Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Siedma kapitola - Bez teba a s tebou

Ahoj, malý preslov na úvod...

Ak mi to vyjde podľa plánu, ostávajú pred nami posledné dve kapitoly. 
V tejto na Vás čaká Remík so Sevkom, ktorí sa pomaly čoraz viac zbližujú a zisťujú, že naozaj nič nie je jednoduché, hlavne, čo sa týka ich citov... 

Prajem príjemné čítanie!

Kapitola venovaná: Slimči, Blesk, bacil, Suellen, raven9, Zuzane, Nex a Sanasami.
Baby, neskoro ale predsa!

Varovanie: slash a SEX! :D
   
   

Zastonala, keď do nej konečne vnikol. Bola vlhká, úzka a jeho. Nádherná.

Vlasy rozhodené na páperovom vankúši, ústa opuchnuté od jeho bozkov, nočná košieľka zo zeleného hodvábu dotrhaná a jej telo obnažené jeho očiam i žiadostivým dotykom. Vyzerala ako pohanská kňažka, podstupujúca obeť na oltári lásky.

Vášeň a rozkoš, to bolo to, čo mu práve dávala. Zakaždým sa mu vedela oddať tak krásne a spojenie ich tiel nebolo len obyčajnou primitívnou kopuláciou, ale čímsi vzácnejším, čímsi výnimočnejším.

Presne takto ju chcel. Za každých podmienok. Rozhorúčenú, zrumenenú, so žiariacimi očami zastretými túžbou po ňom.

Sklonil hlavu, aby ju pobozkal a hoci mala zatvorené oči, akoby vycítila jeho úmysel. Pootvorila pery v momente, keď sa ich ústa stretli a on vkĺzol jazykom dnu.

Zastonala, keď jej pohladkal jazyk svojim jazykom a nasal ho do úst, len aby mohol hneď na to prebrúsiť zubami bielymi ako perličky a vymaniť sa z toho vlhkého temna. S pôžitkom jej zahryzol do spodnej pery a nasal ju do úst na krátky okamih. Znova jej vkĺzol jazykom do úst a plienil ich kopírujúc pohyby vlastných bedier. Dráždil ju, sal a lákal na nežné výpady, dávajúc jej možnosť skúmať ho tak, ako on študoval ju. Dôkladne a lačne.

Prsty ponorené v jej vlasoch, oči pohládzajúce jemné črty srdcovitej tváre. Usmial sa, keď mu zišlo na um, že tohto obrazu sa nikdy nemôže nabažiť. Stále jej bude mať málo, nech bude robiť čokoľvek a kdekoľvek.

Jej útle, štíhle telo sa v jednom rytme vlnilo vedno s tým jeho. Horlivo mu odpovedala na každý dotyk, na každé pohladenie a výpad, ktorým do nej prenikal svojím stoporeným, mohutným penisom.

Ešte si pamätal, aké to bolo prvý raz. Keby nebol vedel, že už nie je panna, bál by sa, aby jej neublížil.

A ona, dokonalá v celej svojej kráse mu neostávala nič dlžná. Prstami skúmala jeho rozhorúčenú pokožku zahalenú jemnulinkým pláštikom potu, objavovala nové jazvy a s nevýslovnou láskou ich pohládzala a štedro obsypávala bozkami.

Presne tak sa mu to páčilo. Mal pri nej pocit, že je nielen výnimočný, ale i vzácny. Tak ako ona patrila jemu, tak on patril jej. Jeho myšlienky, jeho duša a srdce.

Pobozkal ju na plece a sklonil hlavu k naliatemu prsníku. Vzal medzi zuby stvrdnutý hrbolček ružovej bradavky a jemne ho poťahoval, spôsobujúc jej ešte väčšiu slasť. Z hrdla sa jej vydral nový ston presýtený zúfalou potrebou mať ho ešte bližšie. Mal chuť jej to nevyslovené želanie razom vyplniť.

Takmer sa na tej jej dravej dychtivosti rozosmial. Týčil sa nad ňou podopierajúc sa lakťami, rozvalený medzi jej hebkými stehnami a ona ho vťahovala hlbšie dovnútra. Jeho telo už dávno vzplanulo a sebaovládanie sa rozplynulo. Vedel, že už to nepotrvá dlho.

Vykríkla jeho meno a on ustrnul v rovnakej chvíli. Každý sval na štíhlom tele mal napätý ako strunu, kým vnímal, ako ho pravidelné jemné sťahy toho rozkošného hniezdočka žmýkajú, zovreté okolo jeho údu.

