Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Šiesta kapitola - Čierny hodváb

Ahojte,

síce ste sa načakali, ale dúfam, že vás táto kapitola poteší už v samom úvode. Severus sa rozhodne nezdá :D

Kapitola venovaná: Slimči, Suellen, bacil, Zuzane, raven9, Blesk, Nade, Sanasami a Simči

   

Remus nikdy nemeškal. A na takúto schôdzku už vôbec. Bol presný ako švajčiarske hodinky. K jeho sídlu sa nepremiestnil. Potreboval sa prejsť a prečistiť si hlavu. Dokonca pouvažovať, či od neho bolo dosť prezieravé prijať Snapove pozvanie. Ešte teraz sa červenal po samé korienky vlasov, keď si spomenul na to, ako ho Snape načapal na hruškách. Respektíve pri tom, ako mu nepokryte civie na zadok. A že bol ten zadok dokonalý, to mohol iba potvrdiť.

Keď sa odrazu ocitol pred bránou, bolo neskoro vracať sa. Nikdy nebol zbabelcom, takže vkročil na úzky chodník a dostal sa až k dverám zrekonštruovaného domu.

Vzal do prstov čierne kovové klopadlo a zabúchal ním trikrát na dvere.

Tie sa takmer okamžite otvorili.

„Ráčte vstúpiť, pane," ozval sa zdvorilo starší z dvoch domácich škriatkov, ktorý - ak si Remus správne pamätal - sa volal Quill. „Pán Snape vás očakávať."

Remus naprázdno preglgol a uvedomil si, že naproti všetkému má vlhké dlane a celé telo napäté ako struna, ktorá je zrelá akurát na prasknutie. Netušil, čo môže očakávať.

Príjemný rozhovor nad pohárikom neprichádzal do úvahy ani v tých najdivokejších predstavách. Och, a pravdaže, tiež pokojný. Na to bola ich minulosť... príliš posiata všakovakými potýčkami, ktoré obom mužom zanechali neviditeľné jazvy na duši. Možno by mohli súťažiť, kto z nich má tie jazvy väčšie, či hlbšie...

Ale aj tak sa z celkom neznámeho dôvodu tešil. Akýmsi čudným a možno i zvráteným spôsobom, pretože toto pre nich bola šanca... začať odznova. Obrátiť list a nechať minulosť za hlavou. Ak si to uvedomoval on, možno to napadlo i Snapovi.

No i tak si za živý svet nevedel predstaviť, že by mu práve on a ako prvý podával zmierlivú ruku. Predstava, že by oni dvaja mali byť čosi ako priateľmi sa mu zdala príliš bizarná a bláznivá.

Nazdával sa, že ho sem zaviedla zvedavosť. Áno, musela to byť zvedavosť, lebo celý deň sa zhrýzal otázkami, čo má asi tak Snape za lubom. Čo sledoval tým pozvaním, prečo pred ním krútil bokmi a...

„Nasledovať Quilla, pán Lupin," ozval sa škriatok, aby na seba upútal jeho pozornosť.

Prešli cez neveľkú vstupnú halu a škriatok ho neomylne viedol k schodisku. Remus sa zamračil a takmer sa opýtal, kam ho to vlastne vedie. Pokiaľ vedel, Snapova pracovňa bola na prízemí, rovnako tak salón i knižnica.

Zmocnila sa ho zvláštna predtucha, ale nehodlal jej pripisovať žiadnu váhu. No jeho nervozita o niečo vzrástla. A tak len stúpal do schodov a nasledoval to ušaté stvorenie, ktoré pred ním poslušne cupkalo, kým nezastalo pred dverami. Uklonilo sa pred ním a vyzvalo ho, aby vstúpil. A potom prosto zmizlo s lusknutím prstov.

Remus tam ostal postávať ako obarený. Inak sa to vážne nedalo opísať. Vyjavená tvár, vyvalené oči a pevne zomknuté pery. Postriebrenú kľučku hypnotizoval ako jedovatého hada.

Škriatok už dávno zmizol a on tu stále nerozhodne postával ako drúk. Zdupkať neprichádzalo do úvahy. Nech už sa stane čokoľvek, alebo... nech už ho za tými dverami čaká čokoľvek, nezľakne sa. Nikdy a ničoho sa nezľakol.

