Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Druhá kapitola - (Ne)priateľ za dverami

Ahojte, máme za sebou prvú kapitolku a trošku rušný rozjazd. V tej dnešnej sa nám veci začnú vyvíjať a hýbať tými správnymi smermi, aby sa naši hrdinovia konečne stretli. Čo však z toho bude a ako to skončí... No, nechajte sa prekvapiť.

Kapitola venovaná: Slimči, Suellen, anonymke9, marii, ZJTrane, Sanasami, Elze, Máji a bacil.

Dievčatá, ďakujem za komentáre, tie vždy rozhodne potešia! :D

   

Dostať sa k Brlohu nebol až taký problém, ako odhodlať sa tam vôbec ukázať a ísť. Pozvanie Artura a Molly Weasleyových bolo možno nečakané, ale on si ho nemohol dovoliť odignorovať už len preto, lebo boli roky priateľmi a to nedorozumenie bolo... celé také tragikomické.

Na svojom výzore si nikdy príliš nezakladal. Vždy sa skôr snažil o istú nenápadnosť, pretože z jeho najbližších priateľov bol James ten nedbalo elegantný a Sirius výstredný. A Remus nepotreboval vyčnievať ešte i svojím zovňajškom. Popravde, nikdy na nejakú parádu ani zvyšné prostriedky nemal.

Remus nakoniec triezvo zvolil klasické čierne nohavice, krémovú košeľu s jemným maslovým prúžkom, ktorú doplnil o svetlohnedú kravatu. Miesto tradičného pleteného svetra si tentoraz vybral zo skrine hodvábnu tmavohnedú vestu a obliekol si sako rovnakej farby.

Hodil na seba do zrkadla skúmavý, kritický pohľad a povzdychol si, keď bruškami prstov svojej pravačky pohladil jazvy tiahnúce sa cez celú tvár. No áno, už i tak bil jeho výzor do očí.

„Lepšie to už nebude," zamrmlal si popod nos.

Bolo to azda prvý raz, čo si dal ako-tak záležať na výbere oblečenia, i keď si bol istý, že Weasleyovcom by bolo srdečne jedno, v čom sa u nich ukáže. Lenže toto bola iná návšteva ako tie ostatné. Boli takmer štvrť roka rozhádaní a tak sa akási tá formálnosť priam sama žiadala.

Zakúzlil Tempus, aby skontroloval presný čas. Bolo pár minút po jedenástej. Radšej vyrazí hneď, aby si to ešte náhodou nerozmyslel. Vzal do ruky pripravenú tašku a zbehol na prízemie. Pred sídlom sa odmiestnil priamo z kamenného chodníka do Vydrieho Svätého Drábu, kde rodina bývala.

oooOOOoooOOOooo

Brloh, ktorý sa pred ním objavil o chvíľu na to - ako pocítil to nepríjemné tiahnutie v oblasti pupočnej jamky, cítiac sa na pár sekúnd ako macatý mečúň lapený na udicu - učupený uprostred zelených pasienkov po rozsiahlych rekonštrukciách, nepôsobil tak nestabilne ako kedysi, hoci sa aj tak podobal viac na brloh v jeho pravom slova zmysle skôr, ako na nejaké solídne čarodejnícke obydlie. Už len pri pohľade naň ste sa obávali, či vám pri zaklopaní na dvere nepadne na hlavu kosmo nadsadený balkón akejsi izby na prvom poschodí. Zároveň však domec rozhodne vyznieval ako domov útulnejšie väčšmi, než jeho malé zdedené sídlo.

Koniec koncov, on nikdy nebol z tých, ktorý by kritizovali. Dokázal sa uspokojiť i s tým málom, čo mal a bol od útleho detstva vedený k skromnosti. Sám toho vlastnil aj teraz iba minimum. A aj to, čo v súčastnosti mal, i za to vďačil nebohému milencovi a dlhoročnému priateľovi v jednom.

Spomienka na bývalého milenca, ktorého kedy mal, v ňom vyvolala nostalgickú clivotu, pri ktorej mu zakaždým zovrelo srdce a v hrdle sa objavila hrča, ktorú len s námahou prehltol. Azda i preto vyvrátil hlavu dohora a pozrel na nebo, aby nebolo vidno, ako žmurká očami a rozháňa do očí tisnúci sa vlhký smútok.

Nepršalo, ale slnko sa s nimi hralo na schovávačku od samého rána. Podúval mierny vetrík, ktorý sa mu opieral do chrbta a akoby nasilu ho tlačil, aby len pridal do kroku. Harry, ktorý postával na verande opretý o drevený stĺpik a fajčil sa naňho usmieval už zdiaľky.

Odľahlo mu, že nebude musieť čeliť Weasleyovcom bez toho, aby pri sebe nemal niekoho, kto mu bude v prípade potreby kryť chrbát. Harry bol na túto úlohu viac ako len vhodný kandidát. Veď i vďaka nemu ho vtedy zhrozený Ronovi rodičia na mieste neprekliali celou plejádou najrozmanitejších kliatob zato, že sa pokúsil zviesť ich syna pod ich vlastnou strechou.

Pozdravili sa a na krátko objali. „Všetci sú vnútri. I Dora," varoval ho Harry šeptom a oklepal popol z cigarety na zem. Naposledy si potiahol, kým ju uhasil. „Je tam síce trochu dusno, ale nič, čo by sme nezvládli."