Opatrne ju priľahol, s tvárou na jej prsiach, s jej prstami vo svojich vlasoch, stále ostávajúc v nej, hoci už citeľne ochabol.

„Vieš, že si úžasná?" opýtal sa zastretým hlasom, o poznanie hlbším.

Zasmiala sa tým svojim rozkošným smiechom. „Ďakujem. Ale ani ty nie si... najhorší."

Tmavé obočie sa mu nad očami pohoršene stiahlo, keď nadvihol hlavu, aby jej pozrel do tváre, s bradou zakliesnenou presne v jarčeku medzi jej prsami.

„Nie som najhorší? To bolelo," podotkol na oko urazene.

„Mám právo sa aspoň trochu hnevať!" nedala sa, hoci sa usmievala od ucha k uchu a oči jej stále horeli. „Toto je už tretia košieľka, ktorú si mi zničil, Harry Potter!"

Pozrel na ňu takým kajúcnym pohľadom, že vyprskla do smiechu. „Nemôžem za to, že si v nej bola taká neodolateľná. Postavil sa mi v momente, keď som ťa uvidel, prisahám!" zdvihol dva prsty do vzduchu v rovnakom geste.

Pohľad jej znežnel a úsmev zjemnel. Celú tvár mala prežiarenú tým najvzácnejším citom. Láskou. Pohladila ho po tvári a naklonila sa, aby ho mohla pobozkať. Hoci len krátke cmuknutie.

Potom sa pod ním zavrtela. „Neľahneš si vedľa?" opýtala sa veľavravne, ale on šibalsky zavrtel hlavou a potom bokmi.

„Tu sa mi celkom páči," odvetil a znova sa v nej pohol.

Hermiona sa prudko nadýchla, keď ucítila, ako rastie a to priamo v nej. Znova. „Už sa nedivím, že som ostala tehotná. Si príliš horlivý."

„S tebou nemôže byť nič príliš, láska," odvetil.

Opäť ju pomiloval.

Keď vedľa seba neskôr len tak ležali, Harry ju objímal okolo pása a ona spokojne oddychovala, čosi mu napadlo.

„Milovala by si ma aj vtedy, keby som nebol taký sexi?" opýtal sa šeptom.

Hermiona sa zamrvila a pootočila k nemu hlavu. „Čo ťa to napadlo? Ako sa môžeš také čosi vôbec pýtať?"

Mykol ramenami. „No vieš. Ja som z toho záťahu na draka prišiel len s novými jazvami, ale Tyler prišiel o oko. A to tam boli i krotitelia z Rumunska."

Pretočila sa mu v náručí a pohladila ho po líci. „Si môj. A zanedlho budeme konečne svoji. Potom sa ma už nezbavíš, Harry Potter," vyslovila svoju hrozbu láskyplne.

Usmial sa a ukradol si od nej bozk. „Chvála merlinovi," povzdychol si.

„Ale to neznamená, že nabudúce prídeš o nohu kratší! Alebo o ucho, či o prst menej! Musíš na seba dávať pozor, jasné?!"

„Jasné, madam!" zvolal a spokojne si povzdychol.

Hermiona si zložila hlavu na jeho hruď a on ju objal.

oooOOOoooOOOooo

Prekvapivo sa dnes nevenoval príprave žiadneho elixíru. Od samého rána bol nepríjemne roztržitý. Akoby nebol vo svojej koži. A to veru nebol.

Vstal neskôr ako zvykol a neprebudil ho ani kohútí budíček z dvora najbližších susedov, ktorý bývali hneď za zákrutou a ich dom bol schovaný za živým plotom. Posteľ, ktorú po sebe obvykle starostlivo upravil dnes nechal rozhádzanú. Nepomohla mu ani ranná sprcha, pod ktorou strávil celkom nehybne dobrú pol hodinku.

Ani raňajky, nech už boli akokoľvek fantastické mu nepridali na nálade a ani jeho obľúbená káva, ktorej si doprial hneď dva šálky naraz.

Hlboko ponorený vo vlastných myšlienkach sa radšej utiahol do knižnice, vybral si odtiaľ hrubý zväzok nového vydania od Emmetta Hugginsa, ktorý pojednával o Protivlkolačom elixíre a opieral sa o výskum pána Damoclesa Belbyho, a ponoril sa do čítania.

A hoci to bolo fakt pútavé čítanie, ani pri knihe nevydržal dlhšie ako hodinku.