A tak stisol kľučku a vošiel dnu. Ako prvé si všimol, že miestnosť sa kúpala v sliepňavom osvetlení jedinej nočnej lampy.

„Sever..."

A potom mu do oka padla široká posteľ. Odostlaná. Na mozog mu okamžite udrela jediná myšlienka silou tonového kladiva.

Spálňa?!

Avšak nebol mu poskytnutý žiadny čas na to, aby sa mohol spamätať.

„Áno, táto izba je orientovaná na sever," začul posmešne prenesené tlmeným hlasom a očami zapátral po sporo osvetlenej miestnosti. Remus by bol prisahal, že si z neho ten chlap uťahuje, pretože musel vedieť, že ho chcel osloviť a zarazil sa v poslednej chvíli, keď mu do zorného uhľa pohľadu padol ten masívny kus nábytku.

Ale ak mal doteraz vyvalené oči, pri pohľade na muža zahaleného iba v čiernom hodvábnom župane a v páse nedbalo previazanom úzkym opaskom, mu takmer vypadli z jamôk. Ústa, ktoré sa mu mimovoľne otvorili od samého úžasu, či skôr šoku poslúžili akurát na to, aby ich s kratučkým meškaním prikryli iné a ústnu dutinu nenáhlivo vyplnil cudzí jazyk.

Remus stuhol ako kameň. Mal dojem, akoby naňho niekto použil Petrificus.

Stál tam a dovolil tomu jazyku dorážať a dráždiť ten jeho. Ak už sme pri tom, nikdy nič zmyselnejšie s ním nikto predtým nerobil.

Remus si nikdy nepomyslel, že by tie úzke pery dokázali byť také horúce a žiadostivé. A predsa boli! Sám si to síce neuvedomil, ale len čo sa ho Severus dotkol jazykom, z hrdla mu vyšiel tlmený ston. Mužské zavrčanie spôsobené rozkošou a žiadostivosťou, ktorá ho razom opantala do svojich osídiel.

Zacítil Snapove ruky na vlastnom páse a bol mu vďačný za trocha tej opory, pretože i keď bol z nich dvoch on ten mohutnejší, aj tak nadobudol dojem, že sa mu každú chvíľu zloží k nohám ako vrece ovsa.

Dravosť, s akou si ten muž privlastnil jeho ústa ho uchvátila a zapálila v ňom oheň, ktorý by v tej chvíli len ťažko niekto uhasil.

Dochádzal mu dych, ale i to by druhý muž akoby vytušil. Na malý moment ho uvoľnil, ale jeho tvár sa nevzdialila ani natoľko, aby mu mohol Remus pozrieť do očí. Nezmohol sa ani na protest, keď ho Severus bez dlhých rečí, či zbytočného vysvetľovania začal zbavovať šiat.

Merlin, tak toto vážne nečakal. Toto... predčilo všetky jeho očakávania, ktoré sa niesli v oveľa... nevinnejšom duchu.

„Se... Severus..." snažil sa ho primäť k rozumu, ale momentálne si nebol istý ani logickosťou vlastných myšlienok. A potom, on o to zjavne nestál, pretože mu znova prekryl ústa svojimi, aby ho umlčal a po ďalšej chvíli, keď sa máličko odtiahol sa jeho domnienky iba potvrdili, lebo Severus iba zamrmlal: „Mlč."

Neznelo to ako príkaz, ale ani ako varovanie. Skôr prosba.

Vari sa načisto pomiatol? prebleslo mu hlavou, ale keď Snapove dlhé prsty konečne rozopli i posledný drobný gombík na jeho svetlohnedej košeli a náhlivo ju rozhalili, rád mu vyhovel a umlčal ten dotieravý vnútorný hlas, pretože Snapove ústa sa okamžite prisali na jeho bradavku.

Remus zastonal a jeho ruky sa dvihli, aby vošli do tých najjemnejších vlasov, akých sa len kedy dotýkal. A voňavých. Snape skutočne voňal. Zhlboka sa nadýchol, aby rozoznal jednotlivé arómy, ktoré sa tak vhodne dopĺňali a rozoznal citrusy a možno i cédrové drevo. Bergamot a zmes bylín. Mal chuť sa usmiať.

