Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Ahojte, tentoraz k Vám prichádzam s novou snupinovkou. K tejto dvojici ma priviedla Slimča (ktorej vlastne poviedku aj venujem). Samozrejme, že neľutujem a priznávam, že príbehy, ktoré som mala tú česť prečítať sa mi veľmi páčili, no tiež môžem bez okolkov povedať, že osobne mám s týmto párom ako autor pramalé skúsenosti, takže Vás prosím o zhovievavosť. Napriek tomu dúfam, že to, čo som si pre chlapcov vymyslela, sa Vám bude páčiť.

Malé varovanie, čo sa týka samozrejme opisu sexuálnych scén, kde som využila i ľahkú bondáž, nebránim sa nadávkam a zásadne nedodržiavam kánon. Ale keďže tu ide o Remusa a Seva, myslím, že to musí byť viac ako jasné. Posledné varovanie sa týka malej rozšafnosti v jednotlivom párovaní osôb :D

Prajem Vám príjemné čítanie!

Tesska

Nic_nie_je.jpg

Za oknami starého hradu pršalo. Ale to Severus nemal ako vidieť, pretože v žalároch pod zemou okná nemali. Aj tak to však vedel. Poznal to dokonca so stopercentnou istotou, pretože steny jeho komnát sálali chladom o niečo intenzívnejšie ako zvyčajne a vo vzduchu bolo cítiť taký stupeň vlhkosti, proti ktorému nič nezmohli ani ozdobné tapisérie, či vyšívané gobelíny visiace na kamenných múroch nielen v jeho komnatách, ale i kde-tu po chodbách a samozrejme v slizolinskej spoločenskej miestnosti. Ale ani tieto čačky jednoducho nezabránili ich šíreniu a účinne ich nedokázal zahnať ani horiaci oheň v krbe.

Kúzlami sa neobťažoval, hoci vedel aspoň o piatich vhodných, ktoré by mu zaručene pomohli z toho nepohodlia. Lenže on momentálne nečaroval. Určite nie posledných pár dní, keď po prepustení od Sv. Munga blúdil svojimi komnatami ako telo bez duše a iba načúval lomozu a hurhaju robotníkov, ktorí opravovali vojnou zničenú školu.

Neponúkol im pomoc, nepridal sa k nim. Snažil sa byť neviditeľným a dúfal, že zabudnú, že sa vrátil, a že vôbec existuje. Celkom sa mu to darilo. Všetok voľný čas trávil svojou rekonvalescenciou.

Rokfort, ktorý kedysi miloval ako svoj druhý domov mu teraz... liezol na nervy. Nevedel tu obsedieť. Nepracoval. On, činorodý človek, ktorý nikdy nezaháľal, väčšinu dňa iba nečinne vylihoval v posteli a tupo civel do stropu. Inokedy bezmyšlienkovite postával pred regálmi preplnenými všakovakými knihami a očami prechádzal po ich chrbtoch bez toho, aby čo i len po jedinej z nich siahol.

A potom tu bol jeho prútik. Ten mal väčšinu týchto dokonale apatických dní čestné miesto na druhej strane jeho dvojlôžkovej postele, uložený ako svätú relikviu na páperovom vankúši. Jeho štíhle tielko z tvrdého ebenového dreva sa skvelo na bielej obliečke a takmer prosilo po tom, aby si ho vzal do ruky.

Dlho otáľal. A keď ho už konečne po čase uchopil zasa do prstov, spravil to iba preto, aby si pozorne obzrel jeho novú štruktúru a zoznámil sa s tými novými ryhami, ktoré mu vo vojne pribudli.

Aké príslovečné, pomyslel si. Aj on mal na sebe pár nových jaziev.

Nečaroval. Dlho. Takmer dva týždne. On, ktorý kúzlami žil.

A o pár dní neskôr dospel k zásadnému a radikálnemu rozhodnutiu. Nebol si istý, čo ho k tomu nápadu priviedlo, ale kdesi vo svojom vnútri cítil, že je to tak správne.

oooOOOoooOOOooo

Balil sa, jeho myseľ blúdila cestou-necestou celého kvanta spomienok a rozum horúčkovito zhľadúval posledné pádne argumenty, ktoré odôvodňovali ten náhly popud, čo ho prepadol sotva pred pár hodinami a zastihol ho tak trochu nepripraveného. Napriek tomu sa mu zapáčil a chytil sa ho ako svojej novej šance.

Ako to povedal Potter, keď sa za ním zastavil v nemocnici? Toto je vaša nová šanca, pane a ja verím, že využijete všetky možnosti, ktoré sa vám ponúknu. Máte môj obdiv i moju úctu.

Divné, počuť z jeho úst takéto slová, ale nie nepríjemné. A hoci mu Severus na to nepovedal nič, iba naňho civel, ten chlapec pochopil, že odteraz je ich vzájomná, strastiplná minulosť zabudnutá. Navzájom si odpustili staré hriechy, hoci mlčky a bez zbytočných slov.

Severus musel uznať, že ak mal začať odznova, nemôže to byť tu, na mieste, ktoré až doteraz tvorilo epicentrum jeho života. Minulosť sa v tomto styčnom bode krivo prelínala s prítomnosťou a on vedel, že ak chce mať niekedy nejakú budúcnosť, musí odtiaľto preč. Musí opustiť tento bermudský trojuholník svojho starého ja, aby si doprial aspoň príležitosť skúsiť to.

Zavrel komodu a uložil si do roztvoreného kufra posledné veci. Veľa mu toho neostalo. Videl to najmä teraz, keď povyberal zo skríň to málo, čo ešte vlastnil. Jeho odchod vyzeral akosi reálnejšie. Ako holý a neodvratný fakt.

Celý jeho skromný majetok sa zmestil do jednej väčšej kartónovej škatule a koženého cestovného kufra. Iste, nikdy toho nevlastnil príliš, ale toto sa mu videlo po všetkých tých rokoch akosi... primálo.

Lenže on nebol z tých, ktorý by nad tým frflali a strácali by drahocenný čas márnymi úvahami o tom, čo mohlo byť, keby...

Iba vykrivil pery starým známym spôsobom, ktorý prezrádzal jeho nechuť, možno roztrpčenie a poklopkal po kartónovej krabici prútikom, ktorý mu v ruke radostne zavibroval.

Áno, znova čaroval.

Reducio!" zamrmlal a zmenšil i svoj kufor. Jeho hlas znel ešte stále trochu čudne, ale už sa mu začínala vracať jeho pôvodná farba.

