Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png
 

Zlatíčka naše, Tesska nám poslala první díl slibované povídky V údolí dračích ruží. Rozsahem by se prý měla podobat Miluj a chráň, ale její styl je zase trošku jiný... Pevně věřím, že se vám bude také líbit. :-)

Tess má v plánu aktualizovat každou středu, takže jí držme palce, aby měla dost času a aby ji neopouštěla múza. A teď už hurá na to! :-D

Slimča

V údolí dračích ruží by Patoložka

Kedysi, pred dávnymi rokmi, sa tejto pláni vravelo prekliata. A to len preto, že sa tu usadili draci. Šíre roviny i kopce, kam len oko dovidelo pokrývala hustá, smaragdovo zelená tráva a lesy nádherných, nefritových odtieňov boli plné zveriny. Na lúkach sa popásali ovce i stáda divých grarohov, na ktoré draci striehli.

Od vtedy uplynulo veľa času a po drakoch v tom malebnom údolí ostali iba spomienky. Spomienky a odroda nevšedných ruží s pukmi farby dračieho ohňa...

Zelené údolie zaliate lúčmi vychádzajúceho slnka, ktorých odlesk sa trblietal na hladine jazera Drago v Yorkshirskom kraji skrýval mnohé príbehy. Jedným z nich bol i príbeh hŕstky mužov, ktorí sa vydali do divočiny za novým životom, aby tam našli nádej a spoznali pravý význam slov priateľstvo a česť. Tých mužov nazývali rôznymi menami a pre nezasvätených to boli iba vydedenci. Oni si však s obľubou hovorili kovboji... Kovboji z údolia dračích ruží...

A práve tam zaviedla obchodná cesta zástupcu Rokfortskej riaditeľky ,profesora Severusa Snapa, pričom mala navždy zmeniť jeho život...

***

 

Riaditeľka si zamiešala pariaci sa mätový čaj v šálku s jemným kvetinovým vzorom. Iba jedným uchom načúvala konverzácii bývalého riaditeľa s ostatnými kolegami v rámoch svojich obrazov, ktoré už celé veky viseli po obvode riaditeľne. Za tých desať rokov, čo sa jej dostalo tej cti a školská rada na čele s ministrom mágie Kingsleym ju menovala na tento post, sa udialo len pár zmien. Ale nie tak radikálnych, aby mohla riecť, že sa zmenilo všetko od základu. Nie. Ale predsa tu pár takých malých, neodškriepiteľných detailov bolo.

Ružolíca Pomona stále vyučovala Herbológiu. Zmena? Mala svojho úžasného asistenta, citlivého mladého muža, pod vedením ktorého sa zveľaďovali nielen záhony vzácnych i tých obyčajných rastlín v školských skleníkoch, ale pozdvihol sa i záujem o tento predmet u študentov. Teda, hlavne u dievčat, pretože z Nevilla Longbottoma vyrástol veľmi driečny a pohľadný mladík. Vďaka jeho prístupu, ako vedúceho chrabromilskej fakulty, tie decká vyhrali už piaty rok po sebe školský pohár - na zlosť Slizolinu. Merlin, aká len naňho bola Minerva hrdá. Zdalo sa, že jeho mladého ducha nemohlo nič zlomiť. Ani smrť rodičov, ktorá ho zasiahla nepripraveného pred dvoma rokmi, ani smrť starej matky, ktorá ich nasledovala o pár mesiacov neskôr. Akoby čerpal všetku svoju životnú energiu z hliny, v ktorej sa tak rád prehŕňal.

Bola tu i Rolanda Hoochová, ktorá vyučovala lietanie na metle rovnako zanietene, ako pred pár desiatkami rokov a neprestala robiť ani rozhodkyňu v metlobale. So svojím sokolím zrakom a tvrdou disciplínou bola i teraz po rokoch obávanou profesorkou s rozviatym habitom a strapatým účesom.