Ten muž proste voňal ako... Snape. A i toto mu prišlo nesmierne príťažlivé.

Keď zacítil ako mu chladný vzduch v miestnosti ovanul nahý zadok, s novým údivom otvoril oči dokorán, ale nestihol primerane zareagovať na to, čo nasledovalo.

Snape si prosto kľakol, jeho naširoko roztvorené dlane skĺzli cez Remusovu zjazvenú hruď a boky, kým sa nezastavili na nahých oblinách zadku, zatiaľ čo jeho ústa spoľahlivo uväznili stoporený penis v nádhernej vlhkej temnote.

Z Remových pootvorených úst sa vydral chrapľavý ston a on bol schopný iba zakloniť hlavu a užívať si ten neopísateľný pocit. Nastalo zatmenie. Pre jeho rozum určite.

Tá noc bola ako sen.

Musela byť. Pretože Snape ho stiahol na seba do postele, kde bezuzdne vyvádzali a on si ho napokon vzal. On - si vzal - Snapa. Nie naopak.

A bolo to to najvzrušujúcejšie a najúžasnejšie, čo kedy v poslednom čase vôbec zažil.

Napriek tomu bol zmätený.

Z hĺbky duše mu túžil položiť milión otázok, uistiť sa, či napríklad nezošalel, alebo či sa nenadýchal nejakých zdraviu škodlivých výparov pri príprave niektorého z elixírov, ktoré mu azda zatemnili úsudok. Nedostal sa ani k tomu, aby sa opýtal, či si je vôbec istý tým, čo robí. Čo robia...

Snape tak totiž pôsobil. Sebaisto. Rozhodne. Odhodlane.

A nutné dodať, že nesmierne žiaduco. Ale možné je, že šlo iba o jeho subjektívny názor, no už teraz vedel, že spomienka na Snapa v tom čiernom župane mu ostane na večné veky vypálená do sietnice, nech by robil čokoľvek.

oooOOOoooOOOooo

Ležal v jeho posteli, snažil sa z nedávneho milovania spamätať a uvažoval, či má ostať ležať alebo sa obliecť a vypadnúť.

Ako plus bral už len to, že Snape ho nezviazal ako pudmi ovládané divé zviera a dokonca mu dovolil, aby si ho vzal. Krajšieho pozvania sa mu dostať nemohlo. Jeho erekcia ešte zmohutnela. Chvíľu si myslel, že ak sa okamžite neponorí do toho štíhleho tela, skolabuje v totálnej agónii.

Remus musel uznať, že si ich spojenie vychutnal. A užil. Urobil sa hneď dvakrát. Prvý raz krátko potom, čo zdolal ten tesný priesmyk, držiac v rukách jeho úzke boky. Ale neospravedlnil sa za svoju indispozíciu, pretože stačilo, aby sa v ňom znova jemne pohol a ucítil, ako opäť tuhne.

Jemné tempo, ktoré zvolil na začiatku prechádzalo plynule do rezkého crescenda, za prosebného povzbudzovania toho neodolateľne zamatového hlasu. A keďže nebol nevďačný, robil všetko, čo vedel, aby si Severus Snape užil svoje a neoľutoval, že sa k tomu vôbec odhodlal.

„Netušil som, že tým pozvaním budeš myslieť..." ozval sa Remus a otočil hlavu na bok, aby naňho pozrel, „práve toto."

Snape ležal na boku, hlava zložená na pokrčenej ľavej ruke. Pozoroval ho. A znova sa tváril tak nepreniknuteľne, že netušil, čo si má myslieť.

„Spontánny popud," odvetil, nespúšťajúc z neho svoje čierne oči. Remus mal dojem, že tie oči horia svojím zvláštnym plameňom. Aj predtým horeli, ale miešala sa v nich túžba a vášeň, teraz žiarili uspokojením.

Remus prikývol, hoci mu to vysvetlenie sotva stačilo. Tiež sa otočil na bok a jeho oči sa vydali na potulky po stále nahom tele. Štíhlom a svojím spôsobom nesmierne krásnom. Tmavé bradavky na hrudi svietili v ešte tmavšom poraste riedko rastúcich chĺpkov. Plochému bruchu trónil pupok v tvare gombičky. Už ho ochutnal. Jazykom. Niekoľkokrát, pretože zistil, že i tam je citlivý. A odtiaľ viedol tmavý chodníček priamo do jeho lona, kde odpočíval na stehne pôsobivý úd.

Keď ním myklo a on sa odrazu začal priamo pred jeho očami zväčšovať, Remusove oči sa vrátili k Snapovej tvári.

Muž sa vôbec netváril zahanbene. Skôr vyčkávavo.

A potom Remus zistil, že sa rovnako svižne dvíha zo stehna i jeho pýcha.

Snape sa po ňom bez varovania načiahol a vzal ho do dlane. Remus zastonal a napodobnil ho.

„Poď bližšie," prikázal mu a Remus poslúchol.

A ani sa nenazdal a bol opäť v ňom. Ležal medzi jeho nohami, ktoré sa mu kolenami opierali o hruď, Severus rukami zvieral jeho zadok a tými absolútne zmyselnými ústami sa dožadoval všetkého, čo mu Remus mohol poskytnúť.

Neostal tam do rána. Len čo sa Snape ponoril do spánku, vstal a pozbieral si zo zeme svoje veci. Našľapoval po špičkách, len aby ho nezobudil. A hoci bol rovnako ukonaný a malátny, predsa len pocit šťastia a vyplavených endorfínov prevládol.

Tiež ho atakoval zmätok i úžas nad tým, že toto sa skutočne odohralo. Prv ako opustil jeho spálňu sa štipol do stehna a ešte raz sa obzrel.

Snape spal v dvojlôžkovej posteli s prikrývkou siahajúcou ledva po pás, oboma rukami zvieral vankúš.

A on sa usmial. Toto keby niekomu povedal, ani mu neuverí.

oooOOOoooOOOooo

„Takže, čo na to povieš?" opýtala sa ho Hermiona nedočkavo, keď dočítal precízne skoncipovaný návrh, na ktorom v posledných dňoch pilne pracovala s Harryho výdatnou pomocou.

Remus sedel vo svojom obľúbenom kresle, v tvári trochu popolavý. A hoci zoslabol a vyzeral rovnako mátožne, ako ktorýkoľvek z rokfortských duchov, nebolo to až také zlé.

„Vyzerá to veľmi sľubne. Je tam zahrnuté všetko, takže aj v prípade akýchkoľvek námietok ich máš čím vyvrátiť alebo podložiť a utvrdiť tých byrokratov v názore, že to bude v poriadku. Skvelá práca, nemám ti čo vytknúť, Hermiona," pochválil ju, keď jej vracal úhľadne zviazaných osemdesiat strán hrebeňovou väzbou.

Usmiala sa ako slniečko. „Ďakujem. Dalo to síce dosť práce, ale myslím, že to nakoniec prejde schválením."

„Určite. O tom by som sa neodvážil ani v najmenšom pochybovať," pritakal spokojne. „Kde je vlastne Harry? Myslel som, že príde spolu s tebou."

Hermiona sa zamračila. „Prípad. Momentálne je v Škótsku, pretože v Bielej rokline (White coomb 822 m) sa objavil drak. Podľa všetkého Peruánsky zmijozub," otriasla sa a rukou si podvedome prekryla bruško, ktoré sa začínalo črtať pod úpletovými šatami. „Niekedy si prajem, aby nemal takú dobrodružnú povahu a takú nebezpečnú prácu. Ale to by potom nebol on, však?" ozvala sa s jemnou nostalgiou a povzdychla si.

„Neboj sa, bude v poriadku. Nebude to predsa prvý drak, ktorému sa postaví zoči-voči," snažil sa ju povzbudiť a zjavne sa mu to podarilo. „Okrem toho, nemyslím, že by teraz bezhlavo riskoval, najmä keď vie, že bude otcom."

Iba pokrčila plecami. „No, ja by som sa na to nespoliehala, Remus."

To veru ani on, ale čo už. Miesto toho zviedol rozhovor na desaťročného Devona Caga. Vlastne naňho s ubiehajúcimi dňami myslel čoraz častejšie. Spln bol nadohľad a chlapec nemal nikoho, kto by sa oňho postaral ako sa patrí. Jeho stará mama oňho zjavne nejavila hlbší záujem, merlin vie prečo. To on mal väčšie šťastie, ak sa tu o nejakom tom šťastí dá vôbec hovoriť.