Takúto prekliatu náladu nemal, ani si nespomínal. Naposledy, keď sa vrátil z nemocnice krátko po vojne a upadol do takej apatie, že odmietal nielen čarovať, ale nemal chuť vziať do ruky ani vlastný prútik. Ale toto...

Toto sa tomu nepodobalo. Ani trochu. Bolo to v ňom, vedel to a cítil. Vírilo to, iskrilo a bublalo, a prialo si to dostať sa napovrch.

„Pochábeľ!" spustil z úst na vlastnú adresu takmer nečujne, keď stál nahrbený a opierajúci sa rukami o podobločnicu okna a díval sa na ulicu, z ktorej bol výhľad na mestečko Blacktown.

Zrakom pátravo zablúdil k sídlu, ktoré stálo pod lesom. Na pohľad tmavé a akési temné. Tak nejako evokujúce - pozor, tu býval Black!

Možno za tú temnotu mohla tmavá škridla domu, možno tmavý kameň, ktorý tvoril jeho základy i fasádu sídla, ktorá bola dômyselne opracovaná. No nech už tým ťahom zamýšľal architekt čokoľvek, sídlo získalo iba na odstrašujúcejšom výzore. Ani tie príšery sediace na rohoch strechy mu nedodávali prívetivejší výraz.

Na perách sa mu objavil znepokojivý úškrn, keď pokrútil hlavou nad vlastným žalostným rozpoložením, ktoré sa ho zmocnilo práve kvôli mužovi, ktorý ten nevšedný dom teraz obýval.

A to si myslel, že tým bozkom vyvedie z miery jeho. Hrom do kotla! Ako bolo možné, že po ňom tak...

... prahol?

Nad slovom, ktoré mu tak odrazu ponúklo vlastné dychtivé podvedomie, nemo ustrnul. Áno, bol to totiž presný význam a pomenovanie toho, prečo sa cítil tak, ako sa cíti. V tom tkvel celý jeho problém. V tej jedinej noci, ktorú spolu pred pár dňami prežili. A v spomienkach na ňu, ktoré mu tak horlivo podsúvalo vlastné podvedomie.

Bolo to totiž neopísateľné...

Severus stiahol pery do úzkej, takmer nekompromisnej linky, ale potom ich zmyselne našpúlil, keď v mysli znova usilovne zhľadúval ďalšie vhodné slovo.

... krásne.

Severusovi bolo jasné, že podobné slovo vo svojom slovníku sotva kedy používal, ale teraz sa mu tam akosi hodilo. To, čo sa stalo také totiž naozaj bolo. Tá noc... a ten... sex... bol veľmi... opojný, zmyselný a preňho predstavoval neskutočný zážitok. Mal dojem, že mu žilami konečne koluje krv a nie studená ľadová drť.

Merlin vedel, že veľa skúseností a hlavne tých pozitívnych v tejto oblasti nemal, takže tie svoje pocity možno nadhodnotil, ale akosi sa mu to nezdalo vôbec prehnané.

Nikdy by si nebol pomyslel, že Lupin dokáže byť taký...

Prudko do seba nasal vzduch pomedzi pootvorené pery už len preto, že naňho pomyslel. Bolo to normálne, aby sa vzrušil už len pri myšlienke naňho? Za vlastnými zatvorenými viečkami ihneď ožili Lupinove žiariace oči. Bol by odprisahal, že na sebe cíti jeho odvážne a nežné dotyky...

Potlačil vzdych, ktorý sa mu dral z hrdla a snažil sa ignorovať narastajúce vzrušenie, ktoré ho pomaly, ale isto omamovalo a ovládlo.

Túžil po ňom a chcel ho znova. To si jednoducho musel priznať. Nebol zbabelcom, aby sa bál pozrieť pravde do očí. A toto bola čisto-čistá pravda.

Schoval si tvár do dlaní, cítiac sa trochu ako prostomyseľný blázon. Toto s ním nedokázal porobiť ani Jack Clayton svojho času, keď bol ešte len nedospelým výrastkom. A teraz ním hormóny zmietali ako šialené. Snažili sa vari vynahradiť si ten stratený čas jeho mladosti, ktorý on tak bohapusto prepásol?

Úžasné. Na staré kolená sa z neho stane cvok. To bude reklama pre Sv. Munga ako vyšitá!

Znechutene si odfrkol a prinútil sa silou vôle spamätať.