Harry bol jeho skutočným a nenahraditeľným priateľom. A hoci sa fyzicky na svojho otca skutočne neuveriteľne podobal, bolo to asi to jediné, čo po ňom tak viditeľne zdedil.

Remus pochopil jeho jemnú narážku. Vedel, že ani on sem v poslednom čase nerád chodil a to práve kvôli Ginny Weasleyovej, ktorá stále dúfala v niečo, čo z Harryho strany bolo viac ako nemožné.

Privítanie prebehlo bez komplikácií. Artur i Molly sa mu ospravedlnili za svoje prehnané správanie a on ich ospravedlnenie prijal. Priznal, že na ich mieste by zrejme postupoval rovnako a znova ich uistil, že to, čo sa stalo, skutočne ľutuje.

Vtedy Molly len smrkla do zástery a Artur čosi zamrmlal. Prv ako ho odviedol preč, Remus odovzdal Molly tašku, s ktorou k nim prišiel.

„Malá pozornosť," odvetil na margo jej spýtavého pohľadu. „Viem, ako máš rada belgickú čokoládu a ty Artur, Chardonay."

„Ale to si nemusel," hlesol natešene muž, ktorému sa robila na hlave plešinka a ťahal ho preč.

Až potom sa Remus zvítal s ostatnými dámami, s Tonksovou, s Hermionou i s Ginny.

Keď nad tým neskôr uvažoval, musel uznať, že všetky tri mali čosi do seba. Boli príťažlivé, inteligentné a šikovné čarodejnice. Keby nebol takým, akým bol, možno by nad Tonksovou uvažoval aspoň v duchu, ale...

Miesto povzdychu si zahryzol do pery a nasledoval pána domu, ktorý mu nadšene rapotal o dajakých nových muklovských novinkách.

Ako mu už predtým sľuboval, odviedol ho na pár minút do garáže, aby mu ukázal pár maličkostí, ktoré tak rád zbieral, rozoberal a znova dával nejako vylepšené dokopy. Dnes sa mu mohol pochváliť odšťavovačom, ktorý zatiaľ odmietal poslušne odšťavovať a získanú šťavu hneď vyprskol na najbližšieho človeka a holiacim strojčekom, na ktorý nadával hlavne Charlie.

„Potreboval som ho na niekom vyskúšať a doma bol akurát Charlie. Mal si ho vidieť," zamrmlal nespokojne Artur, hrajúc sa s vrčiacou vecičkou, „pol hlavy mal celkom dohola v priebehu tridsiatich sekúnd!" zvolal nadšene. Tvár mu na pár sekúnd ozdobil previnilo-rozpačitý úsmev. „Musím to ešte doladiť. Vieš, vychytať tomu muchy."

Ukázal mu ešte pár iných maličkostí, čo Remus patrične zanietene okomentoval.

Keď po nich do garáže prišiel Harry, aby ich zavolal na obed, Remusovi trochu odľahlo. Ale len do chvíle, kým nezistil, že v zasadacom poriadku sedí hneď vedľa Tonksovej. Ani Harrymu nebolo práve do smiechu, pretože chytil úžasné miesto vedľa Ginny a naproti Hermione, ktorá sa celý čas tvárila, akoby tam jej najlepší priateľ ani nebol.

Miesto toho zanietene konverzovala s Remusom i Arturom. Remusovi neušlo, že pri stole chýba Ron, ale čosi mu napovedalo, aby s tým počkal a opýtal sa Harryho, keď osamejú.

Tonksová bola našťastie preňho krátko poobede odvolaná do práce kvôli najnovšiemu prípadu a tak sa jej vyhrážky o tom, že sa musia pozhovárať, nenaplnili.

Uvedomoval si, že tú situáciu nemôže naťahovať donekonečna a musí jej prezradiť, z akého dôvodu ju stále odmieta. Mala právo to vedieť. Mala právo... nájsť si niekoho a nečakať zbytočne za ním.

S poriadnym kusom zákusku, ktorý mu Molly zabalila na cestu, tak ako i Harrymu sa s nimi napokon obaja rozlúčili.

Hermiona už odišla a nechala Harryho napospas najmladšej členke domácnosti. Ak videl on, ako sa Harry zdráha a sú mu nepríjemné jej pozornosti, prečo to pre merlina prehliadala ona?

„Harry? Pôjdeme?" zavolal naňho rozhodnutý vyslobodiť ho z tej nepríjemnej situácie a len čo na ňom spočinul zelený pohľad plný úľavy i vďačnosti, takmer nedokázal zadržať pobavený úsmev.

oooOOOoooOOOooo

Premiestnil sa s Harrym na Grimmauldovo námestie a len čo sa ocitli v presvetlenej hale a on sa rozhliadol okolo, pocítil nesmiernu úľavu. Už to tu naňho nepôsobilo tak príšerne deprimujúco, nostalgicky a stiesnene. Možno to bolo vďaka tomu, že steny boli teraz natreté na bielo, staré obrazy a odpudzujúce hlavy škriatkov tiež viac nepatrili k ozdobnej výstrednej dekorácii, podobne ako ten ohavný držiak na dáždniky v podobe trolej nohy.

Koberce pokrývajúce podlahy neboli prešúchané, záclony visiace na oknách prežraté a rozhodne sa to tu nehmýrilo kadejakou háveďou. Dom pôsobil nielen útulne, ale bol čistý a skutočne obývateľný.