Hoci ho vlkolak pohrýzol v rannom detstve, mohol sa spoľahnúť na milujúcich rodičov. Na koho sa však obráti malý Devon?

„Ako sa má chlapec? Je niečo nové?" vyzvedal s rýdzim záujmom.

Hermiona sa nezatvárila spokojne a neurčito pokrčila ramenami. „Harry bol za ním predvčerom. Vraj sa má dobre, ale..." na chvíľu sa odmlčala a pozrela naňho tými láskavými očami farby karameliek. „O pár dní je spln a ja sa obávam, čo sa stane."

Remus chápavo prikývol. „Plánuje niekto z ministerstva v tomto smere zakročiť?"

„Iste. Nemôžu ho nechať len tak, voľne sa túlať svetom. Úrad pre Reguláciu trvá na tom, aby ho aurori predviedli a na ten čas zadržali. Vieš, že majú k dispozícii u Sv. Munga osobitne vyhradené cely v podzemí. Chlapec užije elixír a bude chránený nielen pred sebou, ale i pred ostatnými. Relatívne by bol v bezpečí, ale za akú cenu?"

Neznelo to najhoršie, ale ani jemu sa toto riešenie nepáčilo. Cely. Vedel o nich, hoci patril k tým, ktorý ich služby nevyužili ani jedinký raz a to len preto, lebo jeho otec bol vynaliezavý a tvrdohlavý a jeho matka jednoducho láskavá a milujúca. Nevábne prostredie, dookola samá beloba a čalúnenie vnútri, ktoré malo zabrániť akýmkoľvek úrazom. Och a všade vládol neznesiteľný pach sterility a dezinfekcie.

V duchu sa nad tou predstavou uškrnul. Zrejme odvtedy neznášal nabielo omaľované izby a polstrované dvere. A to mu stačil jediný pohľad. Mal chuť ich kožené čalúnenia zakaždým rozdriapať nechtami a to tam nestrávil ani jedinú minútku. Ak nerátal tú prvú a ojedinelú prehliadku, na ktorú ho vtedy spolu s rodičmi pozval liečiteľ.

„Neexistuje iné riešenie?" opýtal sa. Nebol si istý, či do prípadu môže zasiahnuť a či by mu to vôbec dovolili. V podstate s chlapcom nemal spoločné nič, okrem toho nepríjemného nočného incidentu. Ale túžil mu pomôcť. Vedel si predstaviť, ako sa v týchto dňoch musí cítiť. Veď sám na tom nebol najlepšie.

„Harry sa chcel s tebou o tom pozhovárať. Dúfal, či by si nateraz nemohol pomôcť ty. Poprípade by ste dali hlavy dokopy a možno by ste na niečo prišli," odpovedala s nádejou vpísanou v jemných črtách tváre.

Prikývol. „Dobre. Odkáž mu, že ho čakám. Uvidíme, čo sa s tým bude dať robiť."

Usmiala sa a vstala zo svojho miesta. Prv ako odišla, objala ho a pobozkala na líce.

Len čo sa plamene krbu za ňou znova ustálili, Remus sa bleskovo otočil na známy zvuk hlasného „puk," aby zistil, že sa díva do okrúhlych očí Severusovho domáceho škriatka, ktorý sa pred ním vzápätí zdvorilo uklonil, pozdravil ho a odovzdal mu nielen stručný odkaz, ale i balíček.

oooOOOoooOOOooo

Severus netrpezlivo postával pri okne vo svojej pracovni. Bola to len chvíľka, ale zdala sa mu ako celá večnosť. Netušil, či robí dobre, či urobil dobre a čo vlastne od toho všetkého do kotla očakáva! Bol rozladený a nachádzal sa v takom čudnom rozpoložení, s ktorým si sám nevedel rady.

Ale to nevedel ani vtedy, keď sa po prvý raz... nechal pretiahnuť Claytonovi.

~*~*~*~

Stále lapal po dychu. Nečakal, že to bude... takéto. Vlastne... netušil, čo čakať.

