Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png
   
Ahojte, 
moji zlatí, chceli ste bonus, máte ho mať.
   
Varovanie: sex
   
Venované: Slimči, Mononoke, Popo, Sanasami, Zuzke, Blesku a ostatným.
   

 
   

„Ďakujem,“ zamrmlal, keď mu milenec bezchybne uviazal pod krkom čierneho hodvábneho motýlika a on ho za snahu odmenil krátkym bozkom.

Severus prikývol a otočil sa, aby sa vrátil k roztvorenej skrini a vytiahol odtiaľ jediné lepšie sako, ktoré si nechával na podobné príležitosti. I keď nerátal s tým, že sa v blízkej budúcnosti zúčastní nejakej akcie. A svadby už tobôž nie.

A keď už sme pri tom, fakt nepočítal s tým, že to bude práve tá Potterova.

Na inkriminovaný kus odevu, ktorý držal v ruke vrhol viac ako len nevinne zamračený pohľad. „Toto nie je moje.“

Remus sa odvrátil od zrkadla, aby mu pohotovo vyvrátil jeho rázne vyhlásenie. „Ale je. Vieš, trochu som ho... doladil.“

Severus sa k nemu otočil so zeleným kusom látky v rukách. V tvári sa zračilo nemalé pobúrenie a jasný nesúhlas. „Doladil?“ Jeho hlas napriek tomu ostával pokojný.

Remus prikývol. „Neviem, či si to postrehol, ale nejdeme na kar, Severus.“

„Mne to vyjde na rovnako,“ odfrkol si, pričom na ten kus odevu stále nepriateľsky zízal, otáčal ho a skenoval čiernymi očami, akoby zisťoval, či nejde iba o nejakú neplechu.

Od Lupina by to nebolo nič šokujúce, i keď sa teraz jeho prekvapenia obmedzili väčšinou na jeho spálňu, posteľ a sex s ním.

Nesťažoval sa. Ani by ho to nenapadlo. Nikdy predtým si to tak neužíval. A nikdy prv nemal dôvod experimentovať. Vlastne mal šťastie, že ten vlkolak je skôr hravý typ a neoplýva zvrhlými sado-masochistickými chúťkami.

„Toto si neoblečiem,“ vyhlásol nekompromisne a šmaril sako na ustlanú posteľ ako kus použitej handry.

„Oblečieš. A vieš prečo?“ opýtal sa ho Lupin, keď ho zdvihol a podržal ho pred ním, aby doňho mohol ten tvrdohlavý muž vkĺznuť.

„Som si istý, že teraz povieš niečo hlúpe alebo sentimentálne. To je vám chrabromilčanom podobné.“

Remus si jeho frflanie nevšímal, pretože bol spokojný s tým, že Severus si ho predsa len obliekol. „Tá tmavá zelená pristane k tvojej pleti oveľa lepšie ako čierna. Nepôsobíš v nej tak strašne bledo a odstrašujúco. Okrem toho, je to farba tvojej fakulty a ja som hrdý na to, že mám takého úžasného a nadaného priateľa.“

Hnedé oči, ktoré vyzerali takmer ako dva čierne uhlíky sa zúžili. „Pochlebovanie ti teda vážne ide. Akoby si mal vrodený talent slizolinčana.“

Remus sa uškrnul a dal sa zapínať okrúhle strieborné gombíky na saku vojenského strihu. „Možno sa na mňa len niečo nalepilo.“

Severus si odfrkol. „Nezmysel. Použil som čistiace kúzlo, keď sme dnes ráno spolu skončili,“ zasipel mu tesne pri uchu tým zmyselným hlasom, o ktorom vedel, že vlkolak absolútne zbožňuje. A páčilo sa mu, že ho vedel poľahky rozptýliť a dokonca vzrušiť.

Usmial sa, keď sa jeho milenec začervenal a navyše si zahryzol do pery.

Remus sa pousmial a zhlboka sa nadýchol. Žalúdkom sa mu rozlievalo príjemné teplo, ktoré sa z podbruška šírilo žilami do celého tela.