Príkaz liečiteľa. Hovoriť a hovoriť. Cvičiť si hlasivky. Aj tie totiž zasiahol hadí jed Nagini, ale postupne sa regenerovali. Našťastie. Severus nikdy nepatril k tým ukecaným typom, ktorí by dokázali celé hodiny tárať i o ničom a teraz...

No, nejako si poradí.

Myšlienkami sa vrátil na zem. Mal zbalené a v odchode mu už nič nebránilo. Žena, ktorá stála za jeho chrbtom sa na to celé mlčky dívala. Až kým sa k nej neotočil.

Šaty z jemného zeleného zamatu splývali na jej štíhlej, temer kostnatej postave až po členky. Na nohách mala pohodlné čierne topánky na nízkom opätku, cez plecia prehodený čierny habit a na hlave jej sedel neodmysliteľný klobúk, bez ktorého si ju nedokázal ani len predstaviť.

On klobúky nikdy nenosil. Ani v prvom ročníku ho nemal, lebo už pri prvom pohľade do zrkadla si uvedomil, že s tou vecou na svojej malej čiernej hlave - ktorá bola ozdobená už i tak veľkými čiernymi očami a ešte väčším orlím nosom - vyzerá skôr ako klaun.

Ale Minerva McGonagallová bola od nepamäti kráľovnou týchto módnych čarodejníckych doplnkov. Mala nejaký na každú príležitosť. Rôzne zdobené, rôzne tvarované. Občas si myslel, že má nejakú osobnú modistku, či čo.

„Nerozmyslíš si to?" posledný pokus, ako ho tu udržať.

Vedel, že to s ním myslela dobre. V podstate, nemal kam ísť. Aspoň podľa toho, čo mu povedali pár dní potom, ako sa konečne prebral v nemocnici z bezvedomia.

Pokrútil hlavou. „Nie. Nemôžem."

Z jej tenkých pier, len o niečo tenších ako boli tie jeho sa vydral povzdych. „Chápem," hlesla, ale o tom naoko neochvejnom vyhlásení značne pochyboval.

Skôr by sa odvážil tvrdiť, že s ním súcití. Bola napokon chrabromilčanka. Okrem toho, sama nemala iný domov ako bol Rokfort. Tak ako väčšina z tých, ktorí tu roky učili a pomaly sa stávali inventárom školy.

Ešte mal v živej pamäti scénu, ktorá sa odohrala na nádvorí školy pred pár rokmi, keď Minerva ako jediná z profesorov bránila Sibylu, ktorú Dolores Umbridgeová po svojej inšpekčnej prehliadke označila za nekompetentnú a nehodnú svojej profesie. Nielen, že ju prepustila zo zamestnania profesorky Veštenia, ktoré jej roky patrilo, ale ešte ju i vykázala zo školy. A to pred zrakmi zvedavých žiakov.

Videl to. Díval sa na tú scénu stojac na jednej z veží hradu a prstami až kŕčovito zvieral kovové zábradlie, lebo si spomenul ako sa sám cítil. Koľkokrát si za svojich mladších liet zdesene predstavoval, že ho raz takto ako prašivého psa odtiaľto poženú?

Keby len vedeli... a keby nemal na svojej strane Dumbledora, kto vie, čo by s ním bolo...

Sibyla vtedy napokon zostala. No on jednoducho musí ísť.

Po všetkých tých rokoch mal neodbytný pocit, že sem odrazu nepatrí. Okrem toho, kto by tu za ním smútil? Flitwick? Alebo Hagrid? Omyl!

Neexistoval skutočne nikto, komu by chýbal ako človek, či ako spoločník. I to vedel a nerobil si žiadne ilúzie. Celé roky kráčal životom sám ako pustovník. Meniť to teraz a hrať sa na niečo, čo nie je? Milý profesor, ktorý rád učí? Chápavý pedagóg, ktorý dokáže prehliadať drobné nedostatky svojich študentov ako je demencia, nepozornosť a absolútny antitalent na elixíry, ktoré vyučoval?

Ani náhodou!

„Čo budeš robiť?" Novomenovaná riaditeľka školy prerušila tok jeho spomienok.

Fajn. Otázka, na ktorú pozná odpoveď. „Nájdem si byt a budem robiť to, čo doteraz. Elixíry. Pošlem vám sovu, aby Poppy vedela, kde ma nájde."

„V poriadku," šepla. A hoci nemala slzy v očiach, ani sa jej nechvela spodná pera, napriek tomu tá dračica k nemu pristúpila a na pár krátkych sekúnd ho vyviedla z miery, keď ho obaja.

Och, iste. To chrabromilčania radi robievajú. Mal na to byť pripravený.

Tak rýchlo, ako ho vzala do náručia, tak rýchlo i ustúpila. „Nezabudni na nás."

Prikývol a venoval jej dlhý pohľad. „Nikdy."

Zmenšený kufor i škatuľu si strčil do vrecka svojho obľúbeného saka a raz a navždy opustil svoje komnaty. A žaláre, v ktorých poznal po toľkých rokoch každý kút i obľúbené miesta pavúkov, kde si radi spriadali svoje pavučinky.

Odchádzal a neľutoval to.

Kráčal cez pozemky školy, vnímal hluk a lomoz, ktorí vydávali usilovní pracovníci a opravári venujúci sa rekonštrukcii školy, ale necítil potrebu naposledy sa obzrieť. Chcel si Rokfort uchovať v pamäti taký, aký ho poznal po všetky tie roky. Majestátny, hrdý, s oknami svietiacimi do tmavej noci ako mýtický výjav z rozprávky.

Tento nový... mu už nepatril.

Prekročil bránu školy, teraz otvorenú dokorán, dotkol sa svojho prútika a s akousi ľahkosťou na duši zamrmlal: „Pradiarska ulička."

Odmiestnil sa preč.

oooOOOoooOOOooo

S potešením zistil, že si ho nikto nevšimol, keď sa uprostred bieleho dňa z ničoho nič objavil na ulici. Musel to vidieť na vlastné oči. Jednoducho musel! Pridlho to odkladal.

Tenké pery sa v úžase pootvorili, oči takmer vystúpili z jamôk. Dom, vtesnaný medzi dva sivé obytné bloky, ktorý ešte pred pár týždňami obýval a nazýval svojím, bol... dokonale zdemolovaný! Vlastne si nebol istý, či ho ešte domom môže nazývať, lebo miesto strechy, rovných tmavosivých stien a obyčajných vchodových dverí tu stáli jeho podivne zachovalé ruiny a on sa v spomienkach bleskovo vrátil do dňa, keď sa konečne prebral z niekoľkodňového bezvedomia.

