Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Tretia kapitola - Stará dohoda

Ahojte, trošku to trvalo, ale predsa je nová kapitola na svete. Dúfam, že ste zvedaví, čo sa stalo po tej dramatickej noci a ako sa napokon zachoval Severus. Nech sa páči, prajem príjemné čítanie!

Kapitola venovaná: Slimči, Suellen, Sanasami, raven9, bacil, Zuzane, Mononoke

Ďakujem za komentáre! 

   

Nenávidel to. Z celej duše. A možno i z celej svojej ľudskej podstaty. Chvíle, keď sa prebúdzal a ťažké očné viečka sa len s námahou dvíhali nahor. Údy, ktoré boli malátne a takmer neschopné pohybu sa len s vynaložením všetkých síl dávali pomaly do pohybu.

Zívol a lenivým povzdychom privítal slnečné lúče, ktoré sa kradmo predierali skrz záclonu jeho spálne. Až potom si uvedomil lepkavú vlhkosť, jemné pálenie a existenciu nových rán, ktoré sa nemali kedy zahojiť.

Odhodil zo seba zmotané prikrývky a so zasyčaním zložil nohy na podlahu. Bosé chodidlá sa ponorili na hustého vlasu koberca krémovej farby. Zamračil sa, keď zbadal, že na ňom zanechal krvavý odtlačok päty, ale to vyrieši neskôr.

Odšuchtal sa do kúpeľne chôdzou pripomínajúcou najmenej stopäťdesiat ročného starca. Opatrne a snažiac sa, aby nič viac nezababral. Celkom nahý, tak ako bol si zastal pred zrkadlom a zamračil sa.

Nové rany? Ako to bolo možné? pomyslel si.

Veď ten elixír, ktorý užil mal zabrániť tomu, aby...

A potom si náhle spomenul. Záblesk spomienok z minulej noci bol len o pár sekúnd pomalší ako jeho rozospatá myseľ.

Povzdychol si a vliezol do vane, len čo si nastavil požadovanú teplotu vody. Pod jej prúdom myslel na to, čo sa stalo. Myslel na to, že sa zopakovala jeho stará nočná mora a keby nebol prišiel, nemuselo by sa to skončiť... takto.

Tie rany boli pomerne a relatívne ešte neškodným výsledkom tohto nočného dobrodružstva, ale... ako mu to len vysvetlí?

Umyl sa, osušil a sediac na kraji porcelánovej vane so staromódnymi zlatými kohútikmi si postupne zacelil všetky nové rany. Tvár tentoraz neutrpela žiadnu ujmu, ale jeden škrabanec sa tiahol nízko pod hranou čeľuste po pravej strane hrdla.

Jeden si zahojil na pravom ramene, ďalšie štyri kratšie očividne po pazúroch na ľavom predlaktí. Chrbát sa tentoraz obišiel bez zranenia, ale jedna nepekná rana sa tiahla od ľavého stena cez bok, až k obline zadku.

Zaceľ sa!" zamrmlal ešte raz naučenú inkantáciu a pozorne sledoval ako sa rozorvané väzivo kože znova spája dokopy. Špička prútika kĺzala ladne pár milimetrov nad ranou a pôsobila takmer ako neviditeľný zips.

Vstal, aby zo skrinky nad umývadlom vybral hojivú masť a natrel si ňou najnovšie jazvy, kde bola pokožka výraznejšia, hladšia a trochu sa leskla. Každú jednu zahojenú ranu pozorne natrel a až potom na seba prehodil župan.

Oholil sa, umyl si zuby i tvár. Keď sa na seba znova pozrel v zrkadle, už nepôsobil tak strhane ako pred chvíľou, i keď to kruhy pod jeho očami nezmazalo.

Ani káva mu v toto ráno nechutila a nebolo to tým, že by si ju zle pripravil, alebo žeby azda zamenil soľničku s cukorničkou, keď si ju chcel trocha osladiť. Nie. Príčinou jeho nepokoja boli myšlienky na uplynulú noc, ktoré sa točili práve okolo Severusa Snapa.

Stačilo tak málo, aby...

Povzdychol si a utopil svoj skormútený pohľad v hladine čiernej kávy.

Vedel to. Mohlo byť po všetkom a stačilo naozaj málo. Lenže toto bolo čosi, čomu nedokázal zabrániť, čo nebolo v jeho silách, aby to ovplyvnil. Ako mal vedieť, že...