Nevedel sa dočkať, kedy budú mať ten obrad za sebou!

oooOOOoooOOOooo

„Tomuto sa vraví malá svadba?“ zašomral podráždene Severus, keď bol nútený čeliť nielen celému klanu Weasleyovcov, ale i pomaly celému aurorskému zboru. Vrátane tej fúrie Tonksovej, ktorá sa na jeho milenca vrhla pred zrakmi všetkých. I keď ho iba objala a pobozkala na líce, Severusovi sa to vôbec nepáčilo. Bol len malinký krôčik od toho, aby na ňu nezoslal nejakú pekne nepríjemnú kliatbu.

Remus sa naopak správal žoviálne a priateľsky ako vždy. Sršal dobrou náladou, ktorá ho neopúšťala ani pri pohľade na zamračeného priateľa.

I teraz sa len pridusene zachechtal. „Len vydrž. Už to dlho nepotrvá. Mysli na to, čo som ti sľúbil.“ Jeho ruka pohladila štíhle, no pevné stehno v upokojujúcom geste.

Severus sa zamračil a zauvažoval, či mu to za tieto peripetie vôbec stojí.

Remus sa započúval do obradu len na pol ucha, lebo mysľou bol trochu mimo. Vedel, že Severus sa na verejnosti chová tak trochu ako ostriež len preto, lebo je v skutočnosti neistý a nezvyknutý na milé úsmevy a nezáväzné trkotanie o ničom. Bodaj by aj nie po toľkých rokoch služby u dvoch pánov.

Neprekážalo mu to, pretože vedel svoje. K nemu sa choval vždy milo a úctivo. Dokonca občas až neznesiteľne ohľaduplne.

Obrad našťastie netrval dlho. Mladomanželia si vymenili sľuby, prestene a na záver padol prvý manželský bozk.

Ozaj pôsobivá zimná rozprávka, ako to nazval Harry v deň, keď ho boli na túto výnimočnú udalosť pozvať. Snehu to bolo celé metráky, ale na druhej strane, vyzeralo to idylicky a celková atmosféra tak bola pokojná a doslova čarovná, so všetkou tou kvetinovou a svetelnou výzdobou.

Snúbenci si pre túto slávnostnú udalosť vybrali Heverský zámok ležiaci v grófstve Kent, s úchatnými záhradami, ktorý tohto času patril čarodejníkovi sirovi William Waldorfovi Astorovi. Pred rokmi ho dal zrekonštruovať a prenajímal ho na rôzne príležitosti.

Remus musel uznať, že to bola dobrá voľba, aj keď svadba na slnkom zaliatej piesočnej pláži, kde by spenené, slané morské vlnky obmývali zlatiské pobrežie by bola tiež rovnako nádherná.

oooOOOoooOOOooo

Vďaka Severusovi musel urobiť malý ústupok a nemohol tvrdiť, že nie rád.

Nezdržali sa.

Hneď po obrade a povinnej gratulácii opustili veselú spoločnosť, len aby mohli byť sami a Severus zasa sám sebou. Postrehol, ako sa mu uvoľnila celá tvár i napäté držanie tela v momente, keď opustili zámok Hever.

Remus ho celý čas držal za ruku, prsty prepletené s tými jeho. Cítil Severusovu mozoľnatú dlaň, rovnakú ako bola i tá jeho. Obaja pracovali a ťažká práca im neprekážala.

Spomenul si, ako sa raz Harry vyjadril o tom, že sa zdajú byť povahovo takí rozdielny, ale on ho vyviedol z omylu.

„Keby sme boli naozaj povahovo rozdielny, Harry, nevydržíme spolu, to mi ver. Spája nás viac ako jedna široká posteľ. Obaja sa venujeme záhradníčeniu, obaja radi varíme. A áno, pomáham mu i pri elixíroch,“ dodal na Harryho nadvihnuté obočie. „Obaja radi čítame a možno tomu neuveríš, ale Severus má svojský zmysel pre humor, ktorý sa mi náramne páči. Dokáže ma rozosmiať. Nehovoriac o tom, ako sa ku mne správa, Harry. Pripadám si pri ňom ako malý boh. Nikdy predtým som čosi také nezažil.“

Remus sa k nemu otočil, len aby uvidel rozžiarené oči, tvár vyžarujúcu zvedavosť.

„Kam ma to vedieš?“ opýtal sa, keď sa k nemu celkom dôverne pritúlil a za chôdze mu vtisol na líce bozk.

„Na to sľúbené tajné miesto,“ odvetil s potuteľným úsmevom bez toho, aby to konkretizoval.

