Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Deviata kapitola – Len s ním to má zmysel

   
Ahojte,

prichádzam s poslednou kapitolkou a ospravedlňujem sa za to nekonečné čakanie.
Ďakujem všetkým, ktorí poctivo komentovali.

Venované: Slimči, Sanasami, Zuzane, Blesk, Sue, Bacil, Nex, Raven9, Simči, Nade, Mononoke, Sevik99, Marii, Janici, Máji a Elze.
   
   

Jeho kancelária bola v celku útulná. Vyzerala presne tak, ako si ju i sám a podľa vlastných potrieb zariadil. Nič prehnané, ale malo to šmrnc. A hoci zatiaľ patril medzi tých málo vedúcich pracovníkov ministerstva, ktorí nemali svojich asistentov, neľutoval. Necítil sa menejcenný, alebo znevažovaný len preto, lebo bol vlkolak.

Usmial sa, keď Molly priviedla Devona presne tak, ako každé ráno. Rozlúčila sa so svojím adoptívnym synom objatím a vrúcnym bozkom prv, než odišla.

Remus jej kývol na pozdrav a na moment ho prepadla myšlienka, že tento chlapec mohol byť jeho, keby ostal s Dorou. Jeho život by bol rozhodne iný a...

Prečesal si prstami dorastajúce vlasy. Určite nie taký, ako by ho chcel mať. Nefiguroval by v ňom totiž Severus. A už vôbec nie to všetko, čo k nemu cítil a nebolo toho práve málo.

Nevideli sa pár dní a on mu veľmi citeľne chýbal. Možno ako amputovaná ruka alebo noha, i keď si bol vedomý faktu, že keby to takto nadhodil jemu, asi by ho preklial.

„Mám nápad,“ povedal, keď si Devon sadol na stoličku a zadíval sa naňho svojimi veľkými očami. Remus si nemohol nevšimnúť, že chlapec vyzerá zdravšie a spokojnejšie ako doteraz, čo bolo ohromné plus.

Ani jeho veci nevyzerali ako po lacnom výpredaji z druhej ruky v zapadnutom butiku, v niektorej z krajín tretieho sveta.

„Máš chuť na zmrzlinu?“ opýtal sa a chlapec nadšene prikývol.

„Vanilkovú s čokoldávou a karamelom? Takú som mal predvčerom s Molly, keď sme boli na nákupy v Šikmej uličke!“ vydýchol s úžasom a Remus sa tomu pousmial.

„Pokojne. Naša hodina môže byť aspoň zaujímavejšia. Ideme?“

Chlapec zoskočil zo stoličky a chytil sa jeho ruky. Zatiaľ bol jeho jediným žiakom, no včera mu ministrov asistent Percy Weasley doniesol zoznam s novými troma menami. Dvaja chlapci a jedno dievča. Všetky deti v rôznych vekových kategóriách a každé z iných sociálnych pomerov. Jedno z nich bolo dokonca šmuklom.

Tešil sa na nich. Rád učil a o čo bolo prínosnejšie a hodnotnejšie vzdelávanie, keď mohol hovoriť z vlastných skúseností a predávať ich ďalej? Tomu sa predsa málo čo vyrovná.

Okrem toho, Harryho a Hermionina iniciatíva neostala iba pri tom. Aj sám minister prišiel s myšlienkou, že by nebolo zlé presadiť, či upraviť niektoré dekréty, realizovať nejaké novely a zmeny, týkajúce sa vlkolačej otázky.

Remus nadšene súhlasil. Bolo len fajn, keď sa veci konečne zmenia a takto zasiahnutí ľudia dostanú rovnakú a možno väčšiu šancu nielen na vzdelávanie, ale i na hodnotnejší život a nebudú sa brať ako spodina spoločnosti. Postihnutí a odpísaní.