Profesor Cutubert Binns bol ten posledný, kto prejavil nejakú zmenu. Jeho prednášky boli naďalej také monotónne, že mu už dávno patril čestný titul „Rokfortského uspávača," jediného člena z profesorského zboru, ktorý svojím výkladom dokázal uspať žiakov skôr, ako by ste povedali Dejiny mágie.

Sibyla Trelawneyová mala i po rokoch na starosti Veštenie, hoci jej prorocké predpovede (tie skutočné a jedinečné) sa vytratili so skonom Temného pána. Nič jej však nebránilo v tom, aby v krištáľových guliach, tarotových kartách, či pri výklade Taseomantie z usadenín na dne čajových šálok nepredpovedala svojím vybraným obetným baránkom skorú smrť, strašné muky a temné znamenia sprevádzajúce ich krátky život, i keď to už nemávalo takú váhu, ako keď to praktizovala pred rokmi na Potterovi. Stále chodila po škole pripomínajúc živú zvonkohru, ovešaná cinkajúcimi náramkami, obkrútená farebnými šálmi aromatizujúcimi po lacných butikoch a ešte lacnejších parfumoch, obmotaná lesklými korálikmi visiacimi na jej tenkom krku a ešte lacnejšou bižutériou, ktorá jej visela z uší.

Profesor Flitwick pokračoval vo svojom predmete Čarovania. A napriek svojej malej výške to bol výnimočný muž a veľký čarodejník. Hneď po vojne sa ujal tradície spraviť si na prvej hodine exkurziu pre prváčikov. Vodil ich po škole a ukazoval im výstrelky žiakov, ktoré považoval za neoceniteľné. Ako napríklad jazero, ktoré vzniklo na treťom poschodí chodby hradu po výčinoch dvojčiat Weasleyových. Ale takých atrakcií mal na svojom zozname niekoľko.

Hagrid, čo bolo najväčším prekvapením sa oženil po roku dvorenia s madam Olympe. Bývali síce vo Francúzsku a starali sa o ich spoločnú dcéru Emmaline, ale Hagrid stále dochádzal do práce na Rokfort, aby plnil svoje pracovné záležitosti hájnika a učiteľa Starostlivosti o zázračné tvory a tiež, aby nezanedbával svojho brata Grawpa, ktorý tu ostal žiť v Zakázanom lese.

A potom tu bol vládca podzemia, studených žalárov, pripomínajúci samotného Hádesa. Iste, Severus Snape prežil a Minerva by dala ruku do ohňa, že sa tak stalo len preto, aby mohol i naďalej už len svojím zjavom strašiť študentov po chodbách a jej samej pridávať vrásky už i na tak vráskavej tvári. Hoci si to o ňom ozaj myslela, Severusa mala rada. Možno nie ako vlastného syna, lebo taký vzťah, aký s ním mal Dumbledore bol a mohol byť len jeden. Ale záležalo jej na ňom. A hoci už nebol taký zlostný a zádrapčivý, stále bol tvrdohlavý, zásadový, neústupný, nedával si servítku pred ústa, ak mal vysloviť vlastný názor, a čo bolo na ňom najhoršie a najviditeľnejšie a ona to považovala takmer za neodpustiteľnú chybu, bola jeho do oči bijúca osamelosť. A trpel tým... No ako inak, odmietal si to priznať. Severus reagoval na život posledné roky priam apaticky. Nedalo sa povedať, že by bol svoj život žil. Nie, on ho prosto prežíval. Deň za dňom, týždeň za týždňom. A nepohol ani palcom, aby to zmenil.

Za jej chrbtom sa ozvalo zdvorilé zakašľanie, ako sa niekto na seba snažil obrátiť jej pozornosť. Nemusela hádať, kto ju rušil. Ani sa neotočila.

„Áno, Albus?" opýtala sa priamo dotyčného.