Zaťal sánku tak silno, až ho rozboleli zuby a tresol päsťou do stola. Prečo sa mu musí v živote všetko tak sprosto skomplikovať? Nebolo už vari tých problémov dosť na celý život?

Odpil si z kávy a zadíval sa von oknom, rovno do záhrady, kde sa v jemnom vánku chvel Trepotník, ktorý tam pred pár dňami zasadil Neville a v slnečnom svetle žiarili zamatové hlávky rozvitých ruží. Ani tento pohľad ho nedokázal upokojiť, lebo vedel, že návšteva Snapa ho neminie.

Či to však prinesie nejaký úžitok, bolo viac ako otázne.

Pozrel na hodiny visiace na stene a zamračil sa. Takmer desať. Ak chce stihnúť Harryho v práci ešte pred obedom, mal by sa poponáhľať. Okrem toho, večer ho čaká stretnutie s Tonksovou.

oooOOOoooOOOooo

Hala ministerstva mágie sa hemžila zástupom ľudí. Prešiel okolo, aby sa identifikoval na vrátnici a oznámil, za kým ide. Dúfal, že Harry nebude príliš zaneprázdnený.

Vstúpil do výťahu a vyviezol sa na druhé podlažie, natlačený medzi davom, ktorý sa znenazdajky objavil hneď za jeho chrbtom, len čo sa dvere výťahu otvorili.

Zaklopal na dvere Harryho kancelárie a po vyzvaní vošiel dnu. „Ahoj," pozdravil s malým úsmevom a podal Harrymu ruku.

„Vitaj, Remus, nečakal som ťa," povedal a odsunul kopu spisov na kraj stola. Nepekne na ne zagánil a povzdychol si. „Neznášam tieto papierovačky, ale ako zástupca vrchného aurorského vyšetrovateľa nemám na výber. Fajn, že si prišiel, aspoň si dám pohov," zamrmlal a vytiahol z vrecka habitu balíček cigariet. „Nevadí?" opýtal sa ho, keď si jednu vložil do úst.

Remus pokrútil hlavou. „Nie."

Harry si zapálil, potiahol a o chvíľu vzduch naplnila štipľavá vôňa nikotínu.

Remus zašmátral vo vrecku a vytiahol odtiaľ opravený Snímač tajomstiev i Špiónoskop. Podal mu ich. „Všehľad mám ešte doma. Na ten som sa pozrieť nestihol, ale toto je znova v poriadku."

Harry prikývol a vyfúkol dym do vzduchu. „Srdečná vďaka. Mám šťastie, že máš také šikovné ruky. Náš technik je... povedzme, trochu nemehlo. Ale keďže je to synovec šéfa z oddelenia pre Medzinárodnú čarodejnícku spoluprácu, musíme ho tu trpieť."

Remus sa uškrnul. „Ale neprišiel som sem len kvôli tomu."

„Myslel som si," uškrnul sa Harry. „Vidím, že nie si vo svojej koži. Tak von s tým, o čo ide?"

Remus sa zahniezdil na stoličke a Harry sa natiahol k telefónu. „Dáš si kávu?"

„Nie, mal som. Vďaka, neplánujem ťa dlho zdržať."

Harry prikývol. Ale i tak zdvihol slúchadlo a objednal kávu pre seba a preňho minerálku. O chvíľu vošla so zaklopaním postaršia sekretárka s malým podnosom v rukách. Pred Harryho podstrčila kávu zosvetlenú smotanou a pred Remusa pohár vody a misku čokoládových keksov.

„Ďakujem, Elissa."

„Nie je za čo, pán Potter," odvetila a vypratala sa von.

Harry si naposledy potiahol z cigarety a zahasil ju v popolníku. Potom v miestnosti prečistil vzduch a natiahol sa po svojej káve. Ponad okraj šálky pozrel na Remusa, ktorý stále mlčal.

„Včera v noci sa čosi stalo," začal opatrne.

Harrymu nebolo treba dvakrát vysvetľovať. Bol predsa spln.

„Užil si elixír?" uistil sa obratom.

Remus bez zaváhania prikývol.

„Tak teda?"

„Ide o čosi iné,ale..." odmlčal sa. „Začnem od začiatku, dobre?"

„Iste. Hovor," vyzval ho, uchlipkávajúc si z kávy.

Remus mu v krátkosti povedal, že sa napokon predsa len rozhodol ísť k Snapovi po elixír a ten mu ho na jeho prekvapenie i predal. Samozrejme, že ho nezabudol užiť a to zdôraznil.