Cesta do Šikmej im chvíľu zabrala, ale bol slnečný deň, čo bolo v tomto jesennom období veľmi ojedinené, pretože na oblohe zvyčajne viseli ťažké sivé oblaky a neustále lialo. Dnes sa na nich však škerilo zubaté a trochu skúpe slnko, podúval jemný vetrík a čechral im vlasy.

„Ako sa ti býva s Molly a Arturom?“ zaujímal sa.

Chlapec vedľa neho živo poskakoval. „Skvele! Mám veľkú izbu na poschodí a George s Billom mi dali kopu úžasných hračiek! A Ginny povedala, že ma naučí parádne premeňovacie kúzlo, len ešte troška musím podrásť.“

Bol rád, že Molly prišla s takým skvelým nápadom, adoptovať ho. Pre toho chlapca to bolo požehnaním. Sám si vždy prial väčšiu rodinu a miesto toho ostal jedináčikom.

Zabočili za roh a jeho pohľad sa uprel na vzdialenú postavu, celú odetú v čiernom. Samozrejme, nik iný ako Severus Snape, ktorý práve opúšťal Apatieku. Ich pohľady sa letmo stretli, rýchlo prešacovali a Remus zachytil stále ten nasupený výraz, tak typický pre tohto muža. A nemohol sa neusmiať. Srdce sa mu rozbúchalo ako zamilovanému školákovi, ktorý práve stretol svoju životnú lásku.

A čo si prial? Prial si mu ten zlostný výraz raz a navždy zotrieť z tej prísnej tváre a želal si, aby sa viac usmieval. Pôsobil vtedy tak neskutočne príťažlivo a on si to určite ani neuvedomoval.

Tak ako sa objavil, tak rýchlo mu i zmizol z očí. Usmial sa sám pre seba. Nič to, veď on príde k rozumu.

„Rem?“

Remus sa ako na povel otočil, kým chlapec sediaci pri ňom zaboril lyžičku do štedrého kopčeka šľahačky, ktorým mal ovenčenú zmrzlinu. Ten hlas by spoznal kdekoľvek.

„Ron!“ zvolal a na moment naňho ostal iba zízať. Ohúrene. Keď sa postavil, aby ho objal, mal dojem, že ten chlap od času, kedy sa nevideli o pár centimetrov podrástol.

Ron vrhol šokovaným pohľadom po chlapcovi. „Tvoj?“

Remus sa uškrnul. „Nie. Ty o tom nevieš? Adoptovali si ho tvoji rodičia. Takže je to tvoj nevlastný brat.“

Pri tej zmienke Devon prestal jesť a vyvalil oči. „Ďalší brat?“ hvízdol, s pusou trochu umazanou a otočil sa na Rema. „Mám ešte nejakého?“

Remus chcel odpovedať, ale Ron si k nim prisadol. „Videl si už Charlieho? Ten krotí v Rumunsku draky.“

„Páni!“ vydýchol Devon, oči veľké ako taniere. „Skutočne? A mohol by mi nejakého ukázať?“

Ron sa uškrnul a natiahol sa ponad stôl, aby mu postrapatil vlasy. „Možno by som mohol i ja, ak by si chcel.“

„Jasnačka!“ vykríkol a Remus sa pousmial.

„Ešte som nebol doma,“ vysvetlil mladík. „Nevadí, že som si prisadol?“

„Isteže nie,“ povedal, kým Ron kývol na čašníčku, aby si objednal. Na Devonovu radu s porciou karamelu naviac.

Bol opálený, svalnatejší a mal dlhšie vlasy zviazané do chvosta. Nepristalo mu to, ale nevyzeral zle.

„Molly bude sklamaná, ak sa ani neukážeš,“ podotkol Remus miešajúc si kávu v porcelánovej šálke a Ron po ňom blysol pohľadom.