„Minerva, Argus mi práve povedal, že Severus dorazil. Presne ako si ho žiadala, načas," zatiahol spokojne, hladkajúc svoju prerastenú sivú bradu, keď dorazil po krátkom odbehnutí späť do svojho portrétu. (Samozrejme, ani školníka za tie roky nemuseli meniť. Zdalo sa, že Filch je nesmrteľný šmukel. Žiaľ, jeho mačky, pani Norissovej sa to netýkalo. Nič mu však nebránilo v tom, aby si zaobstaral novú mačku. Pani Norissovú číslo 2.)

Minerva sa vystrela na stoličke a konečne mu venovala svoju plnú pozornosť. „Nič iné som ani neočakávala, Albus."

Bývalý riaditeľ sa spokojne usmial. „Samozrejme. Naňho sa dalo vždy spoľahnúť. Síce vrčí, ale je presný ako švajčiarske hodinky."

„Samozrejme. Takže sa do toho môžeme pustiť." V svojom srdci cítila nehynúcu potrebu dať isté veci do pohybu. A hlavne do poriadku. Ak sa k tomu nemali dvaja, niekto im musel ukázať, čo je správne. Nechcela, aby Severus skončil tak ako ona. Minerva si síce už zvykla a prijala svoj život taký, aký bol, ale hlavne preto, lebo sa nikdy skutočne nezamilovala. Svoje srdce a lásku, ktorú v ňom nosila obrátila k deťom, ktoré vyučovala. Preto jej nikdy nechýbala náruč muža, ani potreba mať vlastné deti ju nezastihla. Veď ich toľko prešlo jej starostlivými rukami...

„Mína, nie som si istý, či je to dobrý nápad," skúsil ju naposledy varovať Albus. Iba si odfrkla.

„Blbosť," zamrmlal si popod nos Armando Dippet, nevedno prečo stojaci vždy na jej strane.

„Prikláňam sa k Armandovmu názoru, Albus," vložila sa do rozhovoru Dilys. „Nebolo by to krásne, keby ten chlapec konečne našiel šťastie a objavil farby života? Skutočne odtiaľ potrebuje naliehavo vypadnúť a zmeniť ovzdušie. Niekto by mu mal povedať, že niet väčšieho šťastia na svete, ako byť milovaný a milovať!"

„Zaváňa to celé romantickou fraškou!" zahundral Phineas, prechádzajúci sa vo svojom obraze a nerozhodne krútiaci hlavou. „Tí dvaja sú ako oheň a voda! Ako nebo a zem! Ako anjel a démon! Ako mlieko a olej! Ako Amortencia a Dúšok nenávisti! Ako netopier a škovránok!"

„Stačí Phineas, myslím, že sme všetci pochopili. Ďakujem za zbytočné vyjadrenie tvojho názoru," zahundrala nevrlo Minerva, hľadiac na nevysokého muža s mrožími fúzami, ktoré sa mu pri rozprávaní krútili pod nosom. Napravila si svoje okuliare na tenkom špicatom nose a kostnatým ukazovákom si ich posunula ku koreňu, kde sa jej usadila hlboká vráska.

Bývalý riaditeľ sa však svojho názoru nemienil vzdať len tak ľahko. „Mína, uvedomuješ si, že ak to nevyjde, bude nešťastnejší ešte viac ako je teraz?" Tak veľmi túžil po tom, aby to práve ona pochopila, hoci ju od samého začiatku odhováral od toho nápadu. Iste, nič si na svete neprial viac ako Severusovo šťastie, ale prečo sa im miešať do života? Prečo zachraňovať to, z čoho ostalo iba spálenisko?

Minerva bola stále vážna, ale nezdalo sa, že by na ňu Albusove slová mali čo i len nepatrný účinok. „To som si veľmi dobre uvedomila, keď som mu písala list, aby prišiel o mesiac skôr, lebo ho potrebujem niečím dôležitým poveriť. Albus, vždy si mi veril. Ver mi aj tentoraz," dodala nekompromisne, stojac si za svojím. „Na druhej strane, je to môj zástupca. Je jeho povinnosťou vybaviť to. Nespravím viac, ako to, že ho na tú cestu vyšlem. Čo sa stane potom, bude len v ich rukách."