„Na to som nezabudol od tej noci, kedy ste boli vy štyria svedkom mojej premeny v treťom ročníku, to mi ver."

Harry sa chápavo uškrnul a kývol mu, aby pokračoval.

„Ostal som v podzemí domu, ktoré som si na svoje premeny prispôsobil. Nikdy ich cez tú noc neopúšťam, ale včera som musel von. Niečo som začul a bolo to silnejšie ako ja."

„Čo si začul?" spýtal sa s narastajúcim záujmom tmavovlasý mladík a načiahol sa po sušienke.

„Iného vlkolaka," odvetil. „Vieš, že bývam blízko lesa a moje zmysly sú oveľa lepšie ako ľudské, takže dokážem zachytiť i ten najmenší zvuk, dokonca tlkot srdca, či zrýchlený dych iného človeka vzdialeného pár desiatok metrov, ale na prítomnosť iného vlkolaka máme zjavne akýsi podvedomí radar."

„Chápem, pokračuj," prerušil ho. Nechcel ho plašiť, aby prešiel rovno k veci, i keď už šípil, že ten príbeh bude mať nejakú dohru. A nebude to nič príjemné.

„Šiel som po pachu. Videl som ho. Ten druhý vlkolak bol naozaj tam a skláňal sa nad nejakým človekom. Stačilo málo, aby mu ublížil."

„Čo si spravil?"

Remus pokrčil plecami. „To jediné, čo som mohol. Odlákal som ho preč a on za mnou šiel."

Harry prikývol. „To preto tá rana?" opýtal sa a ukázal si na miesto na hrdle, kde mal Remus hojace sa zranenie.

„Presne."

„A čo s tým človekom?" zaujímal sa Harry.

„Myslím, že je v poriadku. Odmiestnil sa, len čo sa vlkolak vzdialil."

„Takže šlo o čarodejníka a nie o šmukla, či mukla," dedukoval. „Videl si, o koho sa jedná? Bude mu treba upraviť pamäť, alebo predsa len zahojiť nejaké zranenie, či ti pomôžem inak? Okrem toho, ak ho zranil, je tu pravdepodobnosť, že mu ostanú nejaké následky."

„To hej," súhlasil, „ale zranený ozaj nebol. To by som zacítil," pokrútil horlivo hlavou. „A keby si sa mu pokúsil upraviť pamäť, asi by si neskončil práve najlepšie."

Harryho tmavé obočie sa nadvihlo v nevyslovenej otázke - ako to myslel?

„Bol to totiž Snape," dodal Remus na vysvetlenie a Harry v nemom úžase pootvoril ústa.

Chvíľu obaja svorne mlčali, akoby ani jeden nemohol nájsť vhodné slová, či vyjadriť nimi to, že to nočné dobrodružstvo bude mať dohru. Až kým neprehovoril Harry.

„Čo vlastne odo mňa v tejto veci očakávaš?"

Remus pokrčil plecami. „Pomoc. Nie som si istý, ale mám dojem, že sa jednalo o pomerne mladého vlkolaka. Možno dieťa. Potrebujem zistiť, kto by to mohol byť, ale neviem, kde začať."

Harry si zamyslene pošúchal niekoľkodňové strnisko, ktoré mu vyrašilo na tvári a prikývol. „Dobre, mohol by som sa pozrieť na záznamy, ale i tak to nebude ľahké. Nevieme nič bližšie a nemám sa čoho chytiť."

„Možno by na začiatok pomohlo, keby si pátral v okolí Blacktownu a Rokvillu. Zameraj sa pritom na deti a mladých. Ak sa niečo stalo, možno o tom predsa len bude nejaký záznam. Napadnutia vlkolakov sú prísne trestané."

Harry prikývol. „Uvedomuješ si, že ak ho nájdeme, budem to musieť nejako riešiť?"

„Samozrejme. Keď si predstavím, čo sa mohlo Severusovi stať..." zmĺkol a previnilo naňho pozrel. „Nikdy som nezabudol na tú noc, keď som ho ako mladík takmer pripravil o život a ani na tú, keď som tak ľahkovážne zabudol užiť elixír. Veď len kvôli mne nám unikol Červochvosta a všetko mohlo dopadnúť celkom inak..."

Harry sa načiahol ponad stôl a chytil ho za ruku. „Urobím, čo bude v mojich silách. Na to, aby sme toho vlkolaka vypátrali máme dobrý mesiac. Som rád, že si mi to oznámil a to, čo sa vtedy stalo si nijako nevyčítaj."