~*~*~*~*~

Zhorel," oznámili mu hneď zahorúca. Artur Weasley a Kingsley Shacklebolt sedeli pri jeho posteli a informovali ho o tom, čo ležiac u Munga v bezvedomí za tých pár dní premeškal.

Carrowová Alecto a Lestrangeová Bellatrix ho podpálili zrejme v ten deň, keď smrťožrúti s Voldemortom zaútočili tej istej noci na Rokfrot. Dokonca použili i detonačné kúzlo, ako sa neskôr pri obhliadke zistilo. Nepodarilo sa nám zachrániť nič. Prepáč."

Privrel oči a snažil sa pravidelne dýchať. Oznámili mu to štýlom - Zajtra bude celý deň zamračené, ale podvečer by malo trochu spŕchnuť!

Myslel len na vzácne zbierky kníh, ktoré mal uložené v policiach. Niektoré si zakúpil sám, iné mu daroval Dumbledore, pár kusov zdedil po rodine z matkinej strany. A bolo to sakra pár pekne vzácnych kusov!

Nič v tom dome preňho nemalo väčšiu cenu ako knihy. Mal ich dokonca špeciálne ošetrené kúzlami od výmyslu sveta. Boli chránené viac ako poklady umelcov z celého sveta vo francúzskom Louveri. To poznanie ho zranilo väčšmi, než by to bola spôsobila strata prsta, či celej ruky. Dotklo sa jeho duše svojím jedovatým pazúrom krvilačnej beštie, ktorej sa nepodarilo zniesť ho zo sveta. Tak mu aspoň zasadila bolestivú ranu spôsobom - ak už nič, tak aspoň niečo...

Z myšlienok ho vytrhol povzbudivý hlas Artura Weasleyho. „Je tu jedna vec, ktorú by si mal vedieť, Severus."

Pozrel naňho ležiac tam ako nemý lazar s obviazaným hrdlom. Ryšavý muž bol očividne nervózny, o čom nesvedčili iba jeho oči, ale i pokrivený úsmev. „Tvoj dom, teda," odkašľal si, „skôr to, čo z neho ostalo, vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku."

Určite zle rozumel. „Prosím?!" zachrapčal a jeho hlas znel rovnako, akoby sa v mlynčeku zomlel štrk.

Kingsley pokrčil širokými plecami. „Nedalo sa s tým nič robiť. Dom sa nachádza v dezolátnom stave, oprava nie je možná a úrad pre zachovanie národného dedičstva ho vyhlásil za pamiatku prv, ako som mohol zasiahnuť. Pochop, riešili sme veľa iných a podstatnejších vecí. Okrem toho, teraz si vojnový hrdina Severus, s tým sa budeš musieť zmieriť. Zvlášť potom, čo bolo tvoje meno verejne očistené."

Ale máme aj dobré správy, Severus," pritiahol na seba pozornosť opäť Weasley. „Hneď ako ťa prepustia, bude ti slávnostne udelený titul Čarodejníka prvého stupňa Merlinovho rádu a hrdinu čarodejníckeho sveta v boji proti Temnému pánovi."

Popravde, nestál o to. Nestál o nič z toho.

Napokon sa dohodli, že mu to úžasné vyznamenanie udelia v súkromí a prítomný bude iba jediný novinár a jediný fotograf.

~*~*~*~*~

Hľadiac na ruiny svojho malého domu sa pomaly preberal do reality. Za celý ten čas, od kedy sa vrátil od Munga tu nebol, lebo sa schovával v hrade, vo svojich komnatách. Ale teraz stál tu, a stále tomu bolo ťažké uveriť. Miesto, kde žil a býval posledných pár rokov bolo nenávratne zničené.

Až teraz sa tá informácia, ktorú mu vtedy oznámili zhmotnila a stala sa natoľko pravdivou, že ju bol schopný prijať ako neodvratnú skutočnosť. Opravy by ho vyšli veľmi, veľmi draho, aj keby užil celý liter elixíru Felix Felicis, aby si zabezpečil kúsok šťastia s potrebnými vybavovačkami.

Neklamali. Jeho domov bol v troskách.

Tu, celkom nehybne stojac len pár metrov opodiaľ pred svojím niekdajším domovom si spomenul na moment, kedy opúšťal svoj rodičovský dom. Vtedy mal sedemnásť a bol plnoletým čarodejníkom. Obaja rodičia už boli mŕtvy a on mal na ruke čerstvé znamenie vypálené do bielej kože ako symbol pocty od Temného pána.

Celú noc nespal. Iba sa ponorený v myšlienkach prechádzal po dome, občas sa dotkol tej-ktorej veci, keď mu myseľ náhle osvietila nejaká zo starých spomienok, ktoré sa občas vynárali z minulosti ako tiene skryté v zákutiach jeho mysle. Napokon si zbalil hŕstku vecí, na ktorých mu záležalo a nechal dom zhorieť do tla.

Vtedy sa cítil oslobodzujúco a mal dojem, akoby z neho opadli staré, hrdzavé putá, ktoré ho celé roky gniavili, ale ako si uvedomil, nedalo sa to vôbec porovnať s tým, čo cítil v tomto momente, keď sa díval na štrbavé zbytky domu v Pradiarskej uličke, ktoré trčali do luftu ako pokazený chrup nejakého vandráka.

Bellatrix. Iste. Tá ho mala v zuboch odjakživa. Stále ho upodozrievala, ale on mal výhodu. Temný pán mu veril a ona nezmohla nič. Zrejme to mala byť jej malá pomsta. A Alecto? Hlúpa koza, ktorá sa v tej šialenej strige videla. Nebola nič iné ako trápna kopirantka a pätolízačka.

V duchu ich obe preklial a dodatočne poslal do horúcich pekiel. I keď dúfal, že tam už dávno sú. Vždy nimi opovrhoval. Avšak, nič nemohlo zmierniť ten pocit straty, ktorý sa v ňom usídlil. Mal dojem, že mu ukradli naozaj niečo veľmi cenné.

A potom si všimol na jednej zo zničených stien akúsi lesklú mramorovú tabuľu, ale nemal ani tú najmenšiu chuť zisťovať, čo tam je napísané. Hlavne, keď sa odrazu objavila hlučná skupina japonských turistov s foťákmi na krkoch, ktoré ostošesť cvakali spúšťami, na čele s nejakou delegátkou v krikľavoružovom habite a rozviatymi plavými vlasmi.