„To nemám v pláne. Chcem sa doma chvíľu zdržať. Hádam to nedorozumenie už prehrmelo.“

Rem prikývol. „Počul som, že si odišiel s Theom a Erniem. Ešte si s nimi v kontakte?“

„Nie.“ Nezdalo sa mu, že by Ronovi súkromná otázka robila problém. „Ale orientáciu som nezmenil. Chvíľu sme boli spolu, ale nebolo to ono. Chcel som niečo iné a nevedel som čo. Musel som si ujasniť pár vecí a potom ma napadlo, že by som mohol ísť za Charliem do Rumunska.“

„A?“

Ron si vložil lyžičku zrmrzliny do úst. „Cítim sa skvele. Navyše som tam niekoho stretol. Je trochu starší, volá sa Andrej a je rozvedený. Je fajn.“

„Som rád, že si šťastný,“ povedal a v duchu mu vlastne aj tak trochu závidel. Vedel, že kým nevyrieši ten drobný problém so Severusom, nebude mať pokoja.

„Vďaka. A čo ty?“

Zahovorili sa. Napokon sa po dobrej hodine rozlúčili a Rem dovolil Ronovi, aby svojho nového najmladšieho brata odviedol domov. Nezabudol poslať Molly správu, že Devon príde s niekým iným, a že dúfa, že bude milo prekvapená.

A ako sa neskôr dozvedel, ona skutočne bola. A tiež dojatá. Keď objímala svojho syna, vložila do toho takú silu, že si chlapec pomaly zúfal.

oooOOOoooOOOooo

Severus sa zamyslene vyzliekal. Bola neskorá noc, keď sa odobral do spálne. Dnes tu vlastne už dvakrát bol, ale zakaždým sa mu pri pohľade na posteľ vybavil vzrušením zvíjajúci sa a stonajúci Lupin. A tak iba zmätený vlastnými rozhodenými pocitmi cúvol a tresol dverami.

Dovolil mu priveľa. Sebe dovolil priveľa. Padol do vlastnej pasce. Nie nadarmo sa vraví, kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.

A on sa v nej ocitol až po uši. On, ktorý si dával zakaždým pozor. Dodržiaval striktne vymedzené hranice a zásady so železnou silou vôle.

Nevedel, čo bolo horšie. Priznať si prehru, alebo fakt, že sa zjavne neodvratne zamiloval do jedného zo záškodníkov. Do posledného zo záškodníkov.

Keby mal opísať, čo cítil, keď ho uvidel bozkávať tú šialenú ženskú, vybuchol by. Nič efektívnejšie a veľavravnejšie by spraviť v danej chvíli ani nemohol.

Tie pery boli jeho! Patril mu každý kúsok toho mužného tela, ktorého sa tak rád dotýkal a v duchu ho obdivoval. Mal zmapovaný každý ten skvostný úsek. Každú priehlbinku, či vypuklinku. Vedel o každej jazve, dôverne poznal ich tvar.

Keby mu dal niekto do ruky ceruzu a pergamen, za pár minút by sa na ňom objavil verný obraz toho záletného vlkolaka. Teda, za predpokladu, že by vedel Severus kresliť.

Takže áno, kypel spravodlivým hnevom. A vzápätí si uvedomil trpkú pravdu.

Lupin nebol jeho. Nepatril mu.

Ten majetnícky pud, ktorý si k nemu vypestoval bola ďalšia z necností, ktorými sa mohol popýšiť akurát tak vlastnému svedomiu alebo odrazu v starom zrkadle.

Remus Lupin mu naozaj nepatril. Ich vzťah, ak sa to tak dalo nazvať, bol skôr živočíšneho charakteru a nemal nič spoločné s tým ostatným, čo robí vzťah dvoch ľudí plnohodnotným.

V jeho živote malo dlhé roky význam len jedno. Splatenie dlhov, ktoré si tak nerozvážne narobil. A keď bolo po všetkom, ostali mu len elixíry.

Ešte si živo vybavil chvíľu, keď sa vrátil do Rokfortu od Munga a iba bezcieľne hlivel vo svojom podzemnom kráľovstve. Vtedy si ani len nepomyslel, že by získal viac, ako jeden starý dom v nejakom Blacktowne.