Remus pritakal. „Urobil som to i kvôli sebe. Žijem tam. Nepotrebujem, aby na mňa ukazovali prstom. A hlavne..."

„Snape, ja viem," doplnil Harry. „Čo myslíš, že urobí?"

Remus pokrútil hlavou. „Netrúfam si ani domýšľať."

„Hm, tak to sme dvaja. Len aby si nemyslel, že si v tom mal prsty. To by nebolo dobré..."

Problémy na seba nenechali dlho čakať. Na dvere jeho kancelárie niekto naliehavo zabúšil a dnu bez vyzvania vstúpil jeho podriadený. Keď zočil Remusa, iba naprázdno otvoril ústa a pozrel späť na svojho šéfa.

„Áno, Hopkins?" zahučal podráždene. X-krát mu hovoril, aby počkal na vyzvanie, ale pri ňom mal dojem, akoby hrach na stenu hádzal.

„Pane, naliehavý prípad," zamrmlal a nervózne prestúpil z nohy na nohu.

„Vyjadrite sa presnejšie."

„Na pána Lupina bola práve podaná sťažnosť za napadnutie," odvetil, dívajúc sa tentoraz priamo na obvineného.

Harry si povzdychol. Toto bude ešte dlhý deň. Pozrel na Remusa a prikázal mu ostať, kým sa nevráti.

oooOOOoooOOOooo

Severus zlostne zazeral na vedúcu aurorov, ktorá mala evidentne gény rodiny Blackov v krvi. „Vedel som, že mu budete nadŕžať!" zasyčal zlostne pomedzi stisnuté zuby.

Nymphadora Tonksová sa naježila, jej vlasy zmenili farbu na ostrú červenú, akoby jej niekto na hlavu vylial paradajkovú polievku.

„Ja rozhodne nikomu nenadŕžam, pán Snape! Som si však istá, že sa to nejako vysvetlí!"

Iba čo si odfrkol.

Jeho hnev sa zdá sa ešte znásobil príchodom tretej osoby, ktorou nebol nik iný ako sám Harry Potter.

„Ach, takže sme kompletný. Vlkolakova ochranka," precedil posmešne pomedzi zuby. „Zdá sa, že tu sa spravodlivosti nedočkám."

Harrymu zjavne nebolo treba čosi vysvetľovať. S vážnym výrazom v tvári pokynul mužovi, aby sa usadil. To, že to Snape prešiel mlčky a odmietol, nechal tak.

„Ubezpečujem vás, že pri výkone služby by som neušetril ani vlastného brata, keby som nejakého mal. To isté sa týka i mojich priateľov. Zaviazali sme sa spravodlivosti a rozhodne nebudeme obchádzať zákon, ak bol porušený."

Severus si ho síce premeral hodnotiacim pohľadom, ale bolo na ňom vidieť, že mu neverí ani slovo.

„Profesor," začal znova, „mal by ste vedieť, že Remus je práve v mojej kancelárii. O všetkom viem, ale..."

Severus zlostne rozhodil rukami. „Samozrejme, vždy musí byť nejaké ale!" vyštekol a chystal sa odísť. S rukou na kľučke však márne mykal dvermi.

Otočil sa, mračiac sa ako stelesnený démon pomsty. „Potter, čo si to dovoľujete! Okamžite tie zasrané dvere otvorte!"

Tonksová naňho zúčastnene pozrela, ale nepohla ani brvou. Iba čakala, čo spraví. Harry si sadol konča stola a nekompromisne naňho pozrel.

„Nenechali ste ma dopovedať, pán Snape," riekol pokojne mladý auror. Snapov výbuch hnevu naňho zjavne nemal žiaden účinok.

„Myslím, že to nebolo potrebné," odsekol mu vzpurne starší muž.

„Mýlite sa," namietol Harry. „Pokojne vás za ním zavediem, môžete sa pozhovárať a všetko sa vysvetlí."

Dora sa mračila, ale nevzniesla žiadnu námietku. I keď si bola viac ako istá, že len čo Snape uvidí Remusa, vytiahne naňho prútik.

„Nie, ďakujem, to stretnutie v noci mi stačilo!"

Harry si povzdychol. „Mal by ste vedieť, že Remus si váš elixír nezabudol vziať."

Chvíľu počkal, či sa dostaví účinok jeho slov, ale zdalo sa, že ani toto so Snapom nepohlo. Z celého jeho výrazu kričalo jediné - Neverím vám ani slovo!