„Zaujímavé, že tebe som také povinnosti na plecia nekládol, drahá moja," odvolal sa proti tomu Albus a Minerva sa odula.

„Mali sme tu predsa Hagrida! Nebolo to vôbec potrebné!"

„Tak dobre, nehádajme sa. Radšej ho zavolaj a vybav to čím skôr," vyprskol rezignovane a konečne si vytiahol z vrecka fialového habitu balíček citrónových dropsov. Strčil si jeden do úst a chvíľu ho cmúľal.

Minerva spokojná, že túto malú bitku vyhrala, súhlasne prikývla. „Dobre."

„A nezabudni, nesmieš mu prezradiť viac ako bude treba, lebo inak odtiaľ nevystrčí päty," pripomenul jej Albus a napäto sa díval, ako načmárala na pergamen odkaz, ktorý vhodila do ohňa hneď po hrsti letaxového prachu, len čo sfarbil na malú chvíľu blčiace plamene do zelena.

***

Severus sa vrátil do svojich komnát mierne znechutený. Netušil, že práca zástupcu bude zahŕňať i takého povinnosti. Nepamätal si, že by to niekedy takto fungovalo. Na druhej strane, predtým sa o takého veci vonkoncom nezaujímal. Ani keď bol ten jediný rok riaditeľom. Vtedy mal na starosti celkom iné veci. Nanešťastie, Minervine odôvodnenia boli akosi príliš vierohodné. Nik iný nebol naporúdzi. Ešte teraz mu prebehol mráz po chrbte, keď si spomenul na nedávny rozhovor v podivne tichej riaditeľni.

„Severus, nik iný tam nemôže, a pretože si môj zástupca, musíš to vybaviť ty sám."

Vyvalil na ňu oči a nahol sa v kresle, v ktorom sedel trochu dopredu. „Ako si predstavuješ, že sem dotiahnem stádo testralov? Nebolo by predsa len lepšie využiť na ten účel hipogrify? Alebo prepravu loďkami po jazere?"

„Ver mi, že som zvažovala aj tieto možnosti," riekla bez mihnutia oka. „Ale loďkami by sa nám žiaci prepravovali celú noc. A nezabúdaj, že v jazere sa nám uhniezdila nejaká potvora. Nemienim v tomto smere nič riskovať, kým sa neodhalí, čo to je. A hipogrify? Vieš si predstaviť, že by sme tie hrdé tvory zapriahli do kočov? Veď by nás zadupali kopytami do zeme prv, ako by si vyslovil slovo - opraty!"

„Dobre, ale prečo ja?!" trval nadurdene na svojom celkom vyvedený z miery jej nevšednou požiadavkou.

Minerva sa snažila nevšímať si jeho nasupený výraz, ktorý hlásal: „Dajte mi všetci svätý pokoj a choďte do čerta!" a pustila sa do útoku: „Pomona si zlomila nohu..."

„Existuje taký elixír, ktorý sa volá Kosťorast, ak o tom náhodou nevieš," skočil jej do vety.

„... a na ten elixír má alergiu, takže sa lieči muklovským spôsobom." Jedna nula, pomyslela si v duchu spokojne. O dôvod viac, že to bola pravda.

„Dobre, čo Rolanda?" Nedal sa len tak ľahko. To mu musela pripísať k duhu.

„Je na medzištátnom stretnutí metlobalových tímov. Ako bývalá trénerka Appelbyských šípov tieto akcie využíva každý rok, aby získala nové poznatky a odkukala nové finty pri hre metlobalu. Vráti sa koncom týždňa, lenže to je neskoro."

„Filius?"

„Žartuješ, však?" vrhla naňho pohľad, akým sa dívajú zväčša na pomätencov.

„Tak Hagrid! Veď toto je jeho parketa! On je do tých oblúd ako divý! Veď ako domáceho miláčika si choval Acromantulu!" Bolo zreteľné, že mu dochádzajú argumenty.