Ale teraz?

Nebol taký zadubený, aby nepochopil, že sa mu dostalo podstatne viac. Celkom prirodzene a nenásilne vpadol do niečoho, po čom tak dlho prahol iba vo svojej duši a čierno-čiernom srdci.

Ale čo k nemu Lupin vlastne cítil? Bola to iba živočíšna túžba, alebo išlo o viac? Nedovolil by si hádať a dúfať už vôbec.

Nikdy ho nikto nemiloval tak obyčajne, bez výhrad. A odrazu sa po rokoch objaví Lupin a on si nevie rady sám so sebou.

Dnes ho videl. Bol s malým chlapcom, ktorý niesol rovnaké príznaky nákazy ako on. A on mu napriek zlosti, napriek potupenej hrdosti túžil pomôcť. Najradšej by ostal trčať zatvorený v labáku, kým by neprišiel na správnu rovnicu elixíru, ktorý by im obom značne uľavil.

Vykĺzol zo šiat, ktoré asi prvý raz v živote nechal váľať sa v neusporiadanej hromade na zemi a obliekol si župan. O posteľ ani len nezavadil pohľadom, hoci sa únava hlásila každou sekundou viac a viac.

Zišiel na prízemie a zavrel sa v pracovni. Nalial si do pohára trocha koňaku a s pohľadom upretým do krbu popíjal. Neskrotené myšlienky ho na nestráženú chvíľu celkom ovládli a pohltili sťahujúc ho so sebou do nevľúdnej melanchólie.

Zaspal tam.

V kresle. Prikrytý dekou, ktorú mu pričaroval úslužný domáci škriatok.

oooOOOoooOOOooo

Remus sa pozrel na ozdobné oznámenie v rukách a uznanlivo sa usmial. „Pekný dátum.“

Hermiona sa zatvárila nanajvýš spokojne. „Mama nebola nadšená, ale trvali sme na tom. I tak mám dojem, že je to už neskoro, lebo mi bude vidno bruško. Ale všetky tie prípravy dajú zabrať, i keď to nebude veľká svadba.“

Harry prikývol a venoval jej nežný úsmev. „Uvažovali sme aj o tom, že by sme mohli mať svadbu niekde pri mori na slnkom zaliatej pláži, ale Hermiona má rada sneh. A na druhej strane, tiež sme sa museli prispôsobiť ostatným. Aj tak to bude romantika, navzdory všetkému. Hotová zimná rozprávka.“

Remus sa zamyslene pousmial, nad rozžiareným párom. „Pláž a piesok? Oceňujem ten nápad.“

„Prídeš?“ opýtali sa unisono.

„Isteže. Tam rozhodne chýbať nebudem.“

Hermiona si uhladila záhyb na sukni a načiahla sa, aby si doliala do šálky čaj. „Vyberali sme taký dátum, aby sme sa vyhli obdobiu pred a po splne.“

Boli naozaj veľmi ohľaduplný a to si musel ceniť. „Ďakujem.“

Harry si s Hermionou na moment vymenil krátky pohľad, kým sa odvážil opýtať. „Prídeš sám alebo s partnerom?“

To bola otázka, ktorú Remus stále nevyriešil. Zatiaľ. Ale už na tom pracoval.

„S Dorou som sa rozišiel, ale to už viete,“ povedal na úvod v domnení, že myslia práve na ňu, ale Hermiona ho vyviedla z omylu.

„Remus, Harry sa nepýtal na Tonksovú.“

„Ach, aha...“ docvaklo mu, ale on len uhol pohľadom a položil prázdnu šálku od čaju na konferenčný stolík. „Tak to bude asi menší problém.“

„Prečo?“ začudovala sa úprimne, ale Harry, ktorý bol samozrejme oboznámený so všetkým, ju potľapkal po voľnej ruke, ktorú mala položenú na jeho stehne.