Vedel jediné. Toto sa musí nejako vyriešiť tu a teraz. Nemôže zadržať Remusa, keď je nevinný a zároveň nechcel, aby vyhlásili naháňačku po neznámom vlkolakovi. Takto by sa ich šance na jeho nájdenie iba zmenšili.

V miestnosti sa odrazu objavila poletujúca krikľavozelená správa vo forme lietadielka so súrnym odkazom a Dora bola nútená sa ospravedlniť. Prípad prenechala v Harryho schopných rukách.

Muži v jej kancelárii sa hodnú chvíľu prepaľovali pohľadmi, kým Harrymu nesvitlo. „Som si istý, že Remus by vám dal nahliadnuť do svojich spomienok. Len aby sa potvrdila jeho nevina. Vlastne, mal by ste vedieť, že vám včera v noci zachránil život."

Severus rázoval po miestnosti. Takto si to vôbec nepredstavoval. Prišiel sem nahlásiť napadnutie, ale zjavne nepochodí. Keby len bol tušil, že sa tomu chlapčisku podarilo dostať k aurorom a keby vedel, že Tonksová je tu šéfkou, nemeral by sem zbytočne cestu a rozhodne by tu nemárnil svoj drahocenný čas. Vyzval by toho zmätka na súboj a bol si istý, že nabudúce by si ten zasraný elixír vziať nezabudol!

„Potter, na podobné rozprávky som nikdy neveril," zahrmel, keď si pred ním zastal.

Harry si povzdychol a prečesal si prstami husté vlasy. „Fajn, nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Mal by ste vedieť, že Remusovi verím. Viete, prečo prišiel? Aby ma požiadal o pomoc s hľadaním neznámeho vlkolaka. Práve toho, ktorého od vás svojím vytím odlákal a vy ste sa mohol odmiestniť. Sám viete, že po tom elixíre mu ostane jasná myseľ. Nezaútočil by na človeka."

Severus sa mu obrátil chrbtom, znova rázujúc neveľkú miestnosť. „Iste, to by bolo najlepšie. Zvaliť vinu za vlastné skutky na niekoho neznámeho..." zahundral.

„Profesor, prosím," zamrmlal.

„Vy zrejme neviete, Potter, aké to je, keď vám na krk dýcha takáto beštia!"

„Och, to sa teda mýlite! Rozhodne to viem. Zažil som to na vlastnej koži a preto vás viem pochopiť!"

Severus zmĺkol, iba sa naňho povýšenecky zahľadel. „Tak potom by ste sa ho nemal zastávať!"

„Nikoho sa nezastávam! Chcem byť iba spravodlivý."

„Tak to ste teda ozaj riadne slepý!"

„Nie! Jediný slepý ste tu vy! Remus by vám nikdy neublížil a vy to čertovsky dobre viete! Stále má výčitky svedomia. Nemyslel som si, že po tom všetkom budete až taký tvrdohlavý sebec, ktorý sa starej nenávisti drží pevnejšie ako kliešť!"

Obaja stáli tvárou v tvár k sebe, obaja rozzúrení ako dva býky v aréne. Ovzdušie v miestnosti praskalo napätím a stačilo málo, aby proti sebe nevytasili prútiky.

„Môžem to dokázať," ozvalo sa, čo ich oboch vyviedlo z konceptu. Vo dverách Tonksovej pracovne stál Remus Lupin a jeho pohľad preskakoval z jedného na druhého.

Zatiaľ, čo Harry ostal vyvedený z konceptu, Snape sa okamžite prebral a chopil ponúkanej šance.

„Tak sa predveď!" vyzval ho a následne zvolal: „Legillimens!"

S tmavým pohľadom, ktorý sa vpíjal do Lupinových oči sa nemilosrdne predieral jeho spomienkami. Vlkolak, ktorého zvieral pod krkom za klopy saka sa stačil iba prudko nadýchnuť. I keď sa nebránil jeho vpádu, i napriek tomu to bolo bolestivé. Čelo sa mu sperlilo potom a jeho slané kvapky mu stiekli i po spánkoch. Škrípal zubami a prial si, aby to netrvalo dlho, lebo mal dojem, že sa mu rozskočí hlava.

Odrazu bolo po všetkom. Severus Snape od neho ustúpil a bez toho, aby sa otočil, oslovil Harryho strohým hlasom: „Mením znenie sťažnosti. Chcem udať za napadnutie neznámeho vlkolaka a očakávam od vás výsledky, pán Potter!"