Bol zaskočený, že oňho bystrohlavčan vôbec prejavil záujem. Otočil sa. Jeho pohyby boli pomalé a trhané. Zjavne preto, lebo stále si cítil zadok. Jeho anus bol až nepríjemne rozcitlivený. Bodaj by aj nie, keď v ňom ešte nedávno kĺzal ten objemný drúk.

Oprel sa chrbtom o stenu a uvažoval, či bude schopný sa zohnúť, aby si natiahol nohavice.

Bolí?" ozval sa Clayton, ktorý si práve zapínal gombíky na trochu pokrkvanej košeli.

Severus mlčal. Nikdy by nepriznal slabosť, i keby ju mal vytetovanú na čele.

Jack siahol rukou do vrecka nohavíc a čosi odtiaľ vybral. Potom k nemu podišiel so slovami: „Toto pomôže."

Severus ho chcel zadržať, ale on mu len odsotil ruku. „Nerob a drž," prikázal mu nekompromisne a kým sa k nemu sklonil, otvoril akúsi nádobku a strčil do nej prsty.

A keďže bol Severus stále celkom nahý ako palec, nemal problém vniknúť nimi medzi jeho polky a prstami starostlivo ponatierať jeho ubolený zvierač.

Severus stuhol a zachvel sa, keď sa Jackove prsty so studenou mastičkou dotkli citlivej pokožky. Ale dovolil mu, aby to preňho urobil.

Do hodinky nebudeš vedieť, že som ťa šmykol," povedal spokojne Jack a postavil sa na nohy. Zatvoril okrúhly téglik a schoval si ho nazad do vrecka. Pohľadom skĺzol po štíhlom tele pred sebou a oceňujúco sa usmial.

Nebol si zlý. Celkom sa mi to s tebou páčilo. Stretneme sa ešte?"

Severus bol taký prekvapený, že nevládal otvoriť ústa. Keď to napokon urobil, líca mal pokryté rumencom. „Toto... nebola... jednorázovka?"

Jack iba pokrčil plecami. „Ak chceš, aby bola... nemusíš sem zajtra chodiť."

A on... skutočne neprišiel i napriek tomu jasnému pozvaniu.

~*~*~*~

Keď si na to odvtedy občas spomenul, ľutoval, že to neskúsil. Bál sa však, že by sa to niekto mohol dozvedieť. A bolo mu toho treba, aby ho vtedy záškodníci rozvláčili po všetkých kútoch školy i pre toto? Rozhodne nie.

Netušil, prečo si práve v tejto chvíli spomenul na Jacka Claytona. Možno preto, lebo i on mal vlasy rovnakej farby ako Lupin. Dokonca i oči mali podobné, hoci... to s Jackom bola nie práve príjemná premiéra. Za to Lupin bol...

Pravdou bolo, že tá noc s Lupinom bola... neuveriteľná.

Kedykoľvek si spomenul na jeho vášeň, na jeho dotyky, na to... pružné, mocné telo, ktoré ho silnými prírazmi zatláčalo hlbšie a hlbšie do matraca, jeho telo pohotovo zareagovalo už len na tie spomienky. Čerstvé a okorenené novou túžbou. Neopísateľnou túžbou.

Horšie už bolo azda to, že... to nestačilo. Mal pocit, že dostal málo.

To, čo vykonal včera v noci, to, prečo sa rozhodol, bolo spontánne vzplanutie mysle. Mohol svoje konanie pripísať na vrub dlhodobej osamelosti a sexuálnemu strádaniu, ale na druhej strane, on po ňom naozaj zatúžil.

Už pár dní sa celkom nečakane a nezlúčiteľne so svojou povahou pohrával s myšlienkou, že toho chlapa zvedie priamo aurorke Tonksovej pred nosom. A včera to i spravil.

Ráno vstal síce mierne rozboľavený, ale taký uspokojený, ako sa nikdy predtým necítil. Pripadal si ľahký ako pierko a jeho nálada nekolísala na obvyklej stupnici arktického mrazu.

Jeho tenké pery sa samé od seba vykrivili do nepatrného úsmevu, ktorý sa o pár sekúnd vplyvom spomienok na uplynulú noc iba rozšíril.

A to si myslel, že ho vážne pozná.

Včera od neho očakával vlastne akúkoľvek reakciu. Merlin vie, že mal prútik pripravený pre každý prípad vo vrecku. A keďže bol Lupin záškodníkom, rátal i s výsmechom. Lenže ničoho podobného sa nedočkal.