Keď sa opäť odmiestnil, vedel, že sem viac nepríde.

oooOOOoooOOOooo

Tentoraz mal namierené do realitnej kancelárie Dobbson & syn. Ešte včera si tu zahovoril schôdzku s mladým Patrickom Dobbsonom. Bol už očakávaný.

Mladík mal čosi po tridsiatke a podľa úhľadne uprataného stola mohol pokojne tvrdiť, že je nesmierny pedant. Bol to práve jeho otec, ktorý mu ponúkol na predaj dom v Pradiarskej uličke. Bol s ním spokojný a dúfal, že ani teraz neobíde naprázdno.

Len čo ho sekretárka uviedla do kancelárie svojho šéfa, Dobbson vstal a privítal ho. Potešila ho jeho rezervovanosť a triezvy prístup.

„Navrhujem, aby sme prešli priamo k veci, pán Snape. Mám pre vás päť ponúk, ktoré sa zhodujú s vami stanovenými kritériami," spustil a skôr ako sa usadil, zdvorilo sa opýtal: „Kávu alebo čaj?"

„Nič, ďakujem. Nemám času na zvyš," poctil ho svojou strohou odpoveďou Severus.

Dobbson prikývol. „Samozrejme," odvetil úslužne a v krátkosti mu predostrel informácie k príslušným archívnym snímkom usadlostí, ktoré mu jeden po druhom ukazoval. Keď skončili, prostredníctvom letaxovej siete ho potom jednotlivými usadlosťami i osobne previedol, aby si jeho klient mohol naozaj zodpovedne vybrať svoj budúci domov a kúpu neoľutoval.

Malý dom v Exmoore bol na prvý pohľad celkom útulný, ale Severus musel uznať, že pomerne od ruky. Neplánoval byť do konca svojich dní nejakým pošahaným pustovníkom, ale na druhej strane, nechcel viesť ani hýrivý život.

Trojizbový byt v Brixtone, kde ho Dobbson zaviedol z Exmooru, bol naopak kvôli blízkosti železnice trochu prirušný a vďaka tomu zažíval i menšie otrasy, hoci lákal priestrannými miestnosťami a zároveň odrádzal zvlášť krikľavým výberom náterov stien v izbách.

„Bývali tu dvaja členovia z kapely Raraši. Stubby a Farris. Trochu výstredná, ale veľmi príjemná dvojica. Nedávno si kúpili malý zámoček v Írsku a presťahovali sa."

„Ozaj veľmi výstredná dvojica," zamrmlal, akoby ich nebodaj osobne poznal a dovolil agentovi, aby mu ukázal ďalší dom.

Dom na Charing Cross vyzeral ako domček z rozprávky, ale mal vysoké náklady a pre zmenu žiadne pivničné priestory. No nedalo sa povedať, že by sa mu ani tento nepozdával. Bol celkom príjemný a na rozdiel od toho v Brixtone sa nachádzal v jednej z tých tichších ulíc.

Dobbson mu chcel ukázať i jeden dom v Rokville, ale túto možnosť zamietol okamžite. Nemienil sa po zvyšok života potkýnať o tú dravú, rokfortskú háveď.

Mladého muža to nezaskočilo. Naopak, vyzeral spokojne.

„Toto eso som si nechal v rukáve," hovoril, keď vychádzali z domu na Charing Cross. „I keď musím priznať, že sa premiestníme vlastne neďaleko. Do nášho repertoáru som ten dom zaradil i preto, lebo ste netrval na žiadnom konkrétnom mieste - a - nie je to tak blízko Rokfortu. To bol ten pekný viktoriánsky domček na poslednom obrázku, ak si spomínate."

„Kde to je?" ozval sa Severus podozrievavo, lebo sa mu Dobbsom zabudol zmieniť o lokalite toho pekného viktoriánskeho domčeka.

„Blacktown," prezradil mu muž bez okolkov, čo Severusa naozaj prekvapilo. Ale nenamietal. Nechal sa asistovane premiestniť priamo pred vchodové dvere neveľkého, poschodového domu.

Patrick Dobbson ho previedol po jednotlivých miestnostiach, ale to už Severus vedel, že nech zaň bude pýtať akúkoľvek sumu, tento dom bude jeho ešte dnes!

Nebol extra veľký. Pre jedného tak akurát. Bol dvojpodlažný, s pivnicou a podkrovím. Mal veľkú kuchyňu i obývačku, ktorej dominovali francúzske okná zasadené v oblúkovitom výčnelku. Pod ich oknami bola široká čalúnená lavica, prerobená z dreveného parapetu a steny pokrývalo mnoho prázdnych políc na knihy. Tešil sa, ako sa postupne zaplnia. O to sa postará.

V zadnej časti domu sa nachádzali dve menšie izby, ktoré už v duchu videl ako pracovňu a súkromný prijímací salón. Na poschodí boli dve veľké spálne, každá s vlastnou kúpeľňou a schody vedúce do podkrovia, dômyselne ukryté za osobitnými dverami.

Dom mal navyše i pivničné priestory, po ktorých tak túžil. V prirodzene chladných priestoroch sa elixíry uchovávajú lepšie ako v umelých podmienkach, vytvorených kúzlom. Nepodliehajú tak rýchlo expirácii. Okrem toho, toto obydlie malo nízke náklady na spotrebu a nachádzalo sa na konci mesta, viac-menej na samotke.

„Ako iste viete, v mestečku je všetko. Od obchodu s potravinami, cez liečiteľské stredisko, po krčmu. Myslím, že nebudete ľutovať, pán Snape."

„Koľko?" opýtal sa Severus napokon, keď sa vrátili nazad do kuchyne.

Stanovená cena ho neprekvapila. Naopak, nielen, že bola primeraná, ale navyše si to mohol aj dovoliť. Potter, Grangerová a Weasley neboli totiž jediní, ktorí po bývalom riaditeľovi niečo zdedili.

„Prejdime teda k podpísaniu zmluvy," ponúkol sa mladý Dobbson ochotne a z koženej aktovky vytiahol predmetné zmluvy, kalamár i zastrúhané orlie brko.

oooOOOoooOOOooo

Pohol sa a kovové reťaze, ktoré mu obopínali zápästia, akoby na protest ticho zarinčali. Chvejúce sa telo ovanul studený vzduch v potemnelej miestnosti. Hrubé závesy boli zatiahnuté a celkom zakrývali vysoké francúzske okná. Kamenný kozub bol vyhasnutý, portréty očarované tak, aby nemohli počuť, ani vidieť nič z toho, čo sa v miestnosti dialo.

„Určite sa takto nemôžem..." ozval sa mu pri uchu hrdelný šepot.