„Na čistinu niekam uprosted lesa, kde ma oprieš o najbližší vhodný strom a...“

Remusov hrudník sa ihneď otriasol veselým smiechom, keď objal svojho partnera okolo štíhleho pásu. „Je to v skutku lákavá ponuka a možno ju raz využijem, ale nie. Dnes mám pripravené čosi iné.“

Vošli do lesa. Najprv riedkeho, no čím dlhšie kráčali, tým viac hustol. Smreky striedali borovice, jedle, sosny a rôzne kry.

Po chvíli uvidel Severus v diaľke malé svetlo a napadlo ho, že majú cieľ na dosah.

Nemýlil sa. Zostali stáť pod nevysokou vežou.

„Poď,“ potiahol ho Rem za ruku, keď sa Severus zatváril nad stavbou trochu skepticky. „Ručím za to, že nespadne.“

Oponovanie si tentoraz odpustil, ale komentár nie. „Veža. Prečo ma to neprekvapuje?“

Remus si nemohol pomôcť. „A čo si čakal? Vlčí brloh, kde by som si ustlal na slame?“

Severus sa uškrnul. „Pravdu povediac, áno.“

Rozosmiali sa, ale potom ho už celkom dobrovoľne nasledoval.

Vystúpili po točitých schodoch a obaja sa zohli, aby bez ujmy prešli nízkymi, stredovekými dverami. Severus sa po miestnosti krátko rozhliadol. Jedna otlčená stolička, pohovka s nízkym operadlom a predratým poťahom na dvoch miestach, na prvý pohľad zelenkavej farby. Chatrný stôl a rám postele opretý o stenu. V malom okne, ktorému chýbalo sklo stálo pár hrubých voskových sviec. To bolo to svetlo, ktoré zazrel už z diaľky.

Ale vnútri bolo čisto a steny boli ozdobené rôznymi kresbami.

Jeho kresbami. Teda – aj jeho. Tie, ktoré patrili Jamesovi, Siriusovi a Petrovi s radosťou prehliadol. Neopomenul však kresby rodičov. Podobal sa na svojho otca, Johna. Ale oči mal Remus rozhodne po svojej matke. Nežné a úprimné.

Vymanil si ruku z jeho zovretia a ukázal na jednu zo svojich kresieb.

Remus mykol plecami. „Vždy si mi pripadal nesmierne zaujímavý.“

„Aj napriek našim mnohým nezhodám?“

Remus prikývol. „Sám proti štyrom. Kto by ťa neobdivoval?“

Severus dlho nič nehovoril. Začal namáhavo oddychovať. Mohol byť toto len sen? Ak áno, akým zázrakom sa v ňom ocitol?

Na pár sekúnd zatvoril oči, len aby sa v mysli preniesol na podobné miesto. I keď nie také zachovalé a nemohol sa nad tou zhodou náhod neusmiať.

„Kedysi som mal niečo podobné,“ rozhodil rukou naznačujúc, čo má na mysli. „Ale nechci, aby som ťa tam niekedy vzal. Vyzeralo to hrozne už vtedy. Oproti tomuto to bola... ozaj skôr vlčia diera.“ Odmlčal sa, aby naňho pozrel. „Ale prečo tu? Kent?“

„Žil tu mamin mladší brat Joseph. Chodil som k nemu ako chlapec cez leto na pár týždňov. A rád som sa túlal po okolí. Toto miesto som objavil náhodou. Vtedy zámok ešte chátral a nik ho nevlastnil. A neskôr, keď strýko zomrel a jeho dom sme predali, nezabudol som. Občas som sa sem jednoducho premiestnil, keď som potreboval byť sám.“

Remus ho i naďalej prepaľoval skúmavým pohľadom, do chvíle, kým k nemu Severus nepristúpil a nevzal mu tvár do dlaní.

„Ešte stále potrebuješ byť sám?“ opýtal sa ho zastretým hlasom.

Remus pokrútil hlavou. „A ty?“

„Nemyslím.“ Severus sa k nemu naklonil, ústa zľahka pritlačené na jeho pootvorené, čakajúce pery. „Nevravel si niečo o tom, že ma zahreješ, Lupin. Ak si si nevšimol, celý sa trasiem.“

Remus sa rozosmial. „Dúfal som, že to s tebou lomcuje túžba po mne, nie chlad.“ A pritiahol si štíhleho muža bližšie.