S tým odsotil Remusa od dverí a plecom vrazil do Tonksovej, ktorá sa akurát vracala nazad.

Harry podišiel k Remusovi a podoprel ho. „Si v poriadku? Prepáč, že som nezasiahol, ale toto bola asi najlepšia šanca ako ho presvedčiť o tvojej nevine."

Remus prikývol. „V poriadku. Súhlasil som s tým a ver mi, že som vedel, že so mnou nebude jednať v rukavičkách."

Dora mu podala pohár vody, vďačne prikývol a vypil jeho obsah na tri dúšky.

„Takže, o čo vlastne išlo a prečo tak odrazu vypálil?" ozvala sa, farba vlasov opäť iskrivo fialová.

„To je na dlho," odvetil Harry a pozrel na Rema. „Povieš jej to ty, alebo ja?"

„Ja, ak dovolíš," ozval sa. Bolesť hlavy pomaly ustupovala, ale nie ten pocit bezmocnosti, ktorý cítil, keď sa naňho Severus díval s takým odporom v tvári.

Harry sa porúčal späť k svojim spisom.

oooOOOoooOOOooo

Mal v sebe elixír, aby sa po tej hroznej noci upokojil, ale bolo to zdá sa málo platné. Tú noc toho veľa nenaspal.

Dlho premýšľal, či ho ísť udať alebo nie, ale nemohol dovoliť, aby sa podobná situácia zopakovala! Už raz takú chybu urobil a takmer na to doplatili! On, Potter, Weasley a Grangerová dokopy.

Mohol vedieť, že budú na jeho strane, nech sa deje čokoľvek. Bláznivý chrabromilčania! Zbytočne sa namáhal, ale...

Z pier sa mu vydral trpký povzdych. Dobre, tentoraz sa zmýlil. Lupin nebol vlkolakom, ktorý ho v lese napadol. Potter mal pravdu. Bolo ťažké priznať to, ale bolo to tak. Iste, dala sa overiť i inými spôsobmi, ale tento sa mu videl najrýchlejší.

Lupin vedel, že nemá na výber a on ani necítil žiadne výčitky kvôli svojmu nešetrnému správaniu, keď na vlkolaka použil Legillimens. Násilné kúzlo mu ukázalo, čo potreboval. Stačilo to na to, aby odtiaľ vypadol.

Avšak, nedalo mu, aby sa nezamyslel nad tým, či sa Lupin na prahu jeho dverí ešte niekedy objaví. Príde si o mesiac po novú dávku elixíru alebo konečne pochopí, že mu má dať pokoj?

V miestnosti plnej poloprázdnych regálov s knihami sa ozvalo hlasné „puk." Objavil sa pred ním jeden z jeho domácich škriatkov. Uklonil sa až sa špičkou nosa takmer dotkol podlahy.

„Stôl byť prestretý, pane. Cookie navariť hrachovú polievku a bažanta na víne," informoval ho nadšene. „Ako dezert podávať jablčný závin s karamelom a mandľovými lupienkami."

„Ďakujem, Cookie, môžeš ísť."

Zamračil sa. Ak ho ten škriatok bude i naďalej takto vykrmovať, za chvíľu sa nezmestí do nohavíc.

A predsa. Dobré jedlo, ktoré sa rozplývalo na jazyku zapôsobilo na jeho vyšponované nervy ako hojivý balzam. Keď sa o niečo neskôr vrátil do pracovne, aby pokračoval v príprave elixírov pre školské nemocničné krídlo, dalo sa povedať, že bol v nezvyčajne povznesenej nálade.

oooOOOoooOOOooo

Keď nabral poslednú naberačku elixíru proti nadmernej plynatosti a odlial ju do flakónika, bolo pred polnocou. Fľaštičku s etiketou s vyznačenými nutnosťami zazátkoval korkovou zátkou a zapečatil. Vložil ju do dreveného držiaka k ostatným a priložil na stranu k ostatným elixírom, ktoré mali zajtra ráno smerovať na Rokfort.

Poppy mu pred pár dňami poslala zoznam, aby si doplnila tamojšiu lekárničku a Minerva objednávku vopred uhradila.

Bolo to tak lepšie, pretože to, čo mu z prísad chýbalo tak mohol okamžite dokúpiť.

Teraz túžil iba po jedinom. Osprchovať sa a zaľahnúť.

oooOOOoooOOOooo

Temnotu v spálni presvetľoval iba striebristý svit stále okrúhleho mesiaca. A hoci bol v kalendári týždeň označený ešte i v tento deň ako spln, bolo nepatrne badať, že jeho okrúhla plnosť sa pozvoľna vytráca a z mesiaca začína ubúdať.

Prevalil sa na druhý bok a napravil si pod hlavou vankúš. Potreboval uvoľnenie, ale... iného druhu. Ruka s dlhými, štíhlymi prstami vkĺzla pod perinu a dlaňou sa obtrela o ochabnutý penis. Roztiahol nohy trošku väčšmi, zdvihol si ju späť k ústam, aby tie prsty naslinil a znova ruku vnoril pod perinu, kde ihneď začala spracúvať jeho prebúdzajúce sa vzrušenie.

Mysľou prebleskovali staré i novšie spomienky, zlievajúce sa do koláže dráždivých predstáv, ktoré tiež nemalou mierou prispeli k stoporeniu jeho pýchy. Hladil sa naučenými spôsobmi, bruškami prstov kĺzal po hodvábnej pokožke, obnaženom lesklom žaludi a bokmi prirážal do vlastnej ruky.

Vyvrcholenie prišlo takmer okamžite. Pripísal to i pridlhej absencii sexu. Očistil sa a znova pretočil na druhý bok.

Zaspal neskoro v noci.

~*~*~*~

Neznášal plesy. O to viac, že neexistoval nik, koho by hoc i na jediný z nich pozval. S Lily rátať nemohol, lebo kým sa odhodlal, vždy ho ktosi predbehol. Preto sa po jeho zahájení vždy vytratil preč a zavrel sa buď v knižnici alebo sa vykradol na Severnú vežu. Tam mal aspoň pokoj.

Cestou si pošúchal svoj pridlhý nos a prehltol povzdych, ktorý si dral cestu na povrch. Dvakrát zlomený, dvakrát horší ako už aj tak bol.

Vystúpil po schodoch a v úľavou vošiel do tieňov veže. Podišiel k zábradliu a rozopol si slávnostný habit kúpený z druhej ruky. Zhlboka sa nadýchol, keď si uvoľnil smaragdovozelenú viazanku ozdobenú striebornými prúžkami.

A potom odrazu zbystril pozornosť a zvrtol sa na päte s prižmúrenými očami. Krčiacu sa siluetu zbadal skoro okamžite. A to si tak veľmi prial byť sám!

Bez slova chytro vykročil preč, ale zastal, keď ho zastavili slová - Severus, ja nehryziem.

Považoval to za iné slovné vyjadrenie pre výraz zbabelec. Toto naňho malo odjakživa svoj účinok. Takto ho zvykol častovať podnapitý otec, keď sa ako dieťa schovával za matkine sukne. Ale i z toho časom vyrástol.

Nevrav, skutočne? Lebo ja som mal celkom iný pocit," preniesol mrazivým hlasom tak ironicky ako len dokázal. Už vedel, čo je zač a zistil to spôsobom, ktorý by neprial nikomu. Sám Black ho poslal do jamy levovej. Alebo skôr vlkodlačej.

Hlava, ktorá spočívala na zložených predlaktiach rúk zvierajúcich si kolená sa zodvihla iba natoľko, aby odkryla čelo zakryté neposlušnou ofinou a oči farby karameliek.

Mrzí ma to," odvetil šeptom a tie oči sa zaleskli nekonečným smútkom. „Ani nevieš, ako veľmi."

Tak ma nechaj hádať," odsekol sarkasticky.

Trpký povzdych naplnil miestnosť skôr, ako ju opustil. Chcel ju opustiť. Už bol jednou nohou von, ale vrátil sa.

Si absolútne nezodpovedný! Vždy som toho starého blázna považoval za šialenca, ale teraz sa mi to iba potvrdilo! Ako mohol dovoliť, aby si vôbec navštevoval Rokfort?!"

Severus..." Remus bol bledší ako mesiac v tom prekliatom splne. Veľké hnedé oči, ktoré naňho upieral sa leskli potláčanými slzami. Pocit hanby i hnusu, ktorý k sebe cítil v ňom iba narastali vedno s frustráciou a sebaobviňovaním.

Mohol si ma zabiť," zamrmlal napokon Severus, nespúšťajúc z neho ten svoj obviňujúci pohľad, ktorý Remusa zaťažil väčšmi ako obludná skala.

Asi by si mal vedieť, že sa budúci rok do školy nevrátim. Rozhodol som sa neukončiť ju. Bolo to ozaj bláznivé myslieť si, že to nejako zvládnem. Nezvládnem," šepol zlomeným hlasom, ale odhodlane mu opätoval pohľad.

Severus na to nepovedal nič. Opustil miestnosť a nechal tam toho miešanca s nakazenou krvou samého. Mal dojem, že začul ako smoklí, ale nemalo ho to prečo trápiť. Takto to bolo predsa správne. Nemal tu čo robiť! Vlkolak v škole! Merlin, keby sa to dozvedeli rodičia študentov, zlynčovali by ho a riaditeľa s ním!

Odfrkol si a zastal pod schodmi. Pohľad stočil naspäť k vchodu do Severnej veže. Uvažoval. A za všetky tie súcitné myšlienky, ktoré ho napádali ako osi sa nenávidel. Súcit nepatril k jeho cnostiam. Bol chrabromilskou a bifľomorskou črtou, možno bystrohlavskou, ale rozhodne nie slizolinskou. Malo by mu byť jedno, čo sa s ním stane. Nemal by myslieť na to, že si zrejme v živote nenájde poriadne uplatnenie, lebo neukončil povinnú školskú dochádzku, nehovoriac o tom jeho prekliatí. Nemal by myslieť na to, že jeho rodina je možno rovnako chudobná ako tá jeho. Nemal by myslieť na nič z toho, čo sa mu práve preháňalo hlavou!

Ale on myslel. Myslel, pretože vedel, že Lily by bola jeho jednaním sklamaná, i keď s ním v podstate súhlasila a aj ona sa postavila proti Siriusovi Blackovi. Ale bola to jeho jediná skutočná priateľka. Takže ak... ak už sa na niečo také odhodlá, urobí to kvôli nej. Nie kvôli Lupinovi.

Správne. Nie preňho, ani pre tie jeho smutné psie oči.

Vybehol po schodoch a zastal si medzi dvermi. „Počul si o Protivlkolačom elixíre, však?" opýtal sa a počkal, kým sa k nemu nezdvihla jeho zmučená tvár.

Remus Lupin opatrne prikývol. „Nemôžem si ho dovoliť," šepol zničene. „Je drahý."

Severus ho chvíľu nemo pozoroval, potom prikývol, akoby skôr sám pre seba. „Dokážem ho pripraviť. Prísady sú ľahko dostupné, okrem jednej, ale aj tú viem zohnať."

Ch-chceš mi pov-povedať, že by si..." Zdalo sa, že Remus Lupin onemel od úžasu.

Severus na súhlas prikývol. „Pripravím ti ho vždy, keď oň poprosíš."

Orieškovohnedá hlava opatrne pritakala a Severus pokračoval. „Ale neber to ako charitu. Nebude to zadarmo. Avšak, cena bude... rozumná."

Ďalšie prikývnutie.

Severus sa otočil na päte s úmyslom tentoraz naozaj sa vzdialiť, ale zastavil ho naliehavé zvolanie.

Severus?!"

Neotočil sa. Iba si počkal.

Ďakujem."

Odišiel. Zamieril priamo do knižnice. Bola ľudoprázdna. Napokon, nemal sa čomu čudovať. Ples stále prebiehal.

Z regálu označeného záložkou E vybral zodpovedajúci zväzok, ešte voňajúci novotou a otvoril ho, aby ju mohol čím skôr naštudovať. Znova a podrobnejšie, i keď ju ovládal takmer spamäti. Napokon si vykúzlil čistý pergamen a zo stola madam Pinceovej vzal kalamár s brkom, aby si opísal prísady i presný postup.

Nepochyboval, že Lupin za ním príde skôr ako nastane ďalší spln.

~*~*~*~

Prebudil sa skoro ráno. Ešte len prvé slabé lúče vychádzajúceho slnka trhali nočnú temnotu na kúsky.

Pochyboval o ňom. Mal svoj pádny dôvod. Mal ho.

Lupin sa mu neozval dlhé roky. Po škole s ním pretrhol kontakt a obnovil ho vlastne až v tom roku, kedy začal učiť. Aj to na tých pár krátkych mesiacov a napokon ani to sa nezaobišlo bez problémov.

A teraz sa ukázal znova.

Pretrel si rozospaté oči a zauvažoval, či vtedy neurobil chybu, keď mu tak ľahkomyseľne ponúkol tú dohodu.

Možno by bolo na čase, aby ju zrušil.

Koniec tretej časti

oooOOOoooOOOooo

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
01.06.2013 12:17:41
Slimca75
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one