Mal chuť zavrčať, ale toto by mu neprinieslo žiaden osoh. Určite nie potešenie zo sexu, od ktorého ich delil sotva kratučký okamih a tie kecy, ktoré vedeli jeho vzrušenie poriadne schladiť!

„Určite... nie," vyslovil a dal si záležať na tom, aby to znelo dostatočne zreteľne.

Pre Merlina, veď už to prebrali niekoľko krát predtým! Nakaziť sa dalo predsa jedine uhryznutím počas toho prekliateho splnu! To predsa vedeli už i malé deti. A kontaminácia pri análnom sexe tiež nehrozila!

Občas mal dojem, že jeho terajší milenec má IQ hojdacieho koníka. Ale keď tie šikovné prsty potom spoľahlivo našli i cez látku bavlnenej hnedej košele jeho vztýčené bradavky, odviedli jeho rozčúlené myšlienky iným, bezpečnejším smerom.

Neprekážalo mu, že ho do citlivých ružových kopčekov najprv uštipol. Cez zuby sa mu síce predralo bolestivé syknutie, ale to ihneď prešlo v slastné zastonanie, keď sa tie prsty s jeho bradavkami začali zmyselne hrať. Cez odev to nebolo také intenzívne, ale i to malo svoje... čaro. Hlavne, ak sa veľmi snažil vžiť sa do tých dotykov a ak bol rozhodnutý vychutnať si každý spoločný okamih.

Na odvrátenú stránku ich občasného stretávania sa hľadel s nadhľadom.

Lepšie niečo ako nič, opakoval si často.

Napokon, všetko malo svoje plusy i mínusy. To, že jeho terajší milenec nemal záujem dívať sa na jeho zjazvenú kožu nebral ako katastrofu, lebo mu prinášal potešenie v takej miere, ako len dokázal.

Ovšem, ako všetko v jeho živote, i táto krátka chvíľa prežívanej slasti mala svoje obmedzenia.

Už na začiatku si stanovili jasné pravidlá hry. Jeho partner bol síce povoľný, ale nechcel riskovať. A tak musel súhlasiť s tým, čo mu navrhol.

Po prvé, musel byť pri sexe zviazaný, ak by sa náhodou vo chvíľach vášne nevhodne prejavila jeho nespútaná povaha. Nepáčilo sa mu to, ale buďiž.

Po druhé, nikdy po Andrewovi nesmel žiadať orálny sex, hoci jeho partner si ho naopak odopierať nechcel a mal výsadné právo strčiť mu svoj penis do úst, kedy len po tom zatúžil.

A po tretie, nikdy nesmel byť navrchu, čo súviselo s prvým bodom.

Popravde, bolo mu to jedno. Len ak si užije. Andrew nebol až taký sebecký milenec, akým bol Boyd, s ktorým sa stýkal predtým.

Pozitívne preňho bolo už i to, že ho Andrew neponižoval. Neprikazoval mu lízať svoje topánky, nemusel sa pred ním plaziť na kolenách a doslova prosíkať o sex, čo Boyda nesmierne vzrušovalo. A podobných podivností, či skôr úchyliek, ktoré krásneho a plavovlasého Boyda vzrušovali bolo oveľa, oveľa viac.

Bol rád, že to, čo spolu mali ukončil prv, ako mu ten človek stihol celkom ušliapať i tie posledné zvyšky sebavedomia, ktoré v ňom ostali. I keď riadne zakrpatené.

Sex s Andrewom mal svoje výhody, ak si odmyslel zaužívanú a nemennú polohu a to nepríjemné zväzovanie, ktoré ho obmedzovalo v slobodných dotykoch. Stretávali sa len občas, aby si užili, ale popravde, i Andrew ho už začínal pekne nudiť.

Možno to však skôr súviselo s faktom, že konečne by mal rád niečo celkom normálne a to obyčajný a pokiaľ možno, nekomplikovaný vzťah.

Odpútal sa od roja bzučiacich myšlienok a sústredil sa na svojho partnera, ktorého ruka práve opustila jeho stoporený penis knísajúci sa medzi rozkročenými stehnami.

Cez pootvorené ústa sa mu vydral tichý povzdych, keď mu silné prsty vošli do vlasov, zastavili sa na dlhšej ofine, zovreli ju v pästi a donútili ho na moment zavrátiť hlavu. Nie, rozhodne nie kvôli bozku. Ďalšia vec, ktorej sa spolu nikdy nedopustili.

Toto si vyjasnili tiež hneď na začiatku. „Moje ústa patria jedine Irene, ale o svoj penis sa s tebou rád podelím. Samozrejme, naše stretnutia musia ostať diskrétne. Neočakávaj, že by mi čo i len napadlo kvôli tebe opustiť svoju rodinu."

Isteže to nečakal. Išlo mu len o sex. Vari mohol dostať veľkorysejšiu ponuku?

A tak vypudil staré spomienky a zaklonil hlavu tak, ako ho navádzala milencova ruka. Skôr kvôli dokonalejšiemu prehnutiu chrbta, možno lepšiemu vyšpúleniu zadku a dôkladnejšiemu prieniku.

Sykol, keď na zvierači ucítil mazľavý žaluď tuhého penisu. Už na ten prvý pohľad sa mu zdal prihrubý, ale ak toto bol jediný spôsob, ako mať sex s iným mužom, znesie ho.

Privrel oči a zhlboka nasal do pľúc jeho vôňu. Pot mužského tela, jemnú jahodovú vôňu aromatizovaného kondómu, v ktorých sa Andrew tak vyžíval a na ňom tenký film rovnako voňajúceho lubrikantu.

Aspoňže tento milenec k nemu nebol pri sexe hrubý. A bol dôkladný a čistotný. Hoci si žiadal nejaké tie opatrenia. To mu mohol splniť. Prečo nie. Dokonca prehltol i fakt, že to bude on, kto nastaví svoj zadok, hoci bol vyslovene radšej ten aktívny.

„Minule som to chcel skúsiť so ženou, ale nebola tým vôbec nadšená," zamrmlal mu Adnrew chrapľavým hlasom do ucha. „A to som ju ani nezviazal," zasmial sa hrdelným smiechom. „Odmietla ma prv, ako som jej mohol objasniť krásu takého... splynutia."

Vnikol doňho. Na jeden výpad. Jeho slabiny narazili na obliny zadku a ruky sa zviezli na úzke boky, aby si ho za ne mohol pridržať. Zakrúžil panvou a Remusom trhlo, keď penis v jeho vnútri objavil ten magický bod na prvý pokus. Pravdaže, veď spolu nesexovali po prvý raz.