„Lebo Severus videl, ako ho Dora pobozkala, keď mu prišla dať svoje zbohom, preto,“ vysvetlil jej ochotne a otočil sa k Removi. „Mimochodom, dala výpoveď. Presnejšie, nechala sa preložiť. A schválili jej to. Už je to týždeň, čo je v Budapešti.“

„Nie, o tom som nevedel.“ A popravde, ani ho to veľmi netrápilo. Vrásky si robil kvôli inému človeku.

Harry sa pousmial. „Bude to tak lepšie. Vravela, že si musí zariadiť život po svojom. Spomínala nejakého Mátyása. Znelo mi to tak trochu maďarsky.“

„Nech. So mnou by šťastná nebola,“ dodal a oni museli uznať, že ten ich pokusný vzťah skutočne nemohol uspieť.

„A čo bude s tou pozvánkou, jeden plus hosť?“ starala sa Hermiona, ktorej v tvári sedel súcitný výraz.

Remus sa zamračil. „Niečo vymyslím. Ešte mám dosť času. Za mesiac sa toho utrasie,“ poznamenal s úsmevom. „Nie je to nič, čo by som nezvládol.“

Harry sa uškrnul. „To si myslím.“

Zdvihli sa na odchod. „To pozvanie platí. Ak sa bude ošívať, prídeme ho zavolať osobne.“

Remus sa prvý raz uvoľnene rozosmial. Nepochyboval, že by z ich návštevy Severusa asi ranila mŕtvica.

oooOOOoooOOOooo

Kypel hnevom a právom.

„Čo si to dovoľuje?! Čo to má dočerta znamenať?!“

Severus bol zlosťou bez seba. Najprv sa ako vyjavený díval na známe čierne vrecúško, v ktorom v ten inkriminovaný deň nechal Lupinovi svoje hodinky, aby ich opravil. Samozrejme vedel, že im nič nie je. Proste zastali, to bolo celé. Stačilo natiahnuť koliesko, aby sa jemné mechanizmy dali do pohybu.

Ale už keď ho preberal, musel sa mračiť. Vo vrecúšku to podozrivo chrastilo. Jeho zlá predtucha sa naplnila v momente, keď jeho obsah vysypal na svoj pracovný stôl.

Zbledol a potom očervenel hnevom.

„Toto ti nedarujem, Lupin! Zo mňa nikto idiota robiť nebude!“

Vybehol na chodbu, neobťažoval sa s obliekaním a v sekunde sa odmiestnil priamo pred jeho sídlo. Kedysi sa zastrájal, že by doň nevkročil, ale teraz mu to bolo jedno. Aj tak tu už bol, i keď len na jeho prahu.

Predzáhradku prekonal pár ráznymi a svižnými krokmi. Keby ho niekto videl, nik by mu nehádal, že mu už pomaly ťahá na štyridsať.

Neobťažoval sa s klopaním. Otvoril si sám. Kúzlo preniesol tak intenzívne, že sa tie úbohé dvere pred ním div celé nerozpadli.

„Lupin!“ vykríkol, prútik v ruke, kým v tej druhej zvieral postihnutý predmet. „Kde si?! Vylez!“

Remus sa skutočne objavil na jeho volanie. Ležérne oblečený, absolútne vyrovnaný, s tým bohorovným výrazom v tvári, ktorý mu túžil zmazať. Najlepšie vlastnou päsťou.

„Čo to má znamenať?“ vychrlil zo seba a hodil po ňom vrecúško.

Remus ho automaticky v letku zachytil. „To myslíš toto?“ opýtal sa, jeho hlas pokojný. Otvoril vrecúško a vysypal si jeho obsah do dlane, kým ho Severus prebodával pohľadom ostrým ako čepeľ dýky.

„Čo iné by som asi tak myslel?“ zasipel a napriek všetkému odhodlaniu cítil, ako v ňom rastie vzrušenie. Stačil jediný pohľad na toho muža, chvíľka v jeho blízkosti a jeho telo mu samé vyhlásilo vojnu.