„Snaž sa a uvidíme, čo preváži,“ vyzval ho chrapľavým hlasom, napovedajúcim, ako veľmi túži po svojom vlkovi.

Remus sa nenechal dvakrát prosiť.

oooOOOoooOOOooo

Vždy to bolo dokonalé.

Tak ako sám Severus, tak museli byť úchvatné i jeho bozky. Spôsob, akým si ho jemne a nenásilne podmaňoval, až mal Remus chuť kričať od radosti i zúfalstva zároveň, lebo sa mu to zdalo málo i priveľa odrazu.

A kým ho chvíľu iba mámil týmito nemými prísľubmi, o pár sekúnd dokázal zmeniť vlažný, i keď vrúcny bozk v hotovú búrku emócií, v ktorej sa Remus doslova strácal ako nebohý lístok v oku mocného tornáda.

Výpady Severusovho jazyka sa stali hlbšími a dravejšími. Už nesľuboval, ale lákal, vyzýval a spôsoboval mu tým sladké muky, dožadujúc sa od neho rovnakej akcie.

Usmial sa a cítil, že i Severus sa v bozku usmieva, kým opäť obaja nezvážneli a nevenovali pozornosť vzájomnému zobliekaniu. I keď to vzhľadom na chlad v miestnosti bolo možno trochu nerozvážne, čo sa týkalo najmä Severusa.

Severusove prsty boli vrtké a rýchle, i keď to nevyzeralo, že by sa nejako náhlil. Najprv zbavil Remusa zimníka, potom saka. Prišla na rad viazanka, ktorú mu ešte nedávno tak pracne uväzoval a brokátová vesta.

Sám pred ním ostal stáť len v košeli, úprimne sa čudujúc, kedy to Lupin stihol. Zaklonil hlavu, keď mu vlkolakove ústa skĺzli cez čeľusť na hrdlo, kde sa mu na dobre známom citlivom bode prisal ústami. Ale nezotrval tam dlho. Jeho ruky mu blúdili pod košeľou, mapovali bledé snehobiele územie a prsty láskali vzrušením stuhnuté bradavky, než sa ich o chvíľu zmocnil horúci jazyk a vlhké pery.

Severus zastonal a zachvel sa, keď si muž odrazu kľakol a jeho ruky sa presunuli na úzky pás. Jedna z nich celkom drzo poláskala pôsobivo vystupujúci predok jeho nohavíc.

„Vždy pripravený,“ zamrmlal Remus uznanlivo, keď sa pasoval so zapínaním čierneho odevu, ktorý teraz náramne prekážal. Severus sa ledva uškrnul, lapený tým uhrančivým pohľadom, ktorým si ho úplne podmanil.

A potom zacítil, ako mu odhalenú pokožku ovanul studený vzduch, ale nemal sa príliš kedy zaoberať tunajšími poveternostnými podmienkami, pretože Remus vzápätí prikryl jeho zadok svojimi veľkými, horúcimi dlaňami a nos zaboril priamo do jeho rozkroku.

Už to samé bolo natoľko vzrušujúce, že mu to pokojne mohlo stačiť na to, aby predčasne vyvrcholil, ale ovládol sa.

„Milujem tvoju vôňu,“ počul ho zašepkať tesne pred tým, ako sa odtiahol od jeho slabín sotva na pár centimetrov. Jedna z rúk opustila oblé líčko pevného zadku a objala Severusov polovzrušený penis, ktorý sa drzo vystatoval svojou nemalou dĺžkou priamo Lupinovi pod nosom.

Zvuk, ktorý vydal cez stisnuté zuby určite nepatril jemu. A možno áno, ale v tej chvíli to nedokázal rozoznať.

Ako mohol, keď sa Lupinove ústa ocitli na špičke jeho mužstva? Mal dojem, že každú chvíľu skolabuje, ale to sanie bolo také príjemné, také úžasné, také prudké!

Najkrajšie muky jeho mizerného života.

A potom ho pohltil celého a Severus proti tým hladným ústam pohotovo vyklenul boky.

Bolo to blaho.

Uvoľnenú košeľu si jednou rukou pridržiaval na plochom bruchu, prsty druhej skryté v Lupinových krátkach orieškovo-hnedých vlasoch.

