, prečo ma to prekvapuje, že? Už od prvého momentu, kedy si ho zbadal si bol proti nemu zaujatý! Prekážalo ti na ňom azda všetko! Ešte i farba vlasov.“ Bolo vidieť, že sa dostala do svojho živlu. „Nikdy som toho chlapca nechápala. Merlin, keď si spomeniem, čo všetko pre teba urobil! Vieš vlastne, že to on ťa našiel? Bol si na pokraji života... Bol si vlastne jednou nohou v hrobe Severus, keď ťa našiel a dopravil do nemocnice, hoci bol na pokraji s vlastnými silami! Len vďaka nemu si ušiel hrobárovi z lopaty. Stál nad liečiteľom s prútikom v ruke, celý od tvojej krvi a vyhrážal sa mu, že ak ťa nevylieči, znesie ho zo sveta rovnako ako Voldemorta, pretože liečiteľ odmietol pomôcť smrťožrútovi, napriek tej ich Hippokratovej prísahe.“

„Nikto sa mu o to predsa neprosil!“ vykríkol Severus, zatínajúc ruky v päsť. Prečo mal pocit, že sa nevládze nadýchnuť? Prečo mal pocit, že ho jej slová bodajú do srdca ako čepeľ ostrého noža s úmyslom raniť ho?

„Iste. Neprosil,“ tľoskla vyčítavo jazykom. „A napriek tomu nad tebou neprestával bdieť. Ani nevieš, koľkokrát som ho pristihla tráviť celé noci v tvojej izbe, kým si bol v bezvedomí. Zhováral sa s tebou, prosil ťa, aby si to nevzdával. Dohováral ti, že vždy existuje dôvod, prečo žiť... Ponúkol ti pomocnú ruku, keď si sa prebral. Bol tvojím jediným priateľom a ty si ho pri prvej možnej príležitosti zatratil!“

„Nikdy nebol mojím priateľom!“ zaškrípal zubami. Severus toho začínal mať akurát dosť. Nechty rúk mu na dlaniach zanechali krvavé polmesiačikové odtlačky. Bol síce slepý, ale teraz túžil i ohluchnúť.

„Severus, priateľom je ten, kto pri tebe stojí, keď ti je najhoršie. Kto ti podá pomocnú ruku, keď ju najviac potrebuješ. Ak ti Harry nie je priateľom, tak potom už neviem.“ Rezignovala. Nemienila niekomu dolievať rozumu, keď si to vôbec nezaslúžil. Mala chuť roztrhať obálku, ktorú mala v kapse habitu, ale vybrala ju a hodila na malý okrúhly stolík.

„Toto som ti doniesla. Uvažovala som, či by si nechcel znova učiť. Profesorka elixírov odchádza na materskú dovolenku.“

Severus vzdorovito mlčal.

„Nie je to žiadna almužna,“ riekla štipľavo, akoby mu prečítala myšlienky. „Zváž to a daj mi vedieť do konca týždňa. Opatruj sa.“

S tým sa konečne vzdialila a on si vydýchol. Zrútil sa do najbližšieho kresla a bledý ako stena privrel chvejúce sa viečka. Potreboval vstrebať všetko, čo sa dozvedel.

Prečo sa mu len toto dialo? Prečo práve on? Potter... jeho manžel... Bol preč ešte len jeden deň a už mu chýbal? Merlin, čo je toto za svet, keď mu chýba práve on? Čo sa s ním porobilo? Nerozumel tomu a odmietal tomu porozumieť. Prejde ho to. Určite. Zíde z očí, zíde z mysle...

Ubehol viac ako mesiac...

Klamal sám seba. Kto by si to bol pomyslel, že mu ten všetečný chrabromilčan bude tak chýbať? Pretože zakaždým, keď sa ráno prebudil, šmátral po druhej strane postele. Lenže tá bola žalostne prázdna... Vždy, keď sa poranil vlastnou nešikovnosťou, čakal, že vojde Harry. Opýta sa ho starostlivým hlasom čo robil, ošetrí mu ranu a rozpovie podobný príbeh zo svojho detstva. Ani to sa nestalo. Bol tu len on a jeho horlivý domáci škriatok.

Severus zo seba zhodil oblečenie a navliekol sa do pyžama. Nechcelo sa mu však spať samému v studenej a... prázdnej posteli a preto si sadol do hojdacieho kresla a zamotal sa do deky. Počúval ako hodiny odbíjajú desať, potom jedenásť... Nastražil uši, či nezačuje blížiace sa kroky a takmer si prial, aby vošiel Harry a opýtal sa ho, či ešte nejde do postele.

Keď sa znova raz pristihol, že naňho nedokáže nemyslieť, nahlas zastonal a schoval si tvár v dlaniach. Nevedel, čo má robiť. A tak vzal do ruky fľašu nejakej starej pálenky, ktorá mu už prvým glgom spálila hrdo a vo vnútornostiach rozžala oheň. Pil.

Ani nevedel ako zaspal, ale odrazu sa prebudil.

Za chrbtom začul nejaký zvuk. Bol tichý a nenápadný, ale jeho vycibrený sluch ho napriek tomu zachytil.

„Kto je tu?“

Neozval sa nikto, hoci predpokladal, že ho to straší ten jeho nepodarený škriatok.

Ten zvuk sa ozval znova. A nasledovali ho tiché kroky.

„Harry?“ ozval sa sotva počuteľne, mierne sa červenajúc pri tej predstave. Bože, tak veľmi bol nadšený z toho, že by to mohol byť práve on? Čo ak ho neopustil? Čo ak sem chodí zahalený do svojho neviditeľného plášťa a napriek všetkému naňho dohliada? Skúsil sa vo svojom kresle narovnať, ale azda pre to hojdanie sa mu to veľmi nedarilo. Po pár pokusoch to vzdal.

„Nie, drahý môj, nie som Harry,“ ozvalo sa odniekiaľ, ale momentálne nebol v stave určiť, odkiaľ presne prichádza ten hlas. Bol mu taký povedomý...

Severus zdrevenel. Toto musel byť sen. V lone pocítil ťarchu takmer prázdnej fľaše. Ale i tak... „Mama?“ vydýchol šokovane a otočil sa za hlasom, hoci úplne opačným smerom, odkiaľ hlas prichádzal.

V popraskanom striebornom ráme obrazu sa objavila postava zahalená vo fialovom hábite posiatom desiatkami drobných, zlatých hviezdičiek.

„Nie tak celkom,“ ozvalo sa zreteľnejšie. „To som ja, Albus.“

„Albus?“ opýtal sa Severus a jeho obočie sa stiahlo nad očami uhľovej farby, akoby premýšľal, kto to len môže byť.

Dumbledore si zatiaľ veľmi pozorne prezrel jeho žalostný výzor i stav. Pokrútil nad tým zjavom, či skôr kôpkou nešťastia hlavou. „Zabudol si, že si mal v dome vždy jeden portrét s prázdnym plátnom? Nie som tu na návšteve prvý raz,“ dohováral mu otcovsky.

„Nie... ale... Keď som mal trinásť, skúšal som tam pričarovať maminu podobizeň,“ priznal po chvíli, keď si konečne spomenul, s akým Albusom sa to zhovára. Riaditeľ o tom samozrejme vedel. Nepočul ten príbeh prvý raz.

„Nevyšlo ti to, ale bol to iste dobrý pokus. Poznám ťa. Vždy som vedel, že sa z teba jedného dňa stane výnimočný čarodejník. Mimochodom, blahoželám k vyhranému procesu. Vedel som, že ťa nemôžu obviniť. Dokopy proti tebe nič nemali.“

„Iste,“ zašomral tmavovlasý muž a šúchal si rukou opuchnuté oči, podliate krvou.

„Prečo tu sedíš taký sám?“

Mal sto chutí mu povedať: „Pretože som slabomyseľný idiot.“ Ale nespravil to.

„Pretože som sám, Albus.“ Stíchol a zamračil sa tak, ako to mal vo zvyku už v útlom veku. „Prečo si sa ukázal až dnes? Som tu už dobrý mesiac.“

Albus iba pokrčil plecami. „Dúfal som, že si uvedomíš svoju chybu.“

„Chybu? Akú chybu?“ opýtal sa nechápavo.

„Predsa, že si opustil Harryho.“ Tou obyčajnou poznámkou ho zastihol úplne nepripraveného.

„A...ako?“ zahabkal.

„Počul si. Naozaj ťa nechápem. Očividne sa iba trápiš, kým by si si mohol užívať jeho spoločnosť a byť s ním.“ Severus civel do prázdna s otvorenými ústami.

Najprv Minerva, teraz Albus. Severus sa nestihol spamätal z jedného šoku a už bol v druhom.

„Albus, do môjho manželstva ťa nič nie je,“ povzdychol si, keď si unavene zaboril tvár do dlaní. „Je to... všetko príliš zložité.“

„Nie, nie je. Iba sa ti to zdá byť zložité... Nič viac,“ protirečil mu bielovlasý starec.

Severus odmietavo pokrútil hlavou. „Nechcem sa s tebou baviť o svojom manželstve.“

„Dobre, tak sa bavme o niečom inom,“ navrhol. „Vieš, že Harryho prijali opäť k aurorom? Hm a ešte čosi. Prečo si odmietol Minervinu ponuku zasa učiť?“

Severus zaúpel. Nechcel sa baviť ani o svojom manželstve, ani o svojom manželovi a ani o škole. Ale Albus sa ho zjavne rozhodol trápiť. Švitoril o ňom ako slávik a obšírne mu vykladal o tom, ako veľmi sa tu Harry nadrel, keď tu tých pár rokov pracoval a dával do poriadku jeho dom. Na Severusa znova doľahli výčitky svedomia, ktoré ho požierali zvnútra ako termity drevo zdravého stromu.

Keď sa v to ráno prebudil, obraz bol znova prázdny. Prinajmenšom sa mu nikto neozval. Zrejme sa mu to len prisnilo vplyvom alkoholu, ktorý tú noc popil...

V ten deň však spravil iné rozhodnutie. Vedel, že ak sa chce pohnúť z miesta, ak má zabudnúť na svojho manžela, musí odísť. Odísť z Anglicka, zariadiť potrebné a začať skutočne žiť. Vstal, podišiel k písaciemu stolu, namočil brko do kalamára s čiernym atramentom a očaroval ho. Kým brku diktoval, čo má písať, uvažoval, či mu tá diaľka vôbec na niečo bude dobrá... A či ho jeho krstný syn vôbec prijme. No za pokus to stálo.

***

Harry sa na malú chvíľu prebral. Hlava sa mu neznesiteľne krútila. Mal dojem, že mu v nej duní. Námatkovo siahol po fľaši, ktorú mal vedľa gauča a priložil si ju k vyprahnutým ústam. Nič. Jediná sprostá kvapka mu ledva zvlažila pery.

„Harry!“ ozvalo sa šokovaným tónom a zaiste hlasom gorgóny, pretože mal dojem, že sú to pekelné muky, ktoré je prinútený znášať. Niekto mu vytrhol fľašu z ruku, keď ho oslepilo prisilné denné svetlo prúdiace cez okno, z ktorého Hermiona odtiahla záclonu. „Alkohol nie je riešenie!“

Ako odpoveď zamrmlal niečo nedefinovateľné, zatiaľ čo Hermiona pobehovala po obývacej izbe, otvárala okná, aby vyvetrala ten puch a zberala prázdne fľaše do odpadového koša. „Keď to poviem Ronovi, ani mi neuverí,“ šomrala si popod nos, meniac smradľavý chaos na obývaciu izbu.

„Tak poď fešák, no vstávaj,“ pomáhala mu na nohy, ťahajúc ho z gauča. „Je už dávno deň a ty si... Kriste pane, celkom nahý!“ vykríkla, pustila ho a obrátila sa na päte, pričom tuho žmúrila oči a dohovárala sama sebe: „Hermiona, buď to prekonáš, alebo...“

Neprekonala. Radšej odbehla ku kozubu, vhodila doň letaxový prášok a zavolala na Rona. Bol tam v okamihu.

„Vezmi ho do kúpeľne a pomôž mu. Trochu mu to prečistí hlavu,“ prikazovala svojmu začudovanému manželovi.

Ron si zastal pred gaučom a totálne na mol priateľom, a pošúchal si bradu. „Nemali by sme počkať, kým vytriezvie?“

„To by sme sa zrejme načakali!“ odvrkla. „Ron, si jeho priateľ alebo nie?“

„Isteže som!“ odvetil zamračene.

„Tak rob ako ti kážem!“

„Ja to nechápem! Sú to už skoro tri mesiace, čo sú od seba. Mohol si za ten čas zvyknúť, nie?“ spytoval sa Ron svojej manželky. „Nikdy doteraz sa takto nesťal. Nikdy!“ Odfukoval, keď si položil Harryho ľavú ruku okolo krku a viedol ho so sebou.

Hermiona už-už chcela vyhodiť akési papiere, keď sa zastavila, aby ich kúzlom vyhladila a prebehla po nich pohľadom.

„Ron, asi viem, čo je na príčine jeho stavu,“ riekla skleslo a venovala mu uprený pohľad.

„No?“ ozval sa zo schodov.

„Obdržal žiadosť o rozvod,“ oznámila mu a zotrela si zatúlanú slzu, ktorá sa mu vykotúľala z oka.

Ron ho od samého prekvapenia takmer pustil. Zachytil ho v poslednej chvíli, červený v tvári od námahy a fučiac ako parná lokomotíva.

Nepovedal síce nič, ale štvalo ho to. Celá tá situácia. No i tak urobil, ako mu kázala Hermiona. Donútil ho osprchovať sa, hoci to bolo ťažké, keď sa bránil a potom sa zrútil a sedel vo vani celkom apaticky, pričom mu po tvári tiekli slzy. Ron bol z tejto situácie celý nesvoj. Napokon mu pomohol osušiť sa a natiahol mu aspoň pyžamové nohavice. Uložil ho do postele a len čo Harry zaspal, vrátil sa za svojou manželkou.

„Už spí,“ informoval ju promptne.

Prikývla, sediac v upratanej obývačke. Vlastne, v upratanom prízemní. Stihla toho viac, kým sa Ron venoval Harrymu.

Sadol si k nej na gauč a ona sa mu stúlila v náručí. „Nevravelo sa predsa, že sa to manželstvo nedá anulovať?“

„Vravelo, ale... Netuším, čo sa stalo... Píše sa tam o neprekonateľných manželských rozdieloch.“

„Tak trochu to i chápem,“ hlesol Ron. „Ale štve ma to! Vieš prečo? Pretože Harryho to tak zobralo. Netušil som, že mu na tom chrapúňovi tak veľmi záleží.“

„To ani ja. Boli sme slepí. Nevideli sme jeho trápenie a mali sme ho celý čas na očiach. Čo sme to za najlepších priateľov?!“

„Musíme mu nejako pomôcť,“ pritakal Ron. „Lenže ako? Táto situácia je... bezvýchodisková.“

„Myslím, že ani nie je,“ ozvalo sa za ich chrbtami a oni sa ako na povel otočili...

 

***Koniec piatej časti***

08.10.2011 22:45:38
Lucy1313
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one