„Má rodinu a sú na dovolenke. Nebudem ho tým zaťažovať."

Severus prstami poklopkával po opierke kresla, až napokon víťazoslávne zvolal: „Longbottom!"

Minerva sa naňho pre zmenu zhovievavo usmiala a on pochopil, že sa z tohto poslania nedokáže vykrútiť, nech by sa snažil akokoľvek. Čakal teda ďalšiu spoľahlivú výhovorku, ale tá neprišla.

„Neville ťa bude sprevádzať, pretože ide s tebou. Sám by to nezvládol. A ani ty. Vlastne on sa ponúkol celkom dobrovoľne a veľmi ochotne. Mal by si si to teda vážiť. Navyše mi prezradil, že má nejaké osobné plány, ktoré neznesú odklad."

„Aké už len môže mať plány ten ťarbák, prosím ťa?" opýtal sa nedôverčivo.

Minerva ho spražila svojím pohľadom. „Ako som počula, hodlá sa zasnúbiť. Na rozdiel od teba nie je taký suchár a život si užíva!" rýpla si doňho.

Severus na ňu začudovane pozrel, ale nepovedal nič. Cítil na sebe pohľady desiatok párov očí z portrétov, ktoré ich slovnú výmenu pozorovali až nezvyčajne dychtivo. Najradšej by bol vzal prútik a... Povzdychol si. Rukou si vošiel do vlasov a prstami si pomasíroval stuhnutý krk. Z toho sa vyvliecť nedokázal. Testraly... Už len pri myšlienke na ne ho striasalo. Sám nevedel prečo, ale tie tvory ho odjakživa desili. Hoci by to nebol priznal. Ani za svet.

„Tak dobre," povzdychol si napokon. Všetky jeho pokusy vyvliecť sa z toho stroskotali. Nemal inú možnosť, ako riaditeľke vyhovieť. „Kde je tá farma?"

Minerva sa spokojne usmiala. „Dám ti adresu i mapu spolu so šekom zajtra po raňajkách, hoci Neville cestu pozná. Zatiaľ sa môžeš zbaliť. A pamätaj, očakávame vás najneskôr týždeň pred začatím školského roka, Severus."

Ani na ňu len nezagánil, ako to mal vo zvyku. Ani jej nešplechol do tváre nejakú sarkastickú poznámku. Bože, ten muž bol na tom naozaj tak zle? Dobre, i Albus musel uznať, že na tento krok bol teda naozaj najvyšší čas!

***

Severus vyšiel z hradu oblečený mierne naľahko. Čierne nohavice obopínali jeho stehná v dokonalej línii strihu skutočného krajčírskeho majstra, ktorý sa rozumie svojmu remeslu. Biela košeľa s naškrobeným golierom bez viazanky a čierna kožená vesta mu dodávali obvyklý, prísny výzor, i keď trochu nevšedný. Celkový dojem dotváral dlhý čierny plášť. Nie habit, plášť. A metla v ruke. Vidieť profesora Snapa bez habitu bolo ako dívať sa na siedmy div sveta!

Neville musel uznať, že ten muž vedel naozaj zapôsobiť, ak chcel. Napokon, ako vždy. Ešte dnes si pamätal na moment, kedy Snape vpálil na ich prvú hodinu Elixírov ako čierny mrak. Takmer ho pri tej spomienke striaslo rovnako ako vtedy. Teraz ho však prekvapila metla v jeho ruke.

„Dobré ráno, pane. Vidím, že ste pripravený," pozdravil ho s veselým úsmevom na dobrosrdečnej tvári, ktorý k nemu tak nejako neodmysliteľne patril. Asi tak, ako k Snapovi jeho zamračený výraz.

Severus si ho premeral spýtavým pohľadom. Neville vyzeral skôr ako roker, než profesor Herbológie. Mal oblečené zelené tričko s čiernym nápisom Mandragora cez hruď. Koženú bundu vybíjanú cvokmi, svetlo modré, na kolenách prešúchané rifle a celkový vzhľad dotvárali kožené čižmy na nízkom opätku a slnečné okuliare zastrčené vo vrecku bundy. Tiež mal metlu v ruke, čo Snapa prekvapilo rovnako, pretože ako vedel, Longbottom neobľuboval lietanie. Napadlo ho, kedy sa to zmenilo, ale pýtať sa rozhodne nechcel.

„Dobré ráno. Môžeme ísť?" odzdravil bez dlhých rečí a vyvrátil hlavu k oblohe. Bola šedá, ale mraky sa trhali a nevyzeralo, že bude pršať. Čo bolo dobré, nefúkal vietor, ktorý by im pri lete iba prekážal a navyše, spod mrakov vykúkalo slnko.

„Iste," odvetil Neville. S tým obaja vysadli na svoje metly, použili na seba zastieracie kúzlo a mlčky sa vzniesli do vzduchu.

Snape si všimol, že mladší profesor zrejme ozaj vie, kam letia, pretože mu nemusel vysvetľovať, ktorým smerom a kade by sa mali uberať, zatiaľ čo on si musel ešte naštudovať trasu z mapy, ktorú mu Minerva dala. Napadlo ho, že tam už možno niekedy bol. Napriek tomu, že mu to mlčanie medzi nimi nevadilo, cítil priam nutkanie, dostať z mladíka viac. Po hodine vytrvalého letu určite. Nebol až taký odľud, ako si o ňom všetci mysleli.

„Viete, kam letíme, pán Longbottom?" opýtal sa, užívajúc si let po dlhých rokoch abstinencie. Nestávalo sa, že by lietal na metle často. Napokon, vedel lietať i bez nej. Ale dnes a s takým poverením sa mu nezdalo vhodné využiť túto svoju schopnosť a ešte na takú diaľku. Síce tak trochu nechápal, prečo museli letieť a nemohli sa priamo premiestniť, ale keď mu Minerva začala obšírne vysvetľovať detaily prepravy vzduchom... zarazil ju. Okrem toho, niektorí stále považovali toto nadanie za područ čiernej mágie. Nepoznal ľudí, ktorí viedli farmu a nechcel vyvolávať zbytočné komplikácie takým „extravagantným" výstrelkom hneď pri svojom príchode.

„Samozrejme," odvetil Neville stručne.

„Teda ste tam už bol," skôr skonštatoval ako sa opýtal.

„A nie raz, pane," odvetil s úsmevom mladík. „Je to krásne miesto. A rastie tam zvláštna a jedinečná odroda ruží. Je zaujímavé, že u nás v skleníkoch sa im vôbec nedarí. Zakaždým mi vyhynula. Neviem prísť tej záhade na koreň."

Severus na to nepovedal nič. Hoci pri predstave, že sa s ním bude baviť o kvetoch ho striaslo. Našťastie Neville viac nepovedal a medzi nimi sa znova rozhostilo ticho. Po dvoch hodinách nepretržitého letu zosadli pod lesom, aby si spravili krátku prestávku. Obaja si museli odskočiť a Neville vytiahol zo svojej koženej brašny, ktorej miniatúru vybral z vrecka nohavíc a následne ju zväčšil, pár sendvičov a termosku s čiernou kávou. Severus si všimol, že sú na nej zlaté iniciály, ktoré pri zapnutí do seba dokonale zapadli. Bol to určite drahý špás a on zvažoval, odkiaľ to môže mať. Ale občerstvením nepohrdol. Zvlášť preto, že ráno toho veľa nepojedol. Nevedno prečo, mal stiahnutý žalúdok. A navyše ho bolel zadok. Zrejme preto, lebo dlho, či skôr predlho na metle nesedel.

Zvyšok cesty im trval trochu dlhšie. Leteli ponad Cheviotské vrchy v Northumberlande, menšiu zastávku si urobili pri jazere Kielder a pokračovali smerom k Hadriánovmu múru. Odtiaľ to mali ako povedal Longbottom ani nie na pol druha hodinky. Severus musel uznať, že mladý herbológ je celkom schopný, už len preto, že sa vyhýbal muklovským obydliam. Z nížiny zamierili do vrchov. Preleteli ponad pahorky pohoria Collier Law a zamierili k modrastým vrcholkom hory Cross Fell, črtajúcim sa v diaľke.

***

Keď bola rozľahlá farma na dohľad, Severus mohol z tej výšky zočiť popásajúce sa stáda Testralov. Párik dokonca krúžil vo vzduchu o pár stôp vyššie než leteli oni. Všimli si ich a zaerdžali.

Dolu pod nimi sa rozprestierala farma. Z vrchu sa to zdalo byť veľmi rozľahlé územie. Niekoľko desiatok akrov, ak nie hektárov kvalitnej zeme. Na vrchu pod masívom skál stál veľkolepý dom. Alebo skôr pekný drevený zrub. Opodiaľ bola ďalšia podlhovastá budova a Severus odhadol, že i táto je obytná. A potom tam bola ešte iná, ktorá vyzerala ako stajňa. Samozrejme, z tej vtáčej perspektívy zbadal i maštaľ, stodolu, sýpku a dlhé metráky ohrád, ktoré pravdepodobne slúžili ako výbeh pre kone.

„Pozrite!" Neville ukázal prstom na iné stádo, kde sa po zelenkavej zemi hemžila hnedá machuľa.

„Grarohy?" hádal zvedavo Severus.

„Áno, slúžia najmä ako krmivo pre Testraly v zimnom období," informoval ho.

„Viete, kto to tu vedie?" opýtal sa Nevilla, keď si spomenul, že Minerva sa mu popri tom všetkom zabudla zmieniť práve o tomto dôležitom fakte. Nebol predsa dôvod, aby mu to tajila. „Je tu nejaký majiteľ?" vyzvedal. Severus o tomto mieste nikdy predtým ani len nechyroval.

„Hej, viem. Okrem majiteľa, tu majú i predáka a iných pomocníkov. Veď počkajte, o chvíľu zosadneme. Už nás tuším zbadali," povedal a zakýval chlapom, ktorí stáli na zemi s hlavami vyvrátenými dohora a mávali im na oplátku zvierajúc v rukách svoje stetsony a bujaro hvízdajúc.

Obaja profesori zosadli na lúke neďaleko domu. Muži, ktorí im predtým mávali im vyšli oproti. Severus zosadol z metly a díval sa celkom vyvedený z miery na tých chlapov, ktorí k nim prichádzali, vítajúc ich oboch so širokými úsmevmi na opálených tvárach.

„Neville! Kvetinárik, kde si bol tak dlho?!" zavolal naňho familiárne človek, ktorého Severus okamžite spoznal. Sledoval, ako k Nevillovi jeho bývalý žiak pobehol, hravo sa naňho vrhol a so širokým úsmevom mu dal riadny štuchanec do ramena. „Už sa ťa nevedel dočkať. V poslednom čase bol dokonca zúrivý ako býk! Potrebuje si vybiť energiu," pošepol mu sprisahanecky a žmurkol naňho. „Vlastne i ja ťa nesmierne rád vidím," priznal sa. „Doniesol si mi tú vec?"

„Iste, Theo, ale najprv..." skúsil sa vymaniť z jeho priateľského poštuchovania Neville so smiechom.

„Ja viem, viem," zatváril sa ako neviniatko. „Je v dome," povedal a ukázal rukou za seba k obydliu.

Neville sa otočil k profesorovi a vrhol naňho spýtavý pohľad. „Myslím, že majiteľa som z tej výšky zazrel dole pri jazere, pane," riekol a pozrel na Notta, ktorý si vymenil začudovaný pohľad s druhým prišelcom.

„Ty si mu to nepovedal?" opýtal sa Blaise ponurým hlasom, no z výrazu jeho tváre sa dalo čítať očividné pobavenie. Spod striešky čierneho širáka svietili šedomodré oči.

Neville iba pