Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Štvrtá kapitola - Začať odznova

Ahojte,

neušlo mi, že ste zvedaví na to, ako dám našich hlavných hrdinov dokopy. Poviem pravdu, stále si nad nimi lámem hlavu, mysliac na ich odveké nezhody, ale hádam to nejako dopadne k všeobecnej spokojnosti. Minimálne sa k tomu už s touto kapitolkou nezadržateľne blížime.

Prajem príjemné čítanie!

Kapitolka venovaná pre: Slimču, Seullen, Zuzku, bacil, Blesk, Sanasami, Sevik99, mariu a Mononoke.

   

Remus postával pri okne a skrz neho sledoval výmenu názorov, ktorá prebiehala medzi Harrym a Hermionou. Oboch ich očakával.

Hermiona vyzerala značne rozladene a Harry sa ju zjavne snažil upokojiť. Lenže zakaždým, keď ju skúsil chytiť za ruku, vytrhla si ju. Napokon to skončilo tak, že si Harry frustrovane povzdychol a schmatol ju do náručia, aby ju umlčal bozkom. A nebol to práve cudný bozk. Zotrvali tak hodnú chvíľu, kým sa prestala splašene metať a kým sa mu konečne nepoddala.

Lenže po chvíli omámenia sa prebrala a odstrčila ho, keď to najmenej očakával. Mladá žena naňho nepekne zazrela s novou výčitkou na perách a s pohľadom, ktorý sľuboval dohru.

Harry jej čosi povedal a rozhodil rukami, keď ona rozčúlene a s lícami rozpálenými ako ruža kývla hlavou k domu.

Remus si povzdychol a rozhodol sa ukončiť to ich dramatické predstavenie. I bez toho pochopil, že medzi nimi stále nie je všetko také ružové, akoby si Harry prial, aby bolo.

Otvoril vchodové dvere, aby ich privítal.

„Ahoj, Remus," podzravila ho Hermiona, ktorá vybehla po schodoch a krátko ho objala. Oblažila ho dokonca milým úsmevom, zatiaľ čo Harryho trucovito ignorovala.

„Harry?" pozdravil svojho priateľa a nemohol sa vynačudovať, prečo ten pre zmenu žiari ako slniečko.

Aj Harry ho na krátko objal. „Ahoj Rem, mám hneď niekoľko noviniek," pochválil sa spokojne a venoval Hermione absolútne zbožňujúci pohľad. Tá iba prevrátila očami a vytratila sa do kuchyne s otázkou na perách, čo si kto z nich dá.

Pobrala sa pripraviť dve kávy a jeden čaj. Mätový. Pre seba.

Zatiaľ odviedol Remus Harryho do salónu a obaja sa usadili. „Tak už ma nenapínaj. Čo sú to za novinky?" Pevne veril, že má preňho informácie o prípade, ktorý sa týkal toho nedávneho napadnutia, ktoré ohlásil Snape.

Harry sa usmial. „Najprv prvá, ktorá sa týka prípadu a Snapovej sťažnosti. Mal si pravdu. Je to ten chlapec. Volá sa Devon Cage, má iba desať a žije s babičkou."

Remus prikývol a prečesal si prstami vlasy. „Čo s ním hodláte robiť?"

Harry sa zatváril, akoby sám netušil a navyše pokrčil plecami. „Je to zložité. Ten prípad stále preberáme. Zatiaľ sme sa na nejakom rozumnom riešení nezhodli. Úrad pre Reguláciu a kontrolu čarovných tvorov by ho najradšej na istý čas umiestnil do ochrannej väzby. Čosi podobné ako sú muklovské polepšovne pre neposlušných mladistvých," dodal rýchlo na vysvetlenie. „Odvolávajú sa na nebezpečnosť situácie, ktorej je vystavená čarodejnícka verejnosť nespôsobilosťou jeho starej mamy a tým, že po tri mesiace vzniknutú situáciu vôbec neriešila. Chlapec by sa podrobil nejakým testom a výuke, aby sa podobná situácia nezopakovala."

„Ale na druhej strane," ozvala sa Hermiona, ktorá sa obavila levitujúc pred sebou plne naložený podnos, „má len desať a je to iba dieťa. Plnú zodpovednosť za jeho činy - aj v premenenej podobe - stále nesie jeho zákonný zástupca, čo je jeho stará matka. Wizengamot ju hodlá žalovať. Berú to tak, že tomu mohla nejako predísť a vlastne majú pravdu. Problém je v tom, že tá žena sa o chlapca takmer nestará a tvrdí, že o jeho poruche netušila," vysvetľovala, keď im servírovala šálky s nápojmi. „Medzi nami, myslím, že klame a navyše mám podozrenie, že ho bije. A ak ju uznajú za vinnú, pôjde do väzenia minimálne na dva roky. Ak nie, vyviazne iba s finančnou pokutou. Avšak, bude poriadne mastná vzhľadom na tú podanú žalobu profesora Snapa."

Napokon si sadla k Harrymu a osladila si svoju šálku čaju lyžičkou medu a ochutila kvapkou mlieka.

„A čo úrad aurorov?"

Harry si povzdychol, keď si zamiešal svoju kávu a odpil si. „Najradšej by sme to obišli nejakou výstrahou a dohliadli by sme sa o to, aby ten chlapec viac nerobil problémy. Čo vlastne znamená, že by sme sa oňho postarali, ale inak ako Úrad pre reguláciu. Vysvetlili by sme mu vážnosť situácie a naučili by sme ho, ako sa o seba má postarať. Na svoj vek je veľmi vyspelý."

Hermiona prikývla. „To áno. Je to šikovný chlapec. Keby mal niekoho, kto by oňho naozaj dbal, myslím, že by s ním neboli žiadne problémy. Na druhej strane je stále poriadne vystrašený a dobre mu nerobí ani ten humbuk, ktorý okolo neho vznikol. Netušil, že niečo vyviedol. Keď mu to oznámili, nie práve šetrne - vrhla pohľadom na Harryho, akoby to mala byť jeho vina - zamkol sa v izbe a schoval pod posteľ. Tonksovej chvíľu trvalo, kým sa jej podarilo presvedčiť ho, že nič z toho nie je jeho vina. Mal si ho vidieť, keď ho odviedli. Sedel v kancelárii ako kôpka nešťastia," povzdychla si.

Remus sa zamyslene oprel v kresle a na chvíľu privrel oči. Spomenul si, aké peripetie vo svojom detstve prežíval s bremenom tohto prekliatia on sám. Nebolo to nič veselé a už vôbec nie príjemné. Toho chlapca mu bolo úprimne ľúto. Zrejme ani on neprežíval práve najveselšie detstvo.

Harry si odkašľal, čím na sebe znova upútal jeho pozornosť. „A preto sme aj tu. Niečo nás napadlo."

Remus sa naňho spýtavo zadíval. „Áno?"

„Uvažovali sme nad prípadnými alternatívnymi riešeniami tohto problému a ak by sme sa chceli držať nášho konceptu, chcelo by to predniesť ministrovi i členom Wizengamotu pripravený a dobre skoncipovaný návrh."

Hermiona sa konečne spokojne usmiala, jej karamelkové oči zažiarili. „Presne tak."

Remus položil poloprázdnu šálku s kávou na stôl a poposadol si. „Čo tým naznačujete?"

„Vysvetlím," odvetil Harry. „Hovoril som o tej možnosti s Dorou a nie je proti. V zásade ide o to, že by sa v úrade vytvorilo nové pracovné miesto konzultanta pre špecifické prípady a my sa chceme opýtať, či by si nemal záujem. Vieš, aby sme mali dohodnuté detaily a mohli na tom začať pracovať."

Tentoraz Remus vyvalil prekvapene oči. „Ako?"

Harry sa široko usmial. „Počul si dobre. Ak by si to vzal, tvojou úlohou by bolo monitorovať, školiť a vzdelávať deti, ktoré sú takto poznamenané. Čo by bolo fajn, lebo sám najlepšie vieš, o čo ide a to z vlastnej skúsenosti. Samozrejme, nemusíš sa rozhodnúť hneď. Dostával by si samozrejme plat a podliehal by si kancelárii aurorov i regulačného úradu. Ale v podstate by si rozhodoval sám. Oni ako aj my by sme boli iba vo funkcii dohliadateľov."

Harry potom pozrel na Hermionu, chytil ju za ruku a preplietol si s ňou prsty. „A teraz, tá druhá správa," usmial sa zoširoka, no Hermiona sa zamračila.

Remus sa zadíval na ružolícu mladú ženu, ktorá opätovala Harrymu napriek všetkému ten zbožňujúci pohľad a on pochopil. Mali nejaké tajomstvo. Oni dvaja a nebolo to to, že sú spolu a Ginny Weasleyová stále tajne dúfa, že si Harryho získa.

„Čakáme spolu dieťa," prezradil mu Harry po chvíľke napínania. Kým pozrel na Rema, zdvihol si k ústam priateľkinu ruku a nežne ju pobozkal.

„Skutočne?" opýtal sa Remus nadšene.

Obaja prikývli. „Som v piatom týždni. Nechcela som, aby to niekto vedel, lebo je ešte priskoro a všeličo sa môže stať, ale Harry trval na tom, že ti to chce oznámiť. Preto tá hádka," usmiala sa. „Sľúbiš nám, že to ostane nateraz medzi nami?"

„Samozrejme!" vydýchol potešene. „Obom vám srdečne blahoželám."

Vstal, aby Hermionu objal, pobozkal na líce a Harryho chlapsky potľapkal po pleci. Neušlo mu, že sa jeho mladý priateľ tvári ako majster sveta a chvíľu si ho kvôli tomu i srdečne doberal.

Napokon sa rozlúčili. Remus im sľúbil, že im do konca týždňa dá vedieť, ako sa rozhodol, ale už teraz mal chuť zakričať - áno.

oooOOOoooOOOooo

Dnes otvoril obchod o čosi neskôr. Nikdy tu nemal zástupy, takže sa neobával, že by mu nedočkaví zákazníci vyvalili dvere.

Zhodil zo seba sako, prešiel do skladu, odkiaľ vybral pokazené kuchynské minútky v podobe sliepočky, ktoré sľúbil opraviť madam Warwickovej najneskôr do zajtra. Ak si správne pamätal, na to aby znova a poriadne nahlas pri nastavení času kotkodákali, potreboval vymeniť ozubené koliesko, schované vnútri tej krikľavo sfarbnej vecičky.

Popri tom uvažoval, čo s nimi tá žena jednostaj robí, keď ich tu má už druhý raz za jediný mesiac.

Keď sa dvere na jeho malom obdchode odrazu otvorili, spýtavo dvihol hlavu a na perách mu zamrzol úsmev.

„Nemali sme sa stretnúť až večer?" opýtal sa a pohľadom zavadil o náramkové hodinky na ľavej ruke, ktoré mu ostali po otcovi.

Mladá žena s čerstvým zostrihom fialovej záplavy vlasov sa pobavene usmiala.

„Ahoj, Remus," pozdravila a podišla k nemu. „Isteže mali, ale bola som blízko, tak som si povedala, že sa zastavím."

Prekvapila ho, ak nie práve vyviedla z miery, keď sa nahla ponad stôl a vlepila nepripravenému mužovi bozk priamo na ústa.

Toto mu iba pripomenulo vážnosť situácie i to, ako dlho s tým váhal, lebo nekonal. Nechcel ju vodiť za nos. Nezaslúžila si to. Odložil časovač, ktorý dával znova dokopy a povzdychol si. Nečakal ho práve najľahší rozhovor.

Ani ten, ktorý pred časom absolvoval s Harrym nebol príjemný, ale toto bolo predsa len o čomsi inom.

„Dora, ja... musíme si niečo vyjasniť," začal opatrne a pozrel na ňu. Oči jej žiarili ako dva zafíry a ústa ružové ako zrelé maliny sa vlnili vo vľúdnom úsmeve. Nikdy predtým sa naňho nikto nedíval takým zbožňujúcim pohľadom.

„Počúvam," hlesla a usadila sa na kraji jeho pracovného stola, kde si prehodila nohu cez nohu.

Oprel sa o operadlo stoličky a zadíval sa na ňu. Bola krásna o tom nebolo najmenších pochýb. Všetky ženy v ich rodine boli nádherné. Dokonca i tá striga Bellatrix mala svoje čaro. Bodaj by aj nie, keď bola presnou kópiu Andromedy. Aspoň fyzicky.

Keby bol býval normálnym, neprekážalo by mu... skúsiť to s ňou. Merlin, veď mu ponúkala všetko, o čom kedy sníval ako chlapec.

Mal dojem, že sa otvorili dvere, ale nevenoval tomu pozornosť. Vo výhľade mu bránila masívna polica, kde mal poukladané rôzne užitočné vecičky, počnúc špiónoskopmi, po rôzne upravené muklovské prístroje, ktoré o niečo vylepšené mohlo poslúžiť i čarodejníkom. Niečo si upravil sám, niečím mu prispel Artur Weasley.

Lásku, možnosť založiť si s ňou rodinu a hlavne, mať konečne po svojom boku niekoho, kto vás bude milovať, nech ste, aký ste. Hoc aj vlkolak.

„Dora, nehovorí sa mi ľahko, vzhľadom na tvoje očakávanie, ktoré voči mne máš," začal, „ale nemôžem ťa vodiť za nos."

Mladá žena sa naňho dívala zvedavým pohľadom, ktorý sa menil na zmätený. „Čo tým myslíš, Remus?" Zjavne nechápala, kam tým mieri a nemohol sa jej čudovať.

Musel byť konkrétnejší.

„Viem o tvojich citoch, ktoré ku mne chováš," vysvetlil. „A je mi to veľmi ľúto, ale ja ich nemôžem opätovať."

Zamračila sa. Doteraz fialové vlasy pomaly po pramienkoch temneli.

„Ak ide o tvoje prekliatie, to sme si predsa už vysvetlili. Dokážem s tým žiť. Viem, čo robiť a ako pomôcť. Remus, nemôžeš ma odmietnuť iba kvôli tomu!" zvolala odhodlane. „To ti nedovolím!"

„Nejde o moje prekliatie. Ide o čosi iné. Dora, ja som..." povzdychol si a odvrátil pohľad. Toto naozaj nebolo ľahké priznať. Ani Harrymu, u ktorého mal vždy plnú podporu. „Páčia sa mi muži."

Ticho, ktoré sa rozhostilo v miestnosti bolo ťaživé, ale netrvalo dlho.

„Muži?" hlesla tlmene.

Prikývol. „Hoci nepopieram, že si najpríťažlivejšia žena, akú som kedy stretol a..."

Priložila mu prsty na ústa, aby ho zastavila. „Neverím."

Remus vzal jej ruku do dlane a stiahol si ju z pier.

„Nikdy som ťa s nikým..."

„Sirius," skočil jej do reči a tie temne modré oči sa v šoku rozšírili.

Zmohla sa iba na slabé: „Och."

Ticho. Prekliate ticho, ktoré vážilo hádam viac ako tonu. Viac ako pocit viny z toho, že jej ubližuje. Gniavilo ho až tak, že si musel uvoľnil gombík na košeli a povoliť viazanku.

„Netušila som to," povedala napokon, stále z neho nespúšťajúc zrak.

Odvrátil pohľad. „Nikomu som sa s tým nechválil. Pre Siriusa... som vlastne nič neznamenal. Bol som len... jeho priateľ, s ktorým si čas od času užil."

Znelo to kruto, ale bola to pravda. Trhalo mu to srdce, ale už nemal problém vysloviť to nahlas. Chvíľu si iba hrýzla peru a zrejme uvažovala, čo si počať s jeho odhalením. Napokon sa rozhodla.

Vstala zo stola a sadla si mu na kolená. Objala ho. Skôr by čakal, že mu vrazí poriadnu facku.

„Ale ak sa ti páčim, neznamená to..." šepkala mu pri uchu, „mal si už vôbec niekedy nejakú ženu, Remus?"

Pokrútil hlavou a ona sa okamžite odtiahla. Videla ako mu horia líca, ale ona si to nevšímala. Skrsla v nej malá štipka nádeje, ktorej sa chytila ako topiaci sa slamky.

„Tak ako potom môžeš tak jednoznačne tvrdiť, že sa ti páčia muži?!" opýtala sa rozčúlene. Potom sa máličko posunula a urobila čosi šokujúce. Jej ruka pristála priamo v jeho lone.

Zalapal po dychu, ale ona sa spokojne usmiala, keď ho jej prsty pohladili cez látku nohavíc. „Tak vidíš!" zvolala víťazoslávne, cítiac, ako na ten dotyk jeho mužská pýcha zareagovala okamžitou odozvou. „Páči sa ti to."

„Dora, prosím," zachripel a odtiahol si jej ruku z rozkroku.

Akceptovala to, ale bola príliš tvrdohlavá, aby poslúchla. Naklonila sa k nemu a vzala mu tvár do dlaní.

„Nemyslím si, že si naozaj gay. Remus, nemôžeš poprieť, že ťa môj dotyk nenechal chladným. Nedovolím ti, aby si zahodil šancu. Našu šancu. Skús to so mnou a ja ti sľubujem, že neoľutuješ."

Potom sa k nemu sklonila a pobozkala ho.

A on sa poddal. Nechal ju, nech si jazykom prekĺzne pomedzi jeho pery a nech robí, čo sa jej zapáči. Momentálne bol zmätený väčšmi ako kedykoľvek predtým. Až do tejto chvíle o svojej sexuálnej orientácii nepochyboval. Stačilo však, aby sa ho dotkla a jeho penis bol razom v pozore.

Dobre. Bol vážne na pochybách.

Možno sa mýlil. Možno mali naozaj nejakú šancu. Možno nebol výlučne gay. A ak tu taká možnosť bola, musel ju preskúmať. Využiť.

Harry s Hermionou čakajú dieťa. Určite sa budú brať. Ak tu existuje šanca, že aj on by si mohol založiť rodinu...

Merlin, nechce predsa stráviť zvyšok života ako opustený pustovník!

Odtrhla sa od neho s úsmevom na perách. „Prídeš po mňa večer?"

Jej sebaistota mu vyrážala dych. Nenamietal. Prikývol s nepatrným zaváhaním, dívajúc sa jej do tmavomodrých očí.

Tiež sa pousmial. „O ôsmej?"

„Budem ťa čakať." Ukradla si posledný bozk a ako prišla, tak odišla.

O chvíľu neskôr sa Remus, ktorý sa stále nespamätal z jednej návštevy, dostal nový šok, v podobe druhej. Osobu, s ktorou sa Tonksová takmer zrazila vo dverách jeho malej predajne by tu rozhodne nečakal.

A nemohol sa mýliť. Bola to jeho vôňa, jeho pach, ktorý mu teraz naplno udrel do nosa. Taký známy.

Ako dlho tam už stál bez toho, aby si ho všimli?

Remus mal dojem, že prvý raz po dlhom čase ho zradili vlastné zmysly.

oooOOOoooOOOooo

Severus nemohol uveriť vlastným ušiam. To za prvé. Skutočne. Ostal stáť zarazene vo dverách a uvažoval, či sa vypariť alebo predsa len premôcť vlastnú hrdosť a vojsť. Napokon, stál nerozhodne vo dverách už nejakú tú chvíľu.

Najprv ho skoro prevalcovala tá červenovlasá strela a teraz toto.

Cítil sa ako idiot. Akoby nestačilo, že si musel vypočuť ich výlučne súkromný rozhovor. Keby len tušil, o koho ide, vyparil by sa tak nenápadne ako sa sem prirútil v dobrej viere, že sa nebude musieť trepať až do Šikmej uličky len kvôli takej taľafatke. Lenže výhľad na pracovný stôl hatila drevená polica zaprataná kadejakými vecičkami.

Lupin? Vážne Lupin? To si tu z neho niekto strieľa?!

Mal by tej starej apatiekárke Rowene Hayworthovej vykrútiť krk, že ho sem poslala. No kto by si bol pomylel, že Johnom a jeho zlatými ručičkami myslí práve Lupina?

A navyše, čo tu v Blackwoode dopekla vlkolak robil? Ako bolo možné, že tu má obchod a on o tom vôbec nemal ani potuchy?!

„Ahoj, Severus."

Bol to Lupin, kto z nich dvoch prelomil to trápne mlčanie a Severusa to donútilo vstúpiť a konečne za sebou zavrieť dvere potom, čo sa pred nejakou chvíľou spred obchodu odmiestnila tá Prskavka.

„Lupin."

Jeho hlas bol vľúdny a teplý asi ako závan mrazivého severáku. Na tom si dal osobitne záležať.

Každý jeden krok, ktorým medzi nimi s odhodlaním sebe vlastným skracoval vzdialenosť, čo ich delila bol ťažší ako ten druhý. Aj tak v sebe cítil to vábivé nutkanie otočiť sa na päte a vziať roha.

Lupin sedel stále za stolom a vyzeral...

Dobre. Veľmi dobre.

Vzápätí by sa najradšej vyfackal za to, že na čosi podobné vôbec pomyslel.

Videl, ako sa Lupinovi do tváre z neurčitého dôvodu nahrnula červeň. Pery pootvoril, akoby v nevyslovenej otázke, ktorá však ostala uviaznutá niekde v krku a vlkolakove zelené oči krátko skĺzli po jeho postave, len aby sa znova ponorili do Severusových očí.

Zachvel sa a uvedomil si, že ten pohľad cíti. Cíti ho až na dne samotnej duše ako ťažké sklenené ťažítko na liste pergamenu.

Napokon ostal stáť pred jeho očividne pracovným stolom a pohľadom prebehol po množstve pracovného náradia, úhľadne uloženého vedľa seba v jednom dlhom rade. Zjavne podľa potreby použitia.

Pohľad mu padol na podivnú vec, ktorú mal na stole vlkolak rozmontovanú. Nevenoval však tomu veľkú pozornosť.

„Potrebujem niečo opraviť," povedal bez úvodu a z vrecka habitu vybral rozbité vreckové hodinky. Popravde, nemal tušenia, či vlkolak zvládne opraviť i čosi také, keďže okolo neho boli všetky možné magické predmety, ale nikde nevidel žiadne hodinky. Ak nerátal tie na jeho ľavom zápästí.

Remus sa po ne načiahol a ich prsty sa na krátky okamih dotkli.

V tej sekunde Severus zatajil dych a jeho oči sa bleskovo vpili do tých zelených hĺbok, ktoré sa zdali byť zrazu... znepokojené.

Severus bez slova pustil hodinky. Miesto toho mu pohľad stvrdol a jeho postava sa vypäla v celej svojej výške ako dokonalá ukážka vzdoru.

„Do kedy?" opýtal sa Lupin v snahe tváriť sa, že sa naozaj nič nezvyčajné nestalo.

Severus nedbalo mykol plecom. „Čím skôr, ak sa dá."

A s tým odišiel.

oooOOOoooOOOooo

Osprchoval sa, oholil a zadíval sa na seba do zrkadla. Nevyzeral najhoršie a predsa so sebou nebol spokojný. Zhodil zo seba ležérne tvídové sako a obliekol si hnedý sveter pohodený na posteli.

Znova na seba pozrel kritickým pohľadom a zamračil sa ešte viac ako prv.

Cítil neuveriteľný zmätok. Akoby sa jeho svet premenil v jediný deň na chaos a ten ho doslova pohltil. Dora v ňom vyvolala pochybnosti, Snape zasa...

Povzdychol si.

„Blázniem? Snape? Čo ma to len napadlo!" zamrmlal rozladene a prečesal si krátke vlasy prstami.

Tak ako nemohol poprieť vzrušenie, ktoré sa ho zmocnilo po dotyku Tonksovej, tak nemohol poprieť to iskrenie, ktoré zacítil, keď sa so Snapom celkom náhodne dotkli ich prsty. Doslova ho to vzpružilo a omráčilo zároveň.

Ešte chvíľu po jeho odchode mu trvalo, kým to rozdýchal.

„Čo zač vlastne si, Remus John Lupin?" opýtal sa nešťastne svojho odrazu v zrkadle. Odpoveď neprišla.

~*~*~*~

Čítal si. Jedna z tých nocí, ktoré mohol tráviť pokojne, bez pocitu, že je niečo menej ako ostatní, kvôli svojmu prekliatiu. Pár dní vymeškal, preto musel teraz dohnať učivo. To mu nerobilo najmenší problém.

Keď zdvihol oči a uprel pohľad na vedľajšiu posteľ, kde sa rozvaľoval Sirius, jeho obočie sa spýtavo nadvihlo.

Čo?"

Sirius sa naňho díval takým zvláštnym, neurčitým pohľadom, z ktorého mu nabehla husia koža a rozhojdal sa mu žalúdok. Nie, nebolo to nepríjemné.

V miestnosti boli sami. Vianočné prázdniny sa postarali o to, aby sa vyprázdnila takmer celá škola. Sirius zaklapol vlastnú knihu a prisadol si k nemu na posteľ. Vzal mu z rúk rozčítanú knihu a položil ju bokom. Chvíľu sa mlčky dívali jeden na druhého, kým sa Sirius nezdvihol zo svojho miesta a štvornožky nepodišiel bližšie.

Remus sa ani nepohol. Vlastne takmer nedýchal. Spomenul si na ich včerajší rozhovor o tom, že nikdy nechodil so žiadnym dievčaťom a o žiadne sa vlastne tak viac ani nezaujímal. Ale ako mohol, keď mal oči len pre jedného? A ani tomu to nemohol povedať, lebo vedel svoje.

Jeho priateľ sa k nemu odrazu naklonil a bez slova mu vtisol na ústa ľahký bozk. Hneď na to sa odtiahol. Ale len trochu. Tak, aby videl Remusovu reakciu.

Remus prekvapene zažmurkal. Pootvoril ústa, aby sa mu lepšie dýchalo, lebo mal dojem, že má akosi primálo kyslíka. Díval sa rozšírenými očami na svojho vyčkávajúceho priateľa a ani sa nepohol.

Trvalo to len chvíľku. Potom nabral odvahu. Poposadol si a rukou sa dotkol Siriusovej tváre. Cítil hebkú pokožku líca, ktoré hladkal, kým k nemu nenačiahol i druhú ruku. Vzal mu tvár do dlaní a pritiahol si ho k bozku.

Netrvalo dlho a Sirius celkom prebral vedenie. Nežnými bozkami opatrne skúmal svojho priateľa i z tejto stránky. Donútil ho ľahnúť si a nabádal ho k opatrným dotykom. Objavovali, hladkali, maznali sa.

A jemu sa to páčilo. A ako veľmi.

~*~*~*~

Pozrel na hodiny. Mal by sa poponáhľať, aby nemeškal. Dora neznášala nedochvíľnosť, hoci sama s tým mala problém.

Prešiel ku krbu, vzal pripravenú kyticu a hodil do ohňa letax.

„Letná 76, Londýn," zamrmlal a vstúpil do zelenkavých plameňov.

oooOOOoooOOOooo

Severus sedel v pracovni nad účtami. Jeho príjmy konečne presiahli výdavky. Dalo by sa povedať, že si počínal celkom dobre. Už zarábal.

Dopísal poslednú cifru a dvakrát ju podtrhol. Potom odložil brko a kalamár zatvoril. Kúzlom nechal vyschnúť atrament a účtovnú knihu odložil na svoje miesto.

Mračil sa a hneval sa sám na seba, že mu ten človek neschádza z mysle. Toto prosto nebolo normálne a rozhodne to nebolo v poriadku.

Vstal od stola a prešiel k sekretáru, aby si do brúseného pohára nalial z koňaku. S pohárom v ruke potom prešiel ku krbu. Oprel sa dlaňou o jeho rímsu a zahľadel sa do jasnožltých tancujúcich plameňov.

Remus Lupin. Záškodník.

Doslova.

Všetci štyria ho systematicky ničili počas školy a zjavne tomu nebol koniec. Nikdy ich nemal rád. Pottera celé roky nenávidel, Blackom navyše i opovrhoval. Pettigrew bol preňho neškodný primitív. Toho nemal problém zvládnuť ľavou-zadnou.

Ale Lupin... Ten bol preňho odjakživa záhadou.

Neraz sa pristihol pri tom, že ho ešte ako študent z diaľky zamyslene pozoruje. Sám si to nevedel vysvetliť, ale odôvodňoval si to všelijako. I tým, že ho proste špehuje v snahe odhaliť ich ďalšie nástrahy, ktoré naňho tí maniaci mohli chystať. Veď to napokon robili každú chvíľu.

Ani na malý moment si nepripustil, že ho k Lupinovi priťahuje čosi iné. A po tom incidente, keď ho napadol v Škriekajúcej búde sa o to ani nepokúsil. Zanevrel naňho rovnako ako na ostatných, hoci v tom bol Lupin nevinne.

Už tak urobil predsa dosť. Nebonzol ho a navrch mu ponúkol svoje schopnosti v oblasti elixírov za primeranú finančnú kompenzáciu.

To bolo vtedy.

Teraz mu mysľou bežalo jediné. Remus Lupin je gay... Je gay? Ako je možné, že to nepostrehol? Veď jemu nikdy nič neuniklo. Bol dvojitým agentom!

Mračil sa ešte i vtedy, keď sa zatváral v kúpeľni a vyzliekal, aby sa osprchoval. Aj vtedy, keď si líhal do postele a uvažoval, ako s novozískanou informáciou naložiť.

No, až do momentu, kým usúdil, že v súčasnosti mu je na figu. Tá noc bola preňho veľmi nepokojná. A ráno nebolo o nič ružovejšie.

Myšlienka, ktorá ho prepadla v ten deň o niečo neskôr, prišla ako blesk z jasného neba. Zasiahla ho a spôsobila elektrický šok.

Prestal miešať elixír a stíšil pod ním oheň. Odhalenie Lupinovho problému by mohol využiť vo svoj prospech. Samozrejme, ako inak. Mohol by sa mu pomstiť. Zákerne a podlo. Poslednému zo záškodníkov by mohol pekelne zavariť v slizolinskom štýle.

Pekne krásne po svojom. Udrel by na citlivú strunku, z ktorej by sa muž len tak ľahko nespamätal.

Na celkom krátky moment tohto náhleho pomätenia zmyslov, to pokladal za vynikajúci nápad.

Zvedie ho. Zničí mu vzťah s Tonksovou a podrobí si ho takým spôsobom, ktorý ho voči nemu spraví bezbranným a bezradným. A potom, keď bude vtáčik v hrsti, odkopne ho ako prašivého psa a vysmeje sa mu do tváre.

Mosadzný kotlík, v ktorom pokojne bublal Životabudič naberal zlatavú farbu. Pridal doň za hrsť sušených lístkov eukalyptu a znova elixír premiešal. O pár minút by mal nabrať mentolovú vôňu i zelenkavú farbu.

Áno, pomsta by to bola rozhodne dokonalá. A nepochyboval, že Lupina by to zničilo. Na druhej strane, nedokázal si predstaviť, ako niekoho zvádza. I keď sa jednalo o jazvami poznačeného muža, akým bol Lupin. Na toto nikdy nebol.

A bola tu ešte ďalšia vec. Odhliadnuc od toho, že ten spontánny nápad mu sám o sebe prišiel ako detinský, nemohol, alebo skôr nedokázal ignorovať pocity, ktoré v ňom vyvolal obyčajný dotyk Lupinových prstov.

Ak si myslel, že by v ňom vyvolal skôr zhnusenie, mýlil sa. Skutočne sa mýlil. A toho sa asi desil najväčšmi.

Prečesal si prstami vlasy a jeho obočie sa nad uhlíkovými očami zvraštilo. Povzdychol si.

Mal by spraviť jedno. Hodiť minulosť konečne za hlavu. To by bolo jediné správne. Zabudnúť na to, že existoval Potter i Black a zabudnúť na všetko, čo mu kedy spôsobili. Mal by minulosť konečne pochovať s nimi a začať nanovo, ak už dostal od života tú druhú šancu.

Mal by byť k sebe fér. Problém bol v tom, že jemu sa nikdy neodpúšťalo ľahko a mal pridobrú pamäť na to, aby len tak mávnutím ruky zabudol.

No mohol by sa aspoň zaviazať, že nebude malicherne myslieť na pomstu, ktorá by bola pod jeho úroveň. Nezníži sa natoľko, aby zo seba robil šaša. Bude žiť svoj život najlepšie ako vie. Má predsa nový dom, vlastných domácich škriatkov a prácu, ktorá ho baví.

Fakt, že sa po väčšinu z tých dní cíti napriek tomu osamelo, potlačil do úzadia mysle.

Elixír pomaličky menil farbu. Znova ho päťkrát zamiešal v smere hodinových ručičiek a nechal naposledy prevrieť, kým ho odstavil z ohňa. Nechá ho vychladnúť a potom ho nadávkuje do pripravených fľaštičiek.

Úkosom pozrel do kalenádra visiaceho na stene s poznámkami popísanými jeho vlastnou rukou. Do splnu ostávalo pár týždňov, ale...

Zamyslel sa. Možno by mu mohol pripraviť elixír. Ak bude ten vlkolak taký drzý a príde si vypýtať novú dávku, aspoň bude pripravený. Aj tak má v oprave jeho hodinky. Uvidia sa tak, či tak.

A s tým si naňho prikázal nemyslieť.

Neúspešne.

Koniec štvrtej časti

oooOOOoooOOOooo

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
07.07.2013 13:16:29
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one