„Musíme sa teraz baviť o tvojej žene?" zavrčal znechutene a odpoveďou mu prišla nová salva tlmeného smiechu, ktorý nasledovalo tlmené - nie - a Adnrew sa v ňom rozhýbal.

oooOOOoooOOOooo

Späť domov kráčal Remus hlboko ponorený vo vlastných bezútešných myšlienkach. Zrejme preto, lebo už sa rozhodol. Napriek značnému fyzickému uspokojeniu, ktoré mu stretnutia s Andrewom prinášali dospel k záveru, že ho viac kontaktovať nebude. Dokonca nepovažoval za potrebné ho o tom ani informovať. Načo? Ako sa stretli, tak sa i rozídu. Bez jediného slova.

Do svojho sídla, ktoré zdedil po svojom najlepšom priateľovi sa dnešnú noc vrátil akýsi duševne vyčerpaný. Nenamáhal sa ani s tým, aby na seba po sexe zoslal čistiace kúzlo. Odomkol kúzlom, vošiel dnu a svetlá v hale sa ako na povel zažali. Zamieril rovno ku schodom a vydal sa na poschodie. Dom bol mŕtvolne tichý, iba drevená podlaha pod jeho nohami občas zavŕzgala.

V kúpeľni si napustil vaňu a akonáhle sa vyzliekol donaha, ponoril sa do vody až po krk a nechal svoje myšlienky voľne plynúť.

Nikdy, skutočne nikdy nemal na ružiach ustlané. Snívať prestal už vo svojich piatich rokoch a tiež si nikdy nestaval žiadne vzdušné zámky. Jeho život koordinovala prísna disciplína a až nezdravá triezvosť. Spoločníkmi mu boli dlhé roky len uzavretosť a opatrnosť, ktoré s ním kráčali na každom kroku bok po boku ako tí najvernejší priatelia.

Priatelia...

Ďalšia bolestná spomienka na stratené časy, ktoré sa nevrátia, preňho bola ako soľou do otvorenej rany. Ak mal priznať pravdu, nikdy sa z toho celkom nespamätal. Najprv James s Lily, potom Sirius s Petrom...

Mal dojem, že život ho bičuje korbáčom s extra ostrými ostňami, vyhradeným zvlášť preňho. A len čo sa mu tie rany po čase ako-tak zahojili, tak iba preto, aby vzápätí dostal ďalšiu, novú ranu.

Okúpal sa, osušil si zjazvené telo a navliekol na seba župan. V rukách požmolil jeho jemnú látku. Bolo to len krátko, čo na sebe mohol cítiť niečo také príjemné. Táto tkanina a jej hladký povrch mu citlivú pokožku nedriapala, ale nežne hladila.

A to všetko len vďaka Siriusovi.

On bol v jeho živote zodpovedný za veľa vecí. Naozaj za veľa... A hoci mal v Remusovom živote svoje neodmysliteľné miesto priamo v jeho srdci, nikdy doň skutočne nepatril.

Komické? Ako pre koho.

Ešte i v tomto mal smolu. Miloval Siriusa celým svojím srdcom a ten prívetivý osud to zariadil tak, aby Sirius miloval celým svojím srdcom Jamesa Pottera. No a James? Ten mal oči iba pre Lily.

Remus mal odjakživa dojem, že Sirius s ním bol iba preto, lebo si potreboval vyhnať Jamesa z hlavy. Nezazlieval mu to. Bol jeho prvým milencom a vedel, že s ním nie je iba z ľútosti. I to mu stačilo. Vtedy.

Nie však teraz. Pretože teraz chcel od života asi po prvý raz naozaj viac!

oooOOOoooOOOooo

Zišiel na prízemie, na nohách mal obuté teplé papuče. Potom, čo si urobil čaj sa odobral do pracovne, ktorú si zriadil v jednej z menších miestností prízemia. List, ktorý mu ešte ráno doniesla sova dlhochvostá, s pekným béžovým perím, ozdobeným pierkami tmavšieho odtieňa, stále ležal nepovšimnutý na jeho pracovnom stole.

S povzdychom si ho vzal do rúk. Tušil, čo tam bude ešte skôr ako list otvoril. Rozlomil voskovú pečať ministerstva mágie, presnejšie z úradu pre nápravu náhodných kúziel, kde žiadal o miesto asistenta a vystrúhal grimasu.

Ďalšia do zbierky, pomyslel si trpko a hodil list so zamietavou odpoveďou rovno do vyhasnutého krbu. Zohol sa k nemu, aby v ňom zakúril.

Bol životom taký unavený a znechutený, že si občas sám kládol otázku, ako bolo možné, že to s ním ešte nevzdal.

A to sa mu vo vojne naskytlo zopár vhodných príležitostí hrdinsky položiť život za dobrú vec. Ale ako naschvál, smrti zakaždým o vlások unikol. Tá prekliata kostnatá potvora nad ním síce mávala svojou kosou na výstrahu, ale to bolo asi tak všetko. Hrala s ním podivne smiešnu hru mykajúc svojvoľne nitkami jeho osudu, akoby bol iba bezduchou marionetkou.

Keď ho tú pamätnú noc zasiahla tá posledná diabolská kliatba Argenteum telum1, ktorá ho mala poslať expresom na onen svet, mal naozaj na mále. A nebyť pohotového zásahu Tonksovej, bol by to už mal za sebou. Ale i tentoraz prežil a vystrábil sa zo všetkých tých novo uštedrených rán.

No ani potom to nemal o nič ľahšie. Určite nenadobudol dojem, že by sa vojnou preňho niečo zásadné zmenilo. Vlkolakmi sa stále opovrhovalo a pozeralo sa na nich cez prsty, nech žili akokoľvek pokojnými životmi mnícha, či dokonca svätca a bez najmenšej poškvrnky, či morálneho prehrešku. Stačila však i malá nešťastná náhoda, do ktorej bol niektorí z podobne postihnutých zapletený a všetko úsilie ostatných bezúhonných jedincov tak razom vyšlo navnivoč.

Nemohol povedať, že by od života pár šancí nedostal, ale zakaždým sa stalo niečo, čo mu radosť prekazilo. Napríklad ako pred pár rokmi, keď ho požiadal riaditeľ Dumbledore, aby učil na Rokforte Obranu. Vtedy zasiahla zlomyseľná ruka osudu v prevtelení samotného Snapa, ktorý s nesmiernym potešením vyzradil jeho tajomstvo komu mohol.

I napriek tomu, že ho chcel za to nenávidieť, jednoducho nemohol. Nikdy sa nevyznačoval Jamesovou tvrdohlavosťou, ani Siriusovým vášnivým temperamentom, ktorý si vybíjal na Snapovi za ich študentských čias.

Remus prešiel k oknu, z ktorého mal nádherný výhľad na les. Hustý, smaragdovozelený, tiahnuci sa v širokom páse okolo mesta, pretínajúci i jeho skromné pozemky.

Keď za jeho chrbtom zahučal krb, otočil sa a počkal, kto sa ohlási. Bolo už predsa len trochu neskoro na návštevu. Aspoň podľa hodín, ktoré ukazovali pol dvanástej.

„Remus? Si tu? Tu je Artur."

Zamračil sa, ostávajúc v tieňoch miestnosti. Nerozišli sa práve najlepšie. Rozhodne sa nevideli od... no, od Vianoc. Molly ho vtedy obvinila, že jej sprznil syna a ešte k tomu počas takých sviatkov lásky a pokoja.

Nemohol za to, že mu ten hlupák vliezol rovno do postele, zatiaľ čo on tvrdo spal. Ron bol pripitý, celkom nahý a tisol sa k nemu ako druhá prikrývka.

Všetko sa stalo veľmi rýchlo. Ešte i teraz ho z toho mrazilo. A akoby to nestačilo, malo to svoju dohru. Tiež nič príjemné.

~*~*~*~*~

Remus bol od prírody pokojným človekom. Nevyhľadával konflikty, nemal rád hádky. Viedol vcelku pokojný život, ale Ron Weasley rozbúril jeho stojaté vody na nepoznanie.

Ron sa ukázal po pár dňoch od toho nešťastného incidentu.

„Môžem vojsť?" ozval sa nesmelo, akoby čakal, že ho Rermus vypoklonkuje, len čo ho zbadá.

Nespravil to už len zo zvedavosti. Okrem toho, videl jeho nezdravú bledosť, kruhy pod chlapcovými očami a usúdil, že sa preto všetko musel riadne trápiť. Rozhodne mu to však nechcel uľahčiť.

„Stalo sa niečo?" opýtal sa, vstávajúc od stola.

Najmladší z Weasleyho synov chytro pokrútil hlavou, keď vypadol z krbu, ale hneď na to prikývol. „Teda vlastne... áno. Chcem... či skôr, potrebujem s tebou hovoriť."

Remus prikývol a čakal.

„Snažil som sa im to vysvetliť. Zdalo sa, že už počúvajú, ale... Stále sa hnevajú. Nevedia pochopiť, že... že... no vieš, že to bolo inak. Že som to chcel a bola to len moja chyba a ty s tým nemáš spoločné nič."

Remus vstal od stola a prešiel k sekretáru. „Dáš si niečo? Pivo alebo whisky?" On sám si nalial a hneď do seba ten povolený dúšok i na ex kopol.

A potom stŕpol, lebo okolo pása sa mu zozadu ovinuli mocné paže vysokého mladíka a to štíhle telo sa pritislo k nemu. Sám nevedel ako a ocitol sa v jeho náručí. Chcel ho odsotiť a zabrániť mu v čomkoľvek, čo mal Ronald v úmysle, ale skôr ako to stihol, jeho ústa, ktoré sa pootvorili, aby protestovali padli do zajatia lačných úst a dravého jazyka, ktorý si ich nemilosrdne i priam zúfalo podmanil. Zdrevenel, kým ten dobyvateľ plienil jeho ústa, mapoval štruktúru zubov, študoval klenbu podnebia a šteklil jeho mandle.

„Teba, dám-si-teba," šepkal mu nadšene medzi bozkami, nepúšťajúc ho zo svojho objatia.

Netušil, ako sa mu podarilo spamätať sa z toho, ale odrazu ho len odsotil a díval sa naňho vyjavene, doširoka vytreštenými očami.

„Ako...?" začal udýchane a v nasledujúcom momente bol nútený cúvnuť, pretože tie mocné, dlhé paže sa po ňom znova natiahli. „Zbláznil si sa?!" okríkol ho vydesene.

Mladík v okamihu precitol a zasnený výraz sa z jeho pehavej tváre vytratil. „Nepáčilo sa ti to?"

Remus mal čo robiť, aby mu sánka nepadla až k nohám. „Opakujem! Zbláznil si sa?!" zvolal nešťastne. V duchu zahrešil. Toto keby videla Molly alebo Artur, zabijú ho! A bude im fuk, či je v tom nevinne alebo nie.

„Nie, dofrasa!" k Ronovmu výrazu sa pridal i zmätok so zahanbením. „Prepáč, asi som sa ťa mal najprv opýtať, či smiem, ale... Chcel som... ja... Dofrasa!" zahundral a vošiel si zjavne frustrovaný prstami do mrkvových vlasov.

Začal sa prechádzať hore-dolu a mrmlal si popod nos nejaké skomolené ospravedlnenie svojho konania.

„Skúšal som to s Lav i s Hermionou, ale nešlo to! Nepostavil sa mi ani pri jednej. Vieš, myslím si, že som taký ako ty, Remus. Nepoprieš to, viem, že si na chlapov. Videl som ťa na tom poslednom ministerskom plese. Iste, bolo to náhodou. Olizoval si sa v tej tmavej chodbe s Gilbertom Wimpleom z oddelenia experimentálnych kúzel a so mnou sa niečo stalo!" zvolal napoly nadšene, napoly neisto. „Páčilo sa mi to a tam dole som bol... tvrdý a... Dofrasa! Nepáčim sa ti? To tie ryšavé vlasy, však? Urobím všetko, čo budeš chcieť, len mi ukáž ako... S mužom som ešte nikdy nebol," zamrmlal skôr sám pre seba a skleslo dodal: „Vlastne ani so ženou. Ako to mám vysvetliť našim, aby ma pochopili? Zabijú ma!"

Remusa začala pobolievať hlava. Pošúchal si čelo a z hrdla sa mu vydral útrpný povzdych. „Pozhovárame sa, ale pod podmienkou, že sa na mňa nevrhneš. Vieš, nie je mi to práve... príjemné."

Ron sa zamračil a líca mu pokryl ďalší nával sýteho rumenca. „Naozaj sa ti to nepáčilo? Veď si teplý, či nie? A Lav vravela, že sa bozkávam ako malý boh."

Remus sa zdržal toho, aby prevrátil očami. „Poď, ty Casanova."

Ron Weasley mu dal zabrať. Vysvetliť mu, že ak sa nevzrušil pri Lav, ani pri Hermione ešte neznamená, že je teplý, bolo náročné, ale dúfal, že to napokon pochopil. I napriek tomu argumentu, že sa naopak nabudil už len pritom, ako ho videl bozkávať sa s Wimpleom na tom plese.

Ron si napriek tomu povzdychol. „Aj tak si myslím, že som teplý. Vieš, páčiš sa mi, ale je fakt, že sa mi páčia aj ženské, tie ich..." hlesol a bez toho, aby to vyslovil, naznačil rukami, na čo myslí.

„Ron, ty si nenapraviteľný! Prestaň," zastavil ho s úškrnom, ktorý nedokázal potlačiť. „Máš len sedemnásť a zjavne si zmätený. Daj tomu čas. Ak sa ti nepáči Hermiona, asi to bude preto, lebo ju v podvedomí považuješ skôr za svoju sestru."

„Asi to tak bude," povzdychol si, červeň líc pomaly ustupovala. Ron namáhavo preglgol. „Je mi trápne," zaskučal a tuho privrel viečka. „Správal som sa asi ako idiot, čo?"

Remus na to nepovedal nič. K tej téme by sa vlastne najradšej nikdy nevracal. Už tak ho to stálo priveľa. „Nebudeme o tom hovoriť. Nič sa nestalo. Mal by si ísť."

Ron prikývol. „Priatelia?" opýtal sa s hrsťou plnou letaxu a odišiel až potom, keď Remus prikývol. Z ohňa k nemu ešte doľahlo hlasné: „Prepáč!"

A už ho nebolo.

~*~*~*~*~

„Áno, Artur," opýtal sa pokojným hlasom, keď sa mysľou ocitol späť na zemi.

„Môžem vojsť?" ozvalo sa z druhej strany.

Remus zaváhal. Ale napokon zábrany zrušil.

„Ospravedlň ma, ale nie som na prijímanie návštev primerane ustrojený." Tak ospravedlnil fakt, že bol pod županom celkom nahý.

Artur to nijako nekomentoval. „Chcel by som sa ti ospravedlniť. Teda, my obaja. Ja i Molly. A radi by sme ťa pozvali v nedeľu na obed, ak súhlasíš."

Remus sklopil pohľad a odmietavo zamrmlal: „Neviem, či je to vhodné." Popravde, nechcelo sa mu tam. Ešte mal v živej pamäti všetky tie štipľavé urážky, ktorých sa mu vtedy od oboch dostalo.

Artur Weasley sa však tváril skutočne kajúcne a dušoval sa, že si naozaj prajú, aby prišiel. „Bude to súkromný, rodinný obed. Príde i Harry s Hermionou a Tonksová. Molly sľúbila, že urobí tvoj obľúbený dezert, čokoládovú tortu. Tak ako, prídeš?"

Harry? Fajn, bude mať aspoň jedného človeka na svojej strane, ak sa znova niečo zomelie.

„Tak dobre."

Artur sa spokojne usmial. „Obedujeme o dvanástej, ale nikde nie je napísané, že nemôžeš prísť skôr. Mohol by si. Aspoň ti ukážem novinky, ktoré mám vo svojej zbierke."

Remus mu venoval vľúdny úsmev. „Platí. Budem sa tešiť."

oooOOOoooOOOooo

Mohol sa niekto čudovať, že si potreboval prečistiť hlavu? Určite nie. Nevidel v tom problém. Už neraz sa tútal po vonku v oveľa neskorších hodinách.

Trápilo ho celé to nepodarené intermezzo, ktoré sa odohralo tie posledné vianočné sviatky s Ronom. Práve toto naštrbilo vzťahy s Weasleyovcami. Nie, že by ich nechápal. Keby bol na ich mieste, asi by reagoval rovnako.

Rozhodený a nesústredený blúdil ulicami mesta, kým si nespomenul na tú novinku, o ktorej sa dopočul len dnes doobeda a napadlo ho, že sa jednoducho pôjde presvedčiť, či je to pravda.

Zastavil sa až na samom konci mesta a zvedavo pozrel na dom, v ktorého oknách sa ešte svietilo, hoci bolo už dávno po polnoci.

To, že si niekto kúpil ten pekný viktoriánsky domček sa dozvedel od madam Castletownovej, ktorá vlastnila s manželom obchod so zmiešaným tovarom v centre Blacktownu a on si bol u nich ráno kúpiť čerstvé pečivo. Hoci tá stará čiperka mu nevedela povedať, kto je novým majiteľom domu.

Tieto informácia mu čiastočne doplnil miestny holič, pán Roberts, ktorý o tom nadšene vykladal každému novému zákazníkovi, ktorý ho behom dňa navštívil. I on sa tam dnes doobeda nechal pristrihnúť. Ak sa to tak dalo povedal, pretože tento nový strih bol...

Prečesal si prstami vlasy a zaúpel. Zdal sa mu prikrátky. Proste - prikrátky. Nikdy v živote, aspoň čo mu pamäť siahala, nemal také krátke vlasy a mohol za to pán Roberts, pretože ho zabával tými klebetami a on ho nezastavil včas. A potom už bolo neskoro.

Jediné pozitívum, ktoré v tom videl bolo to, že už poznal meno nového majiteľa toho domu.

A takmer tomu nemohol uveriť, pretože tým mužom nebol nik iný, ako sám ctihodný, obávaný postrach a umastený netopier v jednej osobe, Severus Snape.

Ako bolo možné, že ho madam Castletownová nespoznala? Veď o ňom toľko popísali v Dennom prorokovi i ostatných bulvárnych plátkoch, že to hádam ani nebolo možné. Bol pomaly slávnejší ako sám Harry Potter.

Naozaj tá stará klebetnica nespoznala vo vysokom, málovravnom mužovi so zatrpknutým výrazom v tvári bývalého profesora Elixírov?

Pousmial sa, pretože si to nedokázal ani len predstaviť.

A napokon sa zamračil. Jeho osud bol teda ozaj riadna sviňa, ak toho chlapa zaviedol priamo jemu pod nos. Prečo to spravil? Aby ho mohol do krvi dráždiť?

Ale to by nebol on, keby i v tomto nehľadal niečo dobré.

No, čo už. Aspoň bude mať po ruke niekoho, kto mu bude dodávať excelentné protivlkolačie elixíry.

A zatiaľ, kým ho navštívi - ešte sám nebol rozhodnutý kedy - sa popasuje s rodinou Weasleových. A s Tonksovou, ktorá mu v poslednom čase nevysvetliteľne nadbiehala.

Koniec prvej časti

oooOOOoooOOOooo

A/N:

Argenteum telum1 - Strieborný šíp

21.03.2013 17:51:26
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one