Stál tam obnažený a neupravený, so zavretými očami, otvorenými ústami, zaklonenou hlavou a vlasmi ako čierny vodopád padajúcimi hlboko na chrbát. S penisom uväzneným v tej najkrajšej a najhorúcejšej tajomnej komnate, nehanebne vystavený dobiedzavým dotykom rúk, ktoré cítil azda všade, kde vlkolak v svojej kľačiacej polohe dosiahol. Stehná, lýtka, boky i hruď. Nič neostalo opomenuté.

Keby sa ho niekto opýtal, kedy zažil niečo podobné, nevedel by odpovedať. Jeho predchádzajúce vzťahy sa vzťahmi ani nedali nazvať. Zvyčajne to bolo rýchle a nie vždy si prišiel na svoje.

Remus bol iný po každej stránke. Oddaný a úžasný milenec. Alebo skôr partner, pretože vždy dbal o to, aby nebol jediný, kto dosiahne orgazmus. Aj keď sa stalo, že sa Severus neurobil hneď a chvíľu trvalo, kým to prišlo.

Prichádzal pri ňom o rozum. Ale v takýchto chvíľach, kde sa mu búrila krv v žilách sa mu nik nemohol čudovať.

Ozval sa mľaskavý zvuk, ktorý ho prebral zo zamyslenia. Jeho zahmlený pohľad sa zaostril. Srdce stále pumpovalo ako šialené a dych znel rýchlo a plytko.

„Poď sem,“ pokunul mu milenec, keď ukázal na mäkký, i keď vyšľapaný vzor koberca. „Kľakni si a opri sa lakťami o pohovku.“

Severus mu bez slova vyhovel. Aj tak sa nevedel dočkať, kedy si ho Remus konečne vezme. Bolo mu jedno, akú plohu pri tom zaujmú.

Šokovane zhíkol, keď ho muž plesol po zadku a ticho zavrčal. Tam, kde pred chvíľkou pristála jeho ruka s hlasnom plesnutí, teraz na postihnuté miesto dosadol bozk a bledé líčko bolo jemne pohladené.

„Rozkroč sa, láska,“ prikázal mu chrapľavým hlasom, z ktorého Severusovi naskakovali zimomriavky. Merlin, ten človek úspešne dobýval všetky jeho zmysly.

Zastonal, keď mu Lupinove ruky vkĺzli pod košeľu a pohladili ho po vyklenutom chrbte. Zaklonil sa, aby ho mohol pobozkať a zakvílil, keď ho muž prinútil položiť sa na sedačku gauča, kým neucítil na zadku jeho horúci, vlahý dych.

Ucítil ako mu rukami rozťahuje polky, skúma ho prstami a strhol sa, keď sa ho tam odrazu dotkol horúcim jazykom.

Zavrel oči. Bolo to neskutočne intímne, ako ho tam lízal a spracúval ten zvraštený otvor, využívajúc nielen jazyk, ale i svoje prsty. Zalykal sa neskutočnou slasťou.

Bol taký dôkladný. Vo všetkom.

A až teraz, v malej svetlej chvíľke si Severus opitý vzrušením matne uvedomil, že zatiaľ čo mu Remus poskytuje azda všetku rozkoš sveta, sám sa ho nedotkol inak, než bozkom.

Prial si to napraviť, ale myšlienky sa rozpŕchli v tej sekunde, keď ucítil, ako doňho opatrne milenec vstupuje svojím penisom. Tvrdá zamatová kopija sa doňho ponárala pozvoľna, aby si zvykol.

Nie, nemal problém s jeho prijatím, i keď mu Remus neraz povedal, aký je krásne úzky a tesný. On mal zas dojem, že je preňho ako stvorený. Zapadli do seba bez najmenšieho problému. Ako dva kúsky chýbajúcej skladačky.

Nepotrebovali žiadne slová. Riadili sa inštinktom, vnímaním toho druhého. Pretože vo chvíľach ako bola táto, neexistovalo nič iné. Len oni dvaja v jednom nekonečnom vesmíre.

Svet sa premenil v ten najkrajší raj. Remus mu poskytoval elixír opojnejší ako víno, či exotické korenie dohromady, keď ho zmyselne privádzal k vyvrcholeniu.

Boli navzájom prepletení, rozhorúčení a lapajúci po dychu.