„Pomohla mi Hermiona," vysvetlil Harry, ktorý ho viedol do svojho obľúbeného salóna. Ich zákusková výslužka skončila na servírovacom stolíku, kým sa Harry dostal k sekretáru, otvoril ho a odhalil zásoby alkoholu. „Dáš si niečo? Lebo ja rozhodne áno," zamrmlal a otočil sa k nemu cez plece, keď otváral krištáľovú karafu s jantárovým pokladom vo vnútri. „Mimochodom, vďaka za záchranu."

Remus sa pousmial, sadol si do kresla a prikývol. „Nemáš za čo."

Harryho výraz tváre jasne naznačoval, že s tým nesúhlasí, ale nechal to byť. Podal mu pohár a sadol si tiež. Odpil si a pohodlne sa oprel v kresle.

„Myslel som, že sa ti Ginny páči," nadhodil opatrne Remus, lebo si nebol istý, či má jeho priateľ chuť túto tému práve rozoberať.

Harry naňho nepozrel. Povzdychol si, znova sa napil a neurčito pritakal. „Nie je... zlá, povedzme. Je milá a tiež pekná a chvíľu som si myslel, že by to mohlo prerásť v niečo viac, ale," pozrel na Remusa, „nemôžem sa premôcť. Stále mám dojem, akoby som bozkával vlastnú sestru. A ona to nechce vzdať. Stále otravuje Hermionu a pýta si rady, ako na mňa. Je to... choré."

Remus prikývol. „No, vzhľadom k tomu, že medzi vami dvoma niečo je, tak súhlasím."

Harry po ňom blysol pohľadom a pootvoril ústa. Zelené oči zažiarili v nemej otázke. Ako si to zistil?

Odpil si hlt i on a mykol plecami. „Pozorovacie schopnosti." A potom sa osmelil, lebo Harry sa k ničomu nemal, iba zvieral v dlaniach pohár a zamyslene hľadel kamsi do podlahy s neprítomným výrazom v tvári.

„A čo Hermiona? Myslel som, že ona by ti skôr mohla byť ako sestra?"

Harry sa prebral a prehrabol si vlasy rukou. To, že si ich rozstrapatil ešte viac mu bolo fuk. „Hej, no... Spočiatku som ju tak vnímal. Tiež tu bol ešte Ron, ktorý mal pre ňu slabosť, ale..." znova si odpil a pozrel na Rema.

„Vieš, že ušiel z domu?" opýtal sa a ani nepočkal na jeho odpoveď. „Asi pred mesiacom. A neuveríš s kým," povzdychol si a neveriaco pokrútil hlavou.

Remusa sa zmocnila zvláštna predtucha, že to nebude len tak hocikto.

„S Theodorom Nottom a Erniem MacMillanom."

Nemohol si pomôcť, aby sa nezatváril vyjavene. „Takže je skutočne... homosexuál?"

„Už to tak vyzerá, ale nikdy by som si netrúfal povedať, že to bude niekedy s niekým ťahať v trojke. Zvláštna predstava. Vždy bol taký... ja neviem, nad každým prejavom citov krivil nos. Molly to skoro zložilo, ale aspoň pochopila, že si nebol na vine ty."

Tak preto to pozvanie, pomyslel si a tiež sa napil.

„Ešte ti dolejem?" Harry vstal a presunul sa k sekretáru, kde čakala karafa, ale Remus odmietol a tak nalial iba sebe a znova zaujal svoje miesto v kresle.

„A ty, čo máš nového?" zaujímal sa.

Remus sa zahniezdil. „Pamätáš si na ten dom, ktorý som ti naposledy ukazoval, keď si bol v Blacktowne na návšteve?"

„Isteže, čo je s ním?"

„Má nového majiteľa," odvetil prosto.

„Skutočne?" usmial sa Harry. „Tam boli tie slnečné hodiny, o ktoré si mal záujem, nie?"

Remus prikývol.

„Vieš, kto je novým majiteľom?"

Znova súhlasne pritakal a pozrel na Harryho, aby mu ani za nič neušla jeho reakcia, keď to vysloví. „Snape. Severus Snape."

Harry skutočne vyvalil oči a v údive zahvízdal. Na moment sa obaja odmlčali, kým ticho neprelomila Harryho zvedavosť. „A už ste sa stretli?"

Remus pokrútil hlavou. „Ešte nie."

Celé poobedie strávil tam, na Grimmauldovom námestí. Zahrali si šach, Harry mu dal pár vecí, ktoré potreboval opraviť a navečerali sa spolu. Potom sa Remus letaxom presunul k sebe domov.

Zamračil sa, keď na okne svojej pracovne zbadal netrpezlivo posedávať opereného posla.

Orol skalný bol netypickým poštovým doručovateľom, ale Dora Tonksová nebola zas tak typickou ženou. List si prevzal, ale neotvoril ho hneď. Počkal, kým vták odletí preč.

Až potom sa pohodlne uvelebil v kresle a preletel ho pohľadom. Ďalšie pozvanie na rande, čo iné sa dalo čakať.

Dobre, tentoraz ho prijme a pôjde s pravdou von. Nech to má čím skôr za sebou. Nemalo zmysel odkladať to donekonečna. Čím skôr to vybaví, tým skôr bude mať od nej pokoj.

Unavene si pretrel tvár, zobliekol zo seba sako a pohodlne sa uvelebil pred telkou v obývacej miestnosti s tanierom v lone, na ktorom trónil ešte nenačatý zákusok. Vôňa čokolády mu udrela do nosa a nastavila chuťové poháriky tak, aby si sladkosť užil s maximálnym pôžitkom.