Prekvapil ho, o tom nebolo pochýb. Z toho usúdil, že ten chlap si mylne namýšľal, že i tentoraz ho pozve na drink alebo... tak nejako. Videl mu to na tvári, na očiach... Bolo mu to poznať i na tóne hlasu. Rozochvenom a neistom.

Pravda, neplánoval sa s ním bozkávať. Skutočne. Túžil len klesnúť na kolená a pohrať sa s jeho...

Zastonal, pretože už znova stuhol a tak bezmocne zaťal ruky v päsť, keď sa pokúšal sériou vdychov a výdychov uvoľniť a myslieť na niečo iné.

Keď sa za jeho chrbtom ozvalo hlasné „puk," bleskovo sa zvrtol na päte.

Jeho starší domáci škriatok sa pred ním uklonil tak hlboko, až sa spičkou nosa takmer dotýkal vyleštenej drevenej parketovej podlahy.

„Pane, pán Lupin vám posielať peniaze za elixír. A on ráčiť odpovedať na váš list," oznámil mu.

„Výborne, Quill, ďakujem," ozval sa, keď k nemu vykročil. Prevzal si veci z jeho dlhých štíhlych prstov a vypoklonkoval ho z miestnosti.

Severus,

veľmi pekne Ti ďakujem za pozvanie, ale dnes večer nemôžem. Ako iste vieš, o tri dni je spln. Nebol by zo mňa veľmi príjemný spoločník.

Avšak, ak môžem dúfať v stretnutie po tomto období, budem len rád.

R. L."

Zamračil sa. Nie, že by bol na to zabudol, isteže, to by sa mu nemohlo stať. Proste len dúfal, že...

Skrkval list a vrátil sa na miesto, kde predtým postával vyše pol hodiny, biela guča pergamenu v ruke. Tmavé oči sa dívali síce do slnečného jesenného dňa, ale myseľ blúdila celkom inde.

Napokon sa radšej odobral do laboratória, aby pripravil ďalšiu dávku elixírov potrebných pre nemocnicu Sv. Munga. Potreboval predsa z niečoho žiť. Na to nesmel zabúdať.

oooOOOoooOOOooo

Bolo po ôsmej, keď skontroloval svoj zjav v zrkadle a usúdil, že nevyzerá najhoršie. Odmiestnil sa priamo z haly a pristál v upravenej predzáhradke. Nič extra, len rovnomerne zastrihnutý trávnik po oboch stranách chodníka a v každom tom zelenom štvorci kvitnúci ker. Pokiaľ sa nemýlil, bola to magnólia.

O chvíľu už netrpezlivo klopal na jeho dvere a len čo mu prekvapený muž otvoril, Severus si ho premeral skúmavým pohľadom od hlavy po päty, akoby sa chcel uistiť, že neklamal a sucho skonštatoval: „Hm, vážne nie si vo forme."

Lupinovi div nevypadli oči z jamôk. „Ty si... ty chceš, aby sme..." habkal ako školák.

V Severusových očiach zaiskrilo a jeho kútik úst sa povytiahol. „Nie. Potrebujem opraviť toto," podal mu akúsi vecičku v čiernom vrecúšku a nemohol si nevšimnúť, ako tá iskra v mužovom oku razom pohasla.

Že by sklamaním?

Nad tým mohol iba hútať. A spravil niečo ešte spontánnejšie, keď zamrmlal: „Ale keď už som tu, tak aspoň..." vetu nedokončil. Miesto toho sa k nemu naklonil a ich pery sa stretli.

Keď sa po chvíli znova oddelili, Severus sa tváril nepreniknuteľne, hoci v jeho vnútri to len tak bublalo veselosťou a potešením, že Lupina načisto vyviedol z miery. Vlkolak vyzeral ako po slušnej dávke sedatív.

Severus sa otočil na päte a zbehol dole schodmi. Po troch krokoch sa odmiestnil priamo do svojho sídla.

Nepamätal si, kedy bol taký spokojný. Naozaj... spokojný. A dokonca i sám so sebou.

Koniec šiestej časti

oooOOOoooOOOooo

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
02.09.2013 10:49:21
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one