Nedonútil sa však vojsť do pracovne, aby začal s prípravou nejakého jednoduchého elixíru, takže zvolil plán Bé. Zobral si vrecko s mincami a vybral sa na menší nákup do Šikmej uličky. A potom... kto ho vie? Možno zájde aj za Minervou do školy. Dlho ju nevidel a ona bola s tým pozvaním na čaj taká neodbytná!

oooOOOoooOOOooo

Vážne neveril, že tu sedí. Uštipol sa nenápadne do stehna už druhý raz za posledných päť minút.

„Som taká rada, že si sa konečne ukázal, Severus!" privítala ho nadšene ako svojho najlepšieho priateľa, nehovoriac o tom, že musel zniesť a pretrpieť jej klepcodrapie objatie. „Už som sa obávala, že mi dáš zasa košom."

„To by som si nedovolil, Minerva," podotkol blahosklonne a usrkol si z čaju, tváriac sa ako zvyčajne, nepreniknuteľne.

Čaj bol naozaj lahodný, mätový, ochutený kvapkou citróna a lyžičkou včelieho medu.

„Počula som, že sa ti celkom dobre darí. Ale napokon, nepochybovala som o tvojich schopnostiach. Nikdy," vyhlásila neochvejne, na čo sa iba uškrnul.

„Naozaj, nikdy?" podpichol ju.

„Nie, nikdy. Aj keď priznávam, že som bola istý čas na vážkach ohľadom tvojho charakteru, Severus. To vaše tajnostkárstvo s Albusom ma neskutočne iritovalo! Avšak, nikdy som nebola šťastnejšia, že som sa tak mýlila ako v deň, keď vyšla pravda konečne najavo. Severus, si ten najčestnejší človek, akého som kedy poznala a akého poznám."

Severus sa pousmial, čierne oči žiarili pobavením, čo spôsobilo, že postaršia žena naklonila hlavu mierne na bok, aby si ho so záujmom obzrela. Toto sa nestávalo, aby sa stala svedkom čohosi takého nevídaného. A hlavne uňho.

„Zmenil si sa. Keď si spomeniem, v akom stave si odtiaľto odchádzal," poznamenala nevinne, ale možno ani sama nevedela ako trefne, „zjavne ti zmena prospela. Očividne k lepšiemu."

„Ďakujem," precedil takmer nečujne, ale ona ho stále röntgénovala tými svojimi mačacími očami. Prečo sa pri nej odrazu cítil maličký ako máčny máčik? Toto nebolo normálne. Na chvíľu nadobudol pocit, akoby mu tá ježibaba čítala myšlienky nejakým nadprirodzeným nadaním, ktoré si u nej predtým nevšimol, ale už ten nápad mu prišiel viac ako len mierne pritiahnutý za vlasy.

„Čomu vlastne vďačíme za tú príjemnú zmenu? Alebo sa mám opýtať... komu?"

Severus mal odrazu pocit, že sa prepadne od hanby pod samú zem. Nezabránila by mu v tom ani kamenná podlaha jej kancelárie. Cítil, ako sa mu do líc hrnie krv.

Pre Salazarove rany! Toto snáď bol iba zlý sen! Sedí tu a červená sa ako malý, nespratný školák!

„Nemyslím si, že by to bola tvoja starosť, Minerva," odvrkol azda trošku odmeranejšie ako mal v úmysle, ale sama si bola na vine. Nemala pchať nos do toho, do čoho ju absolútne nič nebolo.

Vstal zo stoličky a prešiel k oknu. „Ako si vedie nová profesorka elixírov?" opýtal sa len preto, aby zahovoril tému, ktorá mu bola nielen nepríjemná, ale ktorá bola preňho samého príliš citlivá. Nehodlal sa o nej s nikým baviť.

„Je výborná a dosahuje skvelé výsledky. Som s ňou nadmieru spokojná."

Prikývol, dívajúc sa smerom k metlobalovému ihrisku, kde na metlách krúžilo pár žiakov v uniformách. Zjavne prebiehal tréning. Pokiaľ mohol z tej diaľky súdiť, tak asi bystrohlavský.

„A čo Remus? Počula som, že ste sa dostali do konfliktu."

Mal to šťastie, že jej stále stál chrbtom. Inak by bola svedkom ďalšieho prudkého červenania a toho, že vyvalil oči a otvoril ústa v nemom úžase, čo nad sebou načisto stratil kontrolu.

Napokon zaťal sánku, narátal do päť a dúfal, že na ňom nebude nič poznať, keď sa odváži aspoň prehovoriť.

„Nešlo o nič vážne," zamrmlal nedbalo, ale ona si odfrkla.

„Tak o nič vážne? Veď ťa napadol vlkolak! Severus, nezľahčuj situáciu!" karhala ho a on sa odrazu zvrtol na päte a nahnevane ju prešpikoval s prižmúrenými očami.