Chcel sa naňho vrhnúť, kašľať na dôvody. Ale ostával tam stáť, kým Remus civel na drobné kovové súčiastky vo svojej veľkej dlani. Potom od nich odtrhol pohľad a zadíval sa mu priamo do očí.

„Len som ti chcel ukázať, čo si mi spôsobil.“

Severus zažmurkal. Znova raz celkom vyvedený z konceptu. Bravó, ten človek, ktorý stál pred ním to opäť dokázal!

„O čom to tu táraš?!“ I sám postrehol, že jeho tónu chýba ešte nedávna pichľavosť.

„Ty vieš o čom, Severus,“ odpovedal a nastavil mu dlaň so súčiastkami. „Presne takto som sa cítil celých tých deväť dní, čo si sa neozval. Potreboval som ťa. A stále ťa potrebujem.“

Severus šokovane vydýchol zadržiavaný vzduch. Ani netušil, že zadržiava dych.

„S Dorou nemám nič. A vlastne som ani nikdy nemal. Nikdy som s ňou nespal. V ten večer mi prišla dať zbohom,“ pokračoval bez toho, aby uhol pohľadom. Sklopil ho až vtedy, keď opatrne vsypal súčiastky späť do vrecúška. „Nechcem ťa stratiť. Si jediné, na čom mi záleží,“ priznal. Cítil, že sa mu do tváre nahrnula červeň, ale bolo mu to jedno.

Počul ako Snapovi splašene cvála srdce a dúfal, že mu to dáva malú nádej na to, aby ho presvedčil. A počul, ako sa Severus po chvíli roztrasene nadýchol a potom povedal jediné, čo mohol očakávať.

„Záleží ti na mne? To ti mám veriť? Po tom všetkom?“

Remus prikývol. Pevne, odhodlane, presvedčivo.

A Severus k nemu pristúpil. „Tak mi to teda dokáž, Lupin.“

Remusovu tvár ozdobil v tej chvíli víťazoslávny úsmev, ktorý však zmizol v sekunde, keď sa ich ústa na seba vrhli s nevídaným nadšením a šialenou potrebou. Vrecúško skončilo na zemi.

Pridlho boli odlúčení a pridlho sa jeden druhého nedotýkali. Do spálne to bolo ďaleko. Pomilovali sa tam, kde na seba ešte pred chvíľou jačali. Alebo lepšie povedané, kde Severus jačal na Remusa.

A ten ho len objímal, usmieval sa v momentoch, keď boli jeho ústa voľné a vyžíval sa v dychtivých dotykoch svojho milenca, potešený jeho horlivosťou.

Tak predsa mali nádej.

oooOOOoooOOOooo

Dvere na spálni sa ticho otvorili. Muž doteraz ležiaci v posteli sa máličko pomrvil, kým sa nepretočil na chrbát a nezazrel naňho spod privretých viečok.

Remus sa usmial tým svojím širokým, oslnivým úsmevom, ktorý ho nemohol nechať chladným a zložil podnos s raňajkami na posteľ.

„Dobré ráno,“ zamrmlal a naklonil sa k nemu, aby si od Severusa ukradol bozk.

„Rozmaznávaš ma,“ zahundral muž na oplátku a posadil sa. Pohľad na hodinky ani nevrhol. Vedel, že už i tak spal dlhšie ako mal vo zvyku.

„Ani sa radšej nepýtam, koľko je hodín,“ zamrmlal Severus a odpil si z rozvoniavajúcej kávy.

„Prispal si si. Hrozné. Priam trestuhodné,“ doberal si ho pobavene milenec.

Severus prižmúril oči a odhryzol si z hrianky, ktorú mu dvihol k ústam.

„Neskôr niečo vymyslím,“ dodal hravo vlkolak. „Aby si sa nemusel cítiť tak odporne previnilo kvôli tým dvom hodinkám.“

Severus prevrátil očami, ale nekomentoval to.