Už pri prvom súste slastne zavrnel a zahĺbil sa do vychutnávania si čokoládového koláča s takým nadšením, že mu bolo celkom jedno, že v telke práve bežal film Americký vlkolak v Londýne v podaní Johna Landisa.

Za to, že mal v noci nepokojné sny, kde sa mu miešal Sirius so Snapom, nahý Ron utekajúci z jeho postele do náručia iných dvoch mladíkov a to celé okorenené svojou vlastnou druhou tvárou, si mohol sám.

Vždy sa mu snívali hlúposti, keď jedol tak neskoro. A ešte k tomu i ten film...

oooOOOoooOOOooo

Ubehli dva týždne, od kedy sa dozvedel, že sa Snape usadil v Blacktowne. A on sa ho neodhodlal navštíviť. Ani vyhľadať. Dokonca zašiel tak ďaleko, že sa mu usilovne vyhýbal, hoci... si to sám pred sebou nedokázal rozumne zdôvodniť.

Teraz postával v kuchyni a s hrnčekom kávy v rukách civel do kalendára s motívom kytíc, ktorý visel na stene hneď pod kukučkovými hodinami. Rukávy košele mal vyhrnuté po lakte a nohavice trochu umazané. Bodaj by aj nie, keď strávil celé doobedie v záhrade za domom.

Mračil sa. Ale nebolo to preto, lebo sa umazal vlhkou zeminou pri práci. Nie. Tváril sa tak iba preto, lebo termín splnu sa neodvratne blížil.

Nedalo sa to viac odkladať. Musí to vybaviť čím skôr.

Dnu vošiel Neville a vytrhol ho z myšlienok. „Tak, máš to. Večer to nezabudni ešte poliať, dobre? Trepotník nie je náročný krík, mal by sa rýchlo ujať."

Remus prikývol a skĺzol po ňom pohľadom. „Ako je možné, že jediný umazaný som tu ja a pritom ty si ten, kto sa hrabal v zemi ako krtko?"

Neville sa pousmial. „Roky praxe a," jeho úsmev sa rozšíril, „čistiace kúzlo."

Remus sa pobavene rozosmial. „Dáš si kávu?"

Mladý rokfortský profesor iba pokrútil hlavou. „Nie. Už ma čakajú. Musím ísť."

„Fajn," odvetil. „A ešte raz ti ďakujem. Tá záhrada konečne nejako vyzerá."

Neville mu oplatil úsmev. „A ešte len bude na jar, veď sám uvidíš."

Rozlúčili sa. Nebolo na škodu mať nejakého známeho, čo sa týkalo flóry, pretože záhradnícke služby boli pomerne drahé. No a Neville bol na slovo vzatý odborník. O tom nebolo pochýb.

Z vonku k nemu doľahol známy zvuk, čo nasvedčovalo tomu, že mladý profesor sa práve odmiestnil z jeho pozemkov. Kto vie, kde sa tak náhlil. A možno sa s niekým stretával. Lenže to mohol iba tipovať.

Po krátkej sprche, ktorú si doprial sa obliekol a vybral sa na nutnú návštevu.

oooOOOoooOOOooo

„Pán vás prijať v salóne," ozvalo sa ušaté stvorenie, keď sa ocitol pri dverách tehlového domca a zaťukal na dubové dvere kovovým klopadlom v tvare býčej hlavy. Nasledoval domáceho škriatka a zdvorilo odmietol ponúkané občerstvenie.

Pán domu sa objavil takmer ihneď. „Pán Lupin, rád vás vidím," privítal ho žoviálne a natiahol k nemu ruku.

Lupin mu potriasol pravicou a na pokyn čarodejníka sa usadil. Muž mal na sebe čierny habit, pod ktorým sa črtalo vínovo červené sako a v jeho výstrihu belostná košeľa bez viazanky, doplnené čiernymi nohavicami klasického strihu a koženými topánkami, ktoré sa v osvetlenej miestnosti matne leskli.

„Ďakujem," odvetil, ale nemohol tvrdiť to isté.

Jonah Stephens mu nebol dvakrát sympatický. Možno to bolo kvôli tým malým vypočítavým sivým očkám, možno kvôli plavým vlasom učesaným v prísnom úlize a môžno kvôli tým staromódnym bokombradám, ktoré vyzerali... hrozne odpudivo. Len merlin vie, kedy bol ten človek naposledy u holiča.

„Je to hotové?" prešiel Remus priamo k veci.

„Ešte na tom pracujem," odpovedal muž zdráhavo. „Ale táto dávka bude o dvanásť knutov drahšia, pán Lupin," oznámil mu vzápätí bez pardónu.

Remus spýtavo nadvihol obočie. „Vážne? Smiem vedieť prečo? Je niečím špeciálna?"

Johan Stephens sa rozosmial tým svojím nepríjemným kostrbatým smiechom a pokrútil hlavou. „Pán Lupin, hádam vám nemusím hovoriť, aká je situácia na dnešnom trhu. Ceny surovín stúpajú. Musím sa tomu predsa prispôsobiť."

Neveril mu. Stephens bol ako malá krysa, ktorá sa ženie za sústom lákavého syra, len čo ho zavetrí. Akurát, že uňho zavetril ligotavé galeóny. Žiaľ.

Naozaj mu nedôveroval. Ani slovu z toho, čím sa ho snažil nakŕmiť. Problém bol v tom, že Remus tu v okolí poznal iba troch ľudí, ktorí sa venovali príprave elixírov.