„Ja ju nezľahčujem, len... Potter!" vyštekol podráždene, len čo mu došlo, odkiaľ môže mať všetky tie informácie.

Lenže Minerva pokrútila hlavou. „Nie, slečna Grangerová, ak už to musíš vedieť. Nemusíš si vybíjať hnev na tom chlapcovi."

„Ja si na ňom nevybíjam..." zavrel ústa a pre istotu aj oči. V duchu narátal do päť, kým znova prehovoril. Ale ona ho predbehla.

„Chcem, aby si vedel, že som na teba hrdá. Stiahnuť to obvinenie ťa muselo stáť poriadnu dávku sebazaprenia," riekla spokojne. „Keď si pomyslím na to úbohé dieťa... Najradšej by som tú jeho starú matku prekliala do zabudnutia!" zahromžila, ale potom jej tvár pod vplyvom spomienok znežnela. „Pamätám si na deň, keď sa mi do rúk dostal Remus. Nebol v takom žalostnom stave, ale... Získal si ma jediným pohľadom tých vystrašených očí."

Severus mal čo robiť, aby si nahlas neodfrkol alebo jej niečo drzé neodsekol.

„Bola som rada, že si našiel priateľov. Neveril by si, aký bol utiahnutý. Trvalo celý rok, kým si niekoho k sebe pripustil."

Severus odvrátil pohľad späť k ihrisku. Nemal síl sa s ňou hádať. Ani on to nemal ľahké. Ani doma, ani tu, v škole. A koho to zaujímalo? Nikoho...

„Vieš, dúfala som, že sa spriatelíte. Už vtedy. Ale ty si bol príliš tvrdohlavý, aby si si ho všimol väčšmi. A to som sa tak snažila," povzdychla si a napokon si znova získala jeho pozornosť. Vrátil sa tváriac sa trochu prekvapene i rozladene zároveň a znova si sadol.

„To preto si ma nechala v prvom ročníku sedieť vedľa neho na hodinách Transfigurácie?"

Prikývla s potuteľným úsmevom. „Ale bol si neoblomný. Už ako dieťa," vyčítala mu jemne.

„Takže nebol to len Albus, ktorý sa do všetkého miešal, že?" opýtal sa znechutene a znova si chlipol z čaju. Zelenkavá tekutina pomaly chladla v porcelánovej šálke.

„Dolejem ti?" opýtala sa ho zdvorilo, ale on odmietol. Jeho poslednú poznámku prešla mlčaním.

oooOOOoooOOOooo

Z rokfortských pozemkov sa vliekol slimačím tempom. Doslova. Kráčal, očami blúdil po okolí a spomínal.

Vo vrecku si niesol nový zoznam elixírov, ktorý mu vtisla do ruky s nadšením Poppy a predstavila mu svoju novú asistentku, slečnu Hannah Abbottovú. Zároveň mu oznámila, že je mladá žena zasnúbená s Nevillom Longbottomom, ktorý ešte študoval v Edinburgu. Napriek štipľavej poznámke, ktorá sa mu drala na jazyk, podarilo sa mu ostať maximálne zdvorilým, keď im zaprial veľa šťastia. Na viac sa nezmohol.

Všetci vôkol neho žiarili šťastím ako prskavky rozpálené na Nový rok a to nebolo ani Svätého Valentína! Potter sa mal ženiť. Grangerová čakala jeho dieťa. Hagrid randil s madam Maxim a plánovali si tiež spoločnú budúcnosť. Aj Longbottom do toho chcel vpadnúť.

Len jeho situácia bola akosi bezvýchodisková. Prahol po mužovi, ktorého milovala iná žena a ten muž sa stal len celkom nedávno jeho milencom.

Sakra, taký komplikovaný trojuholník vzťahov by nevymyslel ani sám lord Byron!

Premiestnil sa domov a miesto ďalšieho nečinného zaháľania sa radšej konečne pustil do práce. Ako zistil, bolo nesmiernou úľavou konečne na nič nemyslieť.

oooOOOoooOOOooo

„Si v poriadku?" opýtal sa starostlivo Remus svojho menšieho spoločníka, ktorý pomaly prikývol. Obaja namáhavo oddychovali.

„Strašne to bolí," vzlykol chlapec, zbierajúci sa zo zeme.

„Ja viem," šepol ticho, sám sa cítiac, akoby bol drobným zrnkom medzi dvoma mlynskými kameňmi. Rozomletý na prach.