„Z Rokfortu prišla sova s novou objednávkou,“ informoval ho Remus.

„Možno ti dovolím pomáhať mi, za predpokladu, že ma nebudeš rozptyľovať, Lupin,“ povedal blahosklonne a nevšímal si ten hraný šok v jeho tvári.

Remus sa natiahol vedľa neho a mlčky ho pozoroval. Napokon i tak prerušil ticho práve on. „Je tu čosi, čo by som s tebou rád prebral.“

Severus po ňom fľochol pohľadom, ktorý hovoril – Tak spusť, počúvam!

„O pár týždňov sa Harry žení a ja som bol pozvaný na svadbu.“

„Čo ja s tým?“

„No, oni vlastne pozvali aj teba.“

„Nespomínam si, že by som bol pri tom,“ odtušil ironicky.

Remus si privolal pozvánku a nechal ho, nech si ju prečíta. Stálo to tam síce jasne čierne na bielom, ale Severus sa vôbec netváril nadšene.

„Chcem, aby si ma na nej sprevádzal. Ak potrebuješ osobné pozvanie, Harry s Hermionou s tým nemajú problém. Vieš, že ťa radi uvidia.“

„Dovoľ mi o tom zapochybovať,“ zahundral, ale i tak si musel aspoň v duchu priznať, že sa cítil poctený. I keď mal okolo seba odrazu akosi priveľa chrabromilčanov, medzi ktorými sa samozrejme cítil veľmi neisto.

„Nebude tam veľa ľudí. A neskôr sa môžeme odkradnúť niekam bokom. Poznám tam jedno veľmi príjemné miesto, ktoré by sa ti mohlo pozdávať.“

Severus si odfrkol. „Ak si myslíš, že ma ukecáš na sex v zime a navyše snehu, si na omyle.“

Remusovi zasvietili oči. „Vždy tvrdíš, že ťa dokážem pekne rozpáliť. Ja v tom nevidím žiadny problém.“

„Nikdy som nič podobné nepovedal,“ trval na svojom Severus.

„Včera v noci áno.“

„Včera v noci som nebol úplne pri zmysloch.“

„To nie si nikdy, keď sa ťa dotknem.“

„Pretože máš na mňa zhubný účinok, vlkolak!“

Remus sa natiahol za jeho rukou. Najprv pobozkal jeho dlaň, potom zlízal brušká prstov mastné od masla. „Tak sa už so mnou prestaň hádať a konečne mi odpovedz.“

Severus sa k nemu naklonil. „Musím si to ešte premyslieť. Ak máš nejaké presvedčivé argumenty, ktoré by mohli prispieť, nebudem sa brániť.“

Remusovi stmavli dúhovky. Presne vedel, o čo mu ide. „Samozrejme, že nebudeš. Ešte ma nakoniec budeš prosiť, aby si šiel, Snape.“

„Zabudni, Lupin!“ precedil skrze zuby Severus, lenže to už Remus nevydržal a rozosmial sa. „Ach, ako ja tieto naše rána milujem.“

Severus odložil podnos a priľahol ho. „Asi tak veľmi ako mňa?“

Ale Remus pokrútil hlavou. „Nie, pretože teba, Severus Snape,“ natiahol ruku, aby mu zastrčil čierny prameň vlasov za ucho, „milujem viac. Oveľa, oveľa viac.“

„To je dobre,“ zamrmlal mu do úst. „Neznášam konkurenciu.“

Ich pery splynuli v dlhom bozku, ktorý bol iba nevinnou predohrou ďalšieho vyvádzania dvoch roztúžených mužov.

Nie, pomyslel si Remus, keď vnikal do toho rozpáleného tela, ktoré sa pod ním vlnilo, s ním nebolo jednoduché nič. Ani bežný rozhovor. Ale bez neho by nič z toho zas nemalo svoj zmysel.

Koniec

oooOOOoooOOOooo

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
21.01.2014 20:33:49
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one