Prežíval nevýslovné šťastie, hoci by to nahlas asi nepriznal. A potom sa dostavila strhujúca extáza, neúprosná ako smrť.

Udrela na nich silou, ktorá im obom vyrazila dych.

Remus ho zvieral v náručí, pritlačený hruďou k jeho chrbtu, ruka objímajúca prudko sa zdvíhajúci hrudník.

oooOOOoooOOOooo

Nespal. Iba driemal. Napriek tomu, že bol polonahý a neoteplilo sa ani o jeden mizerný stupeň celzia. Okrem toho, hrialo ho milencovo tela, na ktorom sa pohodlne uvelebil, len čo sa po milovaní vyštverali na pohovku.

Severus zdvihol hlavu a zadíval sa naňho.

Remus ten pohľad videl v posledných dňoch neraz. Váhavý, zamyslený. Možno sa konečne dočká a Severus mu povie, nad čím toľko premýšľa.

Ale predbehol ho. „Prial by som si, aby to bolo takého vždy.“

„Nič nemôže byť také ako vždy,“ oponoval mu Severus, prstami ľavej ruky obkresľoval štruktúru jeho vystupujúcich rebier.

Remus sa usmial. „Nie, môže to byť ešte lepšie.“

Muž na jeho hrudi sa nepatrne pomrvil a spokojne sykol. „Pochybujem.“ Ale v duchu sa už rozhodol. Mal dojem, že teraz nastala tá najvhodnejšia chvíľa, aby sa ho spýtal.

Dlho nad tým uvažoval až dospel k záveru, že ako dvojica spĺňali všetky predpoklady na vzájomné spolunažívanie. Napokon, Lupin uňho i tak trávil väčšinu svojho voľného času.

Vyhovovalo mu to. A nepochyboval, že sa uňho dobre cíti i jeho vlk.

Mohlo by to vyjsť.

Lenže on sa nikdy o nič osobné s nikým nedelil. Ovšem, riskovať sa niekedy oplatí. A ak nie teraz, tak kedy?

„Vieš, že ak niečo chcem, prejdem rovno k veci.“

„Áno.“

Severus sa zhlboka nadýchol, nevšímajúc si ruku, ktorá ho upokojujúco hladila po nahom chrbte. Zjavne cítil splašený lomoz, ktorý rozpútalo v hrudnom koši jeho srdce pod vplyvom nervozity.

„Nasťahuj sa ku mne.“

Pozvanie alebo príkaz? Remus si nebol istý, čo z toho to malo byť skôr. Napriek tomu sa zháčil. Sám mu to chcel navrhnúť, ale ešte sa mu to videlo trocha priskoro. Okrem toho, bol si istý, že Severusa by do svojho sídla nedostal ani pod Imperviusom.

„Si si istý?“

Čierne oči sa vpili do tých jeho. Prikývol. „Bude to... praktické. A jednoduchšie.“

Remus sa pobavene uškrnul a plesol ho po nahom zadku. „To určite, pán profesor.“

Severus naňho zagánil. „Tým už nejaký čas nie som.“

„Nie, to nie si. Ešte ti nie je chladno?“ staral sa, keď ho objal a pritiahol si ho na hruď, hoci sa zdalo, že mu bližšie ani nemôže byť.

„Trochu. Neodpovedal si,“ upozornil ho a Remus sa uškrnul.

„No, keďže to bude pre nás oboch praktické a jednoduchšie,“ nevšímal si jemné uhryznutie do pleca, „nemám prečo nesúhlasiť. Za pokus to stojí.“

Pobozkali sa, kým sa mu Severus nevykrútil z objatia. „A teraz vstávaj. Som hladný. Myslíš, že nám nechali trocha z tej svadobnej torty?“

„Určite, veď mala tri poschodia,“ zašepkal, potuteľne sa usmieval a dvíhal z pohovky.

Nie, toto rozhodne nemohli oľutovať.

S tým chlapom sa nudiť nebude. A určite nehrozí ani to, aby skĺzli do stereotypu. A ak by sa to predsa stalo, bol si istý, že s ním mu bude vyhovovať všetko.

V živote ho nestrelo nikdy nič jednoduché. Ani tento vzťah taký nebude.

Napokon, oni sami takí neboli.

Predchozi_brk.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
21.01.2014 20:44:21
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one