Prvým bol Erich Cooldridge, ešte len začínajúci alchymista, ktorý si varením elixírov privyrábal na svoje štúdium v oblasti výskumu elixírov. Ten síce nemal prehnané ceny, ale jeho výtvory boli... No dobre, takmer mu z toho obrátilo žalúdok hore nohami napriek tomu, že mal elixír zodpovedajúcu farbu i vôňu. Netušil, kde bola chyba, keď sa konzistencia tak líšila. Napokon, on nebol odborníkom v tomto fachu.

Čarodejník Stephens sa príprave elixírov venoval dlhšie a bol skúsenejší, čo si zrejme pridobre uvedomoval. Zároveň bol široko-ďaleko jediným certifikovaným odborníkom, mal stálu klientelu a tiež honorovanú zmluvu s Bobbinovými apatiekami, ale rád nadsadzoval ceny. Podľa toho, v akom dome žil o ňom Remus mohol pokojne tvrdiť, že je to riadny držgroš a len merlin vie, kam vráža peniaze, ak už neinvestuje do opravy domu, ktorý to určite potreboval. Aspoň podľa popukanej steny, opraskaného laku na nábytku a ošúchaného čalúnenia a podobne.

No a tým tretím nebol samozrejme nik iný, ako Severus Snape. Ale odhodlať sa navštíviť ho bolo horšie ako Sofiina voľba, či dramatická Hamletovská otázka.

Ísť za ním, či nie?

Remus si povzdychol. „Nemyslím, že je rozumné pýtať si za elixír dovedna takmer desať galeónov."

Stephens sa naňho zhovievavo usmial tým odporným zaliečavým a neúprimným úsmevom, akoby vedel, že i tak nemá na výber. Buď zaplatí, alebo...

Popravde, nič iné by mu ani neostávalo, keby len neexistovala tá tretia možnosť. A s tou postarší čarodejník nepočítal. Bol si sebou až príliš istý.

Remus sa zdvihol z pohovky, kde sedel. „Tak sa hádam rozlúčime, pán Stephens. Ďakujem vám za vaše doterajšie služby a prajem vám pekný zvyšok dňa."

Neprial mu ho. Vonkoncom. Ale vždy sa choval zdvorilo, tak prečo nie i teraz?

Stephens očervenel ako cvikla. „Ale, ale... prečo?" vykoktal. „Vy naozaj odchádzate? Spln je o pár dní a vy ten elixír predsa potrebujete!"

Remus prikývol. „Iste. Ale nenechám sa okrádať. Dovidenia."

Tresol za sebou vchodovými dverami a pousmial sa. Ak už nič iné, aspoň ho hrial na duši ten jeho vykoľajený výraz.

Odmiestnil sa nazad do mesta a kým sa vydal smerom k viktoriánskemu domu, zviedol so sebou naozaj poriadne tuhý boj.

oooOOOoooOOOooo

Na nový dom si zvykol neobyčajne rýchlo a pomerne ľahko. Toto sa mu neprihodilo ani naposledy, keď sa pred pätnástimi rokmi sťahoval do bytu na Pradiarskej ulici. Kým si ho upravil podľa vlastných predstáv, zabralo mu to pár dní. Nevyhnutnosť, bez ktorej by sa nebol obišiel.

Napokon, veľa toho už nevlastnil, pravda. Vybaliť jednu škatuľu a jednu koženú cestovnú tašku nebol až taký namáhavý čin, pri ktorom by bol nejako extra prepínal vlastné sily.

Kuchyňa, spálňa a kúpeľňa boli miestnosti, ktoré uprednostnil a venoval im svoju pozornosť a schopnosti.

Dvakrát si prešiel celý dom, kým si v mysli vytvoril jeho jasnú predstavu nového výzoru tak, aby spĺňala jeho podmienky.

Kuchyňu si vzal na paškál ešte v ten deň. Nebolo žiadnym problémom odčarovať všetko vybavenie, aby začal od základu. Očaroval potrebné nástroje, aby vydrhli podlahu a až zo starých dosiek zišla všetka špina, vlastnoručne ju ošetril novou vrstvou laku, ktorý si kúpil v meste. Zo stien nechal odstrániť prešúchanú a začadenú tapetu, nahradiac ju novou s jemným vzorom. Zelená s motívom jemných, žltých kvietkov sa sem perfektne hodila i preto, lebo miestnosť bola orientovaná na východ. Bude príjemné popíjať tu skoro ráno kávu.

Starý nábytok zvládol zopár jednoduchými kúzlami obnoviť a vrátiť mu zašlý pôvab i šmrnc. Na miesto drevenej linky však zvolil praktickejšiu mramorovú dosku.

Kúpeľňa na druhý deň vymenila vaňu i obité umývadlo. Porcelánová červeň oboch, spolu s toaletou dokonale dopĺňali teraz farebný, mozaikový interiér. Cez malé okrúhle okno, ktoré už nepokrývala vrstva prachu a pavučín bolo vidieť modravé nebo. Na poličku nad vaňou umiestnil vlastnoručne namiešaný šampón i bylinkami voňajúce mydlo. Myslel na to, že bude musieť zakúpiť nejaké ručníky i osušky. Jeden spraný, ktorý vlastnil mu určite stačiť nebude.

V spálni toho zmenil najmenej. Vyhodil starý koberec a zopár zbytočných skríň. Závesy zbavil škodcov a opravil ich. Ťažký, modrý zamat sa mu nesmierne páčil, o to viac, že bol dozdobený a stiahnutý zhruba v polovici dĺžky striebornými šnúrami.

Posteľ opatrne vyskúšal. Keď pod váhou jeho tela zaškrípali staré pružiny, i na tú napokon najprv vrhol kúzlo Reparo. Matrac vymenil za nový ďalším užitočným kúzlom, zbavil sa zbytočných závesov a holé stĺpy postele prosto skrátil na taký muklovskejší štýl.

Keď sa za jeho chrbtom ozvalo hlasné puk, s prútikom v ruke a s vyhrnutými rukávmi na bielej batistovej košeli sa bleskovo obrátil, aby mohol čeliť...

... dvom domácim škriatkom?

„Kto ste a čo tu robíte?!" opýtal sa prísnym hlasom a očami si zatiaľ oboch premeriaval. Nepôsobili, že by sa naňho chystali zaútočiť, ale človek nikdy nevie.

Starší z nich sa uklonil, ten druhý ho vzápätí nasledoval. „My patriť k domu, pane," prehovoril pokojným hlasom a pozrel naňho veľkými očami. Mal na sebe staré rozodraté oblečenie, ktoré kedysi mohlo pripomínať antickú tógu. Teraz to bolo čosi... extravagantnejšie s jedným hrubým uzlom na útlom pliecku. Obaja boli ušatý a bosý.

„Ja byť Quill, pane a toto je môj syn, Cookie."

„Prečo ste sa neukázali skôr?"

„Pretože my nevedieť, čo sa diať. Dom byť roky prázdny. Naša pani zomrieť a nechať nás tu."

Severus sa stále mračil, ale aspoň spustil ruku s prútikom. „A čo chcete odo mňa?"

„My byť domáci škriatkovia, pane a my patriť k tomuto domu. Chceli sme sa opýtať, či by sme vám mohli slúžiť a môcť tu ostať i naďalej."

Severus onemel od úžasu. Nikdy nemal vlastného domáceho škriatka, nie to dvoch naraz. Ten starší vyzeral síce trochu ošuntelo, ale z mladšieho sálalo akési nepochopiteľné nadšenie. V rukách s dlhými tenkými prstami zvieral farebnú čapicu a neustále prešľapoval z nohy na nohu, akoby tancoval.

„Ste ochotný zložiť prísahu vernosti novému pánovi domu?" opýtal sa prosto.

„Isteže!" odvetil starší zo škriatkov okamžite, na čo sa obaja uklonili až po samú zem.

„Tak dobre, nemám námietky. Hádam budete užitočný."

Len čo pred ním každý z nich zložil jednoduchú prísahu vernosti a zaviazanosti k domu i k jeho majiteľovi, Severus si s nimi vyjasnil podmienky vzájomného a nerušeného spolunažívania. V podstate nešlo o nič zložité. Nepliesť sa mu pod nohy, starať sa o kuchyňu i o dom.

O tom, že Cookie vie skvele variť sa presvedčil ešte v ten večer. A nemohol byť so sebou a svojím novým životom spokojnejší.

oooOOOoooOOOooo

Hádam až do momentu, kedy sa pri jeho vchodových dverách ozvalo búšenie klopadla, ktorého zvuk sa rozľahol po celom prízemí. Vytrhol ho zo zamyslenia i od práce, keď práve prerovnával tamojšiu na pôjde objavenú zbierku kníh.

Keď začul hlasy, vykukol do chodby a zarazil sa. Práve vtedy k nemu podišiel škriatok. Starý Quill sa pred ním uklonil a oznámil mu: „Pane, tento muž tvrdí, že vás pozná a žiada vás o prijatie."

Severu z - toho muža - nedokázal spustiť zrak. Nevšímajúc si škriatka prešiel cez chodbu ako v omámení až do haly. Neklamal ho zrak. Naozaj to bol...

Ako ma tu sakra našiel?! napadlo ho v prvom momente, keď si premeral nepozvaného hosťa od hlavy po päty.

Zastal pár krokov od neho, delil ich prah jeho domu. „Lupin," vyslovil a mienil to ako ten najneosobnejší pozdrav.

Muž stojaci na jeho verande mu kývol hlavou. „Rád ťa vidím, Severus."

Odfrkol si. „Hádam si nemyslíš, že ti to uverím. Čo chceš?!" Nebol milý. Nikdy. A neplánoval byť ani zdvorilejší. Načo? Mali medzi sebou takú dlhú a nepríjemnú históriu, že by to zjavne nedokázal, ani keby sa chcel pokúsiť premôcť. A to on rozhodne nechcel.

Lupin na malý moment sklopil zrak a zdalo sa, že trochu znervóznel. Ruky si strčil do vreciek saka, ktoré asi po prvý raz nemalo žiadne záplaty a košeľa ošúchaný golier za krkom a...

Moment, on si ho obzerá?! Pomiatol sa?! A potom mu to došlo.

„Budem hádať," povedal, prebodávajúc ho čiernymi očami. „Potrebuješ... svoju dávku?"

„Tak nejako," vysúkal zo seba a opätoval mu pohľad.

Obaja mlčali. Lupin čakal na odpoveď a zjavne i na rázne odmietnutie, ale Severus... uvažoval.