„Bude to takto stále?" hlesol plačlivo.

Na tú otázku by radšej Remus neodpovedal. „Určite nie. Veda stále napreduje. Verím, že raz niekto veľmi učený vymyslí niečo, aby takým, ako sme my dvaja, pomohol. Aby nám to uľahčil."

Chlapča prikývlo a smrklo. „Som hladný ako vlk."

Remus sa uškrnul, natiahol ruku a postrapatil mu vlásky. „Aj ja. Myslíš, že nám Molly nachystala nejakú maškrtu?"

Devonovi sa rozžiarili očká a chytro prikývol, zotierajúc si posledné stopy po slzách z líc. „Dúfam, že áno! Dal by som si palacinky... a omeletu so slaninkou, a hrianku!"

„Pozrime sa, aký hladoš," uškrnul sa starší muž, keď sa pomaly obaja súkali do oblečenia a chlapcovi sa prvý raz objavil v tvári široký úsmev.

Molly sa ukázala na prahu Removho sídla chvíľu po ôsmej hodine ráno s poriadnou zásobou jedla. Akoby varila pre celý regiment. Chlapec od radosti div neskákal meter dvadsať a Remus sa iba spokojne usmieval, keď sa okolo nich zvŕtala a servírovala im tie pochúťky na prestretý stôl.

O čosi neskôr sa dostavil i Harry, aby si vyzdvihol Devona a dozvedel sa, ako to prebiehalo. Keď odtiaľ všetci traja, aj s Molly Weasleyovou odchádzali, Remus si konečne dovolil pomyslieť na muža, po ktorom šialene túžil a jeho túžbu nedokázala vymazať ani tá drastická premena na divé zviera.

Skôr ako sa pobral na poschodie dostal správu od Dory. Tešila sa naňho a oznamovala mu, že sa pozajtra konečne vracia zo služobnej cesty.

No, to bol ďalší problém, ktorý potreboval vyriešiť. A hodlal byť úprimný nielen k nej, ale i k sebe.

Ale najprv, poriadny kúpeľ a potom...

Neubránil sa roztúženému úsmevu, ktorý uňho vyvolala myšlienka na Severusa Snapa.

oooOOOoooOOOooo

Prstom si prešiel po malej, úzkej jazvičke, ktorú mu nechtiac spravil Devon v momente, keď sa premieňal. Obaja predtým užili elixír a tak mohli ostať aspoň pri zmysloch, hoci sa bolesti z premeny nezbavili.

Zauvažoval, či si ju Severus vôbec všimne. Pri tej myšlienke sa znova pousmial a opláchol holiaci strojček pod tečúcou vodou. Dohladka oholený sa ešte raz poobzeral a snažil sa ignorovať tmavé kruhy pod očami. Naozaj vyzeral tak unavene, ako sa cítil?

Pohľad do zrkadla napovedal, že presne to svedčí o jeho výzore. Nechcel sa tým zaoberať. Pretože keby s tým začal, pripadal by si máličko márnotratne a ohromne zanedbane. To by dospelo do bodu, kedy by zapochyboval nielen o Severusom zdravom rozume, ale i úsudku a plány na večer by boli v háji.

Takže radšej všetky tie nebezpečne ceriace sa myšlienky zavrhol do tmavého kúta svojej duše, odkiaľ sa naňho nemohli ani len provokačne škeriť a radšej sa tešil na to, že ho konečne uvidí.

Obliekol sa narýchlo. Keď siahol po spodkoch, ruka mu ustrnula a tvár skrášlil nezbedný úsmev.

Ako asi zareaguje, keď zistí, že som si... Zahryzol si do pery a natiahol na seba pohodlné tmavohnedé nohavice, ku ktorým sa perfektne hodila krémová košeľa s jemným štvorčekovým vzorom. Vestu tentoraz nechal doma a natiahol na seba obyčajné sako, rovnakej farby, akej mal nohavice.

Ak to mohol subjektívne posúdiť, vzhľadom na prežitú noc nevyzeral najhoršie.

Usmial sa a zamrmlal: „Čas oplatiť ten bozk. Tak hor sa na to!"

oooOOOoooOOOooo

Domáci škriatok ho zaviedol priamo do jeho pracovne, kde vládol takpovediac čulý ruch. Zdalo sa, že Severus pripravuje hneď tri elixíry naraz.

Len čo vstúpil, pod jedným z nich stiahol plamienok na minimum a ešte ho trikrát zamiešal. Ten elixír mal svetlomodrú farbu a on sa ani nepokúšal hádať, čo to môže byť.

„Ahoj," pozdravil ho muž takmer nevrlo, keď sa skláňal nad ďalším výtvorom a mračil sa ako stelesnený pekelník. „Nejdeš práve vhod," zaprskal, „ako vidíš, mám kopu práce."

Privoňal k akejsi fialkovej priehľadnej hmote a jeho výraz sa o máličko vyjasnil. Na sústredenosti však nepoľavil. Odstavil stredne veľký mosadzný kotlík a nechal ho prudko ochladiť. Gélovitá hmota sa nezmenila.

Zjavne nejaká masť, napadlo Removi.

„Aj ja ťa rád vidím," nedal sa odradiť jeho prívetivosťou a pristúpil bližšie.

Potešilo ho, keď si aspoň na chvíľu získal jeho pozornosť a dokonca sa zdalo, že dosiahol viac, pretože muž po ňom skĺzol pohľadom, ktorý sa v okamihu zmenil na lačný. Doslova ho hltal pohľadom a ním prešľahol celkom iracionálny pocit akejsi posvätnej výnimočnosti. Necítil sa ako zmoknuté kura, ale ako hrdý páv. A to už bolo čosi.

Merlin, takto sa necítil s nikým v živote. Ani len pri Siriusovi. Pri ňom mal skôr pocit, že ho podceňuje. Beztak tvoril akúsi chabú náhradu za to, čo Sirius nikdy nemohol mať. A to Jamesa Pottera. A toto spôsobilo, že sa na moment nechal uniesť spomienkami.

~*~*~*~

Sirius ho nešetrne priľahol. Vlastne ho takmer zarazil do hustého vlasu koberca. Ale to robil posledných päť minút v pravidelnom rytme, ktorý sa iba stupňoval, kým v ňom nevyvrcholil.

Remus ležal na bruchu a sťažka oddychoval. Nechápal, prečo sa cíti ako špina. Alebo skôr ako niekto, koho sprosto využívajú. Alebo vlastne... chápal.

Napokon, bola to jeho voľba. Nechal ho... dovolil mu to.

Spravil si sa?" uisťoval sa Sirius, stále na ňom ležiac.

Jasné," zaklamal. Vedel, že on sa aj tak nebude namáhať, aby sa uistil.

Prudko sa z neho vytiahol a Remus zaťal zuby, len aby nesykol. Zabolelo to. Sám nevedel, či skôr tou náhlou prázdnotou alebo tým, že bol rozboľavený a Sirius dnes nebol najcitlivejší.

Kým on stále ležal na koberci uprostred ich chlapčenskej spálne, Sirius bol už na nohách a pripaľoval si cigaretu.

Remus sa pomaly pozviechal a sadol si. Sledoval svojho priateľa, ktorý očividne nebol vo svojej koži. Dlhé vlasy mu lemovali strhanú tvár. Oči, ktoré boli ešte pred chvíľou celkom určite tmavé túžbou boli bez tej jeho povestnej iskri. Akoby to ani nebol on...

Idem do sprchy," oznámil mu a ani nedúfal, že bude ochotný sa pridať. Vlastne, ani ho tam nechcel. Sirius mu sotva kývol, že rozumie.

Remus si pozbieral veci zo zeme a zmizol za dverami zakrútený iba v starom župane.

Keď sa o chvíľu vrátil, cez škáru dverí ostal neveriaco civieť na svojho priateľa, ktorý postával pred otvorenou skriňou Jamesa Pottera a s tvárou zaborenou v jeho svetri do seba nasával vôňu, ktorá sa na ňom držala.

A nebolo to prvý raz, čo ho pri čomsi podobnom pristihol. A presne, ako i vtedy, aj teraz za sebou len nečujne zavrel a nechal ho osamote so svojím trápením,a zjavne i zlomeným srdcom.

To, že jeho bolo udupané na prach... to bolo jedno.

~*~*~*~

Áno, preto si tak vážil všetko to, čo mu ponúkal práve tento neprístupný muž. Severus bol plný prekvapení a šokom bolo už i to, že to pred ním neskrýval.

Severus si zahryzol do pery a Removi napadlo, či si vôbec uvedomuje, aký je pri tom rozkošný. V momente, keď si o čosi neskôr olízol pery, mu prezradil viac ako by možno sám chcel. Nepochybne po ňom túžil. Jeho skoro bezradný pohľad na posledný kotlík urasteného vlkolaka presvedčil, že sa v svojom odhade nemýli.

„Nezdržím ťa dlho," zamrmlal Remus a pohol sa k nemu. „Chcel som ťa iba vidieť. Nič viac. Predpokladal som, že budeš zabratý do práce..."

Severus odvrátil pohľad k cínovému kotlíku a chňapol po vareške, aby ho zamiešal. Zjavne prichádzal o svoju sústredenosť. A Remus sa len usmial.

Prvý raz v živote presne vedel, čo robí, pretože chcel, túžil a prial si provokovať! On. Nevýrazný, utiahnutý a túžiaci zväčša splynúť s prostredím.

Pristúpil k nemu odzadu a objal ho v páse. Trhaný nádych, ktorý zachytil sa mu páčil rovnako ako i fakt, že ho muž nezahriakol, ani sa mu z objatia nevymanil. Miesto toho sa oprel o jeho hruď chrbtom a druhou rukou si preplietol prsty s jednou z jeho rúk, ktoré mu spočinuli vpredu na plochom bruchu zakrytom iba batistovou košeľou s vyhrnutými rukávmi po lakte.

„Chýbal si mi," zamrmlal Remus hlbokým hlasom, na ktorom si dal obzvlášť záležať, ako i na fakte, aby to jeho tónu vložil všetky tie frustrujúce pocity, v ktorých ho Severus nechal sa kúpať po svojom odchode.

„Naozaj?" začul rovnako zastretý hlas, avšak s podtónom nedôvery.

Remus sa k nemu pritlačil ešte viac, jeho slabiny sa tlačili presne do medzery mužovho zadočku schovaného za látkou čiernych nohavíc.

Cítil ho? Cítil jeho vzrušenie? Pochopil, čo s ním robí už len jeho prítomnosť, či jediný dotyk?

Nad tým mohol iba hútať. Ďalšie zalapanie po dychu a telo v jeho náručí sa zachvelo.

„Naozaj, Severus," pritakal a nosom vkĺzol do záplavy čiernych vlasov. Nadýchol sa jeho vône a spokojne zapriadol. Nie každý muž dokázal voňať ako rozkvitnutá bylinková záhrada.

Pocítil ďalší záchvev a roztrasený výdych.

„Musím to premiešať," poznamenal Severus, otázkou ostávalo, či to hovoril jemu, alebo skôr sám pre seba.

Keď sa ani po chvíli neodhodlal uchopiť varešku, Remus ju vzal do ruky miesto neho a opýtal sa: „Koľkokrát?"

„S-sedem, v smere..."

„... hodinových ručičiek?" uisťoval sa.

Dostalo sa mu jedine prikývnutia. Remus sa oprel bradou o jeho plece, cez ktoré zvedavo nazeral do elixíru, ktorý akurát miešal. Ten hral trochu dočervena a postupne bledol.

„Stačí?"

Severus prikývol, pohľadom upnutým na miešajúcu ruku a jej silné prsty. Ako v omámení sa natiahol po akési sušené lístočky a pridal ich tam. Elixír zabublal a zmenil odtieň na svetloružový.

Remus naklonil hlavu a špičkou nosa sa pomaznal s pokožkou bledého hrdla, orosenou kvapôčkami potu. Neodolal. Spomedzi pier vystrčil jazyk a olízal ju so zmyselným zamrmlaním. Severus naklonil hlavu na stranu s prudkým zastonaním a prsty druhej ruky vkĺzli Removi na šiji do vlasov.

Vtedy sa už Severus zvrtol v objatí jeho rúk a pobozkal ho. Dravo, majetnícky a vášnivo.

Remus sa do bozku usmial a s nadšením mu ho opätoval. Užíval si Severusovu starostlivosť a to nielen ústnu, ale i hmatovú, pretože ten muž blúdil zvedavými rukami po jeho tele, láskal jeho chrbát a keď napokon skĺzol na zadné partie a zovrel mu zadok v dlaniach, neubránil sa spokojnému zastonaniu.

Lenže vtedy sa muž od neho náhle odtrhol a prešpikoval ho omámeným pohľadom dvoch horiacich čiernych uhlíkov, na ktoré sa zmenili jeho zvyčajne tak chladné oči.

„Ty na sebe nemáš..." a len čo Remus s úškrnom pokrútil hlavou, aby mu to potvrdil, Severus takmer zakňučal: „Merlin, toto je... to je..."

Nedopovedal.

Miesto toho sa prisal na Remusove pery a absolútne vypustil z hlavy nejaký elixír, na ktorom ešte nedávno poctivo pracoval.

Koniec siedmej časti

oooOOOoooOOOooo

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
21.10.2013 19:15:05
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one