Chce predsa podnikať v tomto odbore. Elixíry boli odjakživa jeho život. Nebol na tom boh vie ako finančne a väčšinu úspor vrazil do kúpi tohto domu. Bude mu treba doplniť knižnicu, zásoby nielen do kuchyne, ale i do laboratória a to nie je rozhodne celé. Kotlíky, varešky, mištičky, pipety, petriho misky, sklenené banky a niektoré prísady ako napríklad srsť Mantichory alebo šupinky Sirén, alebo jazyk Hydry, to všetko bolo nehorázne drahé. Pravda, niečo sa dalo získať i na čiernom trhu, ale nie vždy to malo požadovanú kvalitu a nie vždy to naozaj bolo to, čo ste si kúpili. Priekupníci boli proste všetkými masťami mazaní bastardi, ktorí sa neštítili ničoho.

Strohé - počkaj tu - vyviedlo druhého muža z konceptu, pretože iba vyvalil oči a pootvoril ústa v nemom úžase.

Severus si to nevšímal. Vrátil sa do pracovne a otvoril skrinku so svojimi zásobami. Posledná fľaštička protivlkolačieho elixíru, ktorú mal. Vzal ju do ruky a skontroloval dátum expirácie. Potom sa vrátil a dal mu ju.

„Máš šťastie, Lupin. Posledná z mojich zásob. A dokonca v záruke."

Remus si ju prevzal. Blysol po ňom pohľadom, keď sa náhodne dotkli rukami, ale Snape sa ihneď stiahol z jeho dosahu, akoby ho zasiahol elektrický prúd. Dokonca ani len neprekročil ten prah, ktorý ich delil.

„Ďakujem," zaševelil Remus, stále neveriac svojmu šťastiu. „Čo som ti dlžný?"

Snape sa uškrnul. „Neostaneš mi dlžný nič. Dáš mi presne päť galeónov a dvadsať siklov."

Remus sa nad tým slovným zvratom pousmial a len čo si odložil fľaštičku s elixírom bezpečne do vrecka saka, vytiahol peniaze a vyplatil mu stanovenú sumu. Chcel mu ešte raz poďakovať, lenže to mu už Snape pribuchol dvere pred nosom.

A tak len zavrel ústa, pousmial sa a pokrútil hlavou. „Vôbec si sa nezmenil, Severus," zamrmlal si popod nos a vykročil preč s rukami vo vreckách, s elixírom a so zamysleným úsmevom na perách. Napokon, vôbec to nedopadlo tak hrozne ako očakával.

oooOOOoooOOOooo

Trvalo ďalších pár dní, kým celý dom žiaril čistotou a kým si ako tak zariadil v pivničných priestoroch laboratórium i sklad.

Kým jeho noví škriatkovia usilovne pracovali na domácich prácach, rozhodne nezaháľal ani on. Navštívil ministerstvo, aby si vybavil pripojenie krbu na letaxovú sieť k ministerstvu (kvôli patentom), k Rokfortu (kvôli várkam pre nemocničné krídlo) a k Deravému kotlíku (kvôli návštevám Šikmej uličky).

Skromné vybavenie laboratória ho stálo dovedna takmer sto galeónov, ale nekúpil nič, čo by nepotreboval. V skrini teraz stáli vzorne uložené prísady na tie najzákladnejšie elixíry a veril, že časom pribudnú i ďalšie, vzácnejšie.

Kupovať tie, ktoré si mohol zadovážiť sám by bolo zbytočné mrhanie peniazmi. O jednu z takých prísad sa rozhodol postarať sám práve dnes. Hoci bol spln. Ale na druhej strane, kvet Mesiačkovní

ka modrého kvitne zásadne len v noci a zbierať sa môže iba počas splnu, pretože vtedy má najväčší účinok.

V tomto mal jednu výhodu. Predtým sa musel predierať Zakázaným lesom a byť neustále v strehu, lebo sa mu nechcelo chodiť až do lesov Blacktownu. Ale teraz mal k lesu sotva na skok a už pred pár dňami si bol na prechádzke zistiť, kde presne ten kvet rastie. Dnešná vychádzka mu teda nebude trvať dlho.

Zotmelo sa. Unavený odložil brko späť do dreveného držiaka a zavrel kalamár. Pošúchal si boľavý krk i oči. Dokonca zívol. Zakúzlil Tempus a vstal z kresla, ktoré i po týždni napĺňalo vzduch pracovne vôňou kože. Do úderu polnoci ostávalo iba pár minút. Mal by ísť.

Košík i vreckový nožík mal nachystané. Natiahol na seba jedno zo starších kabátcov a s prúteným košíkom v ruke sa vybral v ústrety tmavej noci. Pod nohy si svietil iba svojím prútikom napriek tomu, že jasný svit mesiaca zalieval krajinu svojím strieborným jasom.

Pár minút chôdze cez lúku, kým ako tmavý tieň nehlučne vkĺzol do spiaceho lesa. Aspoň si to myslel, kým ho neprivítalo zahúkanie sovy. Obzrel sa po nej, len aby zbadal operenca sedieť vysoko nad hlavou na jednom z konárov borovice.

Pohľad mu pritom padol na strieborný kotúč mesiaca, čiastočne sa skrývajúci za korunami vysokých ihličnatých i listnatých stromov a on si spomenul na Lupina. Zamračil sa a pozorne sa rozhliadol vôkol seba. Dúfal, že tento nočný výlet sa zaobíde bez dramatických zážitkov, o ktoré rozhodne nestál. Jedno také... podobne nepríjemné stretnutie si ešte doteraz nedokázal vymazať z pamäte.

Na miesto určenia sa dostal bez väčších problémov. Všade bol pokoj a les sa kúpal v temnote pokojného nočného ticha.

Počkal si, kým nenastal ten správny čas a až potom, s úderom polnoci začal opatrne zbierať sotva desať centimetrov vysokú rastlinku so širokými lístkami a drobnými bielymi kvetmi. Potreboval jej aspoň za tri zväzky. Plánoval si ju nechať usušiť a pridať ju do svojich zatiaľ veľmi skromných zásob.

Mesiačkovníček sa pridával do elixírov pre ľudí trpiacich námesačníctvom a tiež do protivlkolačieho elixíru, ale tam sa z neho dávala sotva štipka. Pár zanedbateľných, i keď potrebných gramov.

Pracoval sústredene a s nastraženými ušami. Bol dokonca natoľko opatrný, aby cestou sem predsa len pre každý prípad rozmiestnil zopár ochranných, či varovných kúzel.

Nemohol si pomôcť, aby znova nepomyslel na Lupina. Ten chlap rozhodne nevyzeral zle. Žiadne obnosené, či poplátané šatstvo. I vlasy mal kratšie. A napriek tým jazvám na tvári pôsobil celkom príťažlivo.

Zarazil sa, keď jeho myšlienky akosi bezprostredne skĺzli na chodníček istej skazy. Nemal by na toho človeka myslieť a už vôbec nie takým spôsobom. Nikdy si neboli blízky, nikdy sa nemali v láske. Bolo medzi nimi toľko hnevu a sváru, že by to nepreklenul ani sám Svätý Godrick Chrabromil.

Mal v živej pamäti tú noc, keď ho Lupin vďaka sprostému Blackovmu vtipu takmer pripravil o život a to mal iba šestnásť! Ešte i teraz ho pri tej predstave striaslo. A vidieť na vlastné oči jeho premenu, keď sa pred pár rokmi ako profesor zmenil priamo pri Zúrivej vŕbe za jednej takej mesačnej noci... tak to teda bolo čosi!

Ešte i teraz mu stáli všetky chlpy na tele. Nie, nebol strachopud, ale zato oplýval dostatočne vyvinutým pudom sebazáchovy a na tom si zakladal. Veď preto prežil nielen Dumbledora, ale i Temného pána.

Zbavil sa tých vtieravých myšlienok a venoval sa radšej práci. Košík nebol ešte ani spolovice zaplnený, keď sa ozval jeden z nastražených alarmov a on zbystril pozornosť. Vstal, prútik už pripravený v ruke. Stačilo málo, aby sa odmiestnil.

Len keby neprišla tá nečakaná rana, ktorá ho zasiahla do hrude.

Chrbtom vrazil do hrubého kmeňu buka a zosypal sa na zem ako vrece hľuzoviek. Vyrazilo mu dych, ale napriek tomu si zachoval chladnú hlavu. Prútik ostal len merlin vie kde.

Netvor sa pri ňom zjavil sčista-jasna ako nočný prízrak strašnej smrti a bolestných múk. Odrazu všetky spomienky a príbehy, ktoré počúval o vlkolakoch po celý život dostali celkom iný rozmer. Hrôzostrašnejší. Reálnejší.

„Lupin?" ozval sa v nádeji, že ten muž užil svoj elixír, i keď už len fakt, že ho napadol o niečom svedčil. Buď o Lupinovej nedbanlivosti, alebo o jeho neschopnosti. Bolo možné, že ten elixír zextrahoval privčas? A čo dofrasa robil Lupin v lesoch Blacktownu?! Mal za to, že si nažíva spolu s Potterom na Grimmauldovom námestí!

„Lupin!" prihovoril sa netvorovi, kým myšlienkami k sebe privolával prútik do nastavenej dlane. „Vzal si si elixír? Lupin, spoznávaš ma? To som ja, Snape!"

Privolaný prútik mu konečne vkĺzol do ruky a tichý šelest trávy, keď cez ňu k nemu kĺzal, ustal. Nepamätal si, kedy naposledy si tak vydýchol. Bezbranný proti tomuto monštru by nemal najmenšiu šancu. Ak bude treba, pokojne prispeje Lupinovi do zbierky novými jazvami.

Ale ako bolo možné, že sa k nemu vlkolak dostal tak blízko?! Vari mu boli tie ochranné kúzla na nič? Alebo prišiel z inej strany?

A v tom sa ozvalo iné vytie a vlkolak nerozhodne postávajúci pár metrov pred ním zbystril a zastrihal ušami. Vytie neustávalo, pokým naň Lupin-vlkolak neodpovedal hlasným zavytím a hneď na to oňho stratil všetok záujem a zmizol hlboko v lese.

Severus nezaháľal. Privolal si košík a v nasledujúcej chvíli sa odmiestnil preč.

V bezpečí domova sa odšuchtal rovno do pracovne a nalial si štedrú dávku koňaku, aby si upokojil nervy.

Zvieral brúsený pohár v prstoch a díval sa cez okno do noci. „Tak toto tomu bastardovi nedarujem!" zaprisahal sa a vypil zvyšok obsahu pohára na ex.

Ruky sa mu ešte hodnú chvíľu potom triasli a nepomohlo ani to, že ich zaťal v päsť.


Koniec druhej časti

oooOOOoooOOOooo


A/N: Mesiačkovníček - hm, hľadala som niečo, čo by som mohla použiť, ale nič sa mi nepáčilo, takže toto je len môj osobný výplod fantázie.

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
06.05.2013 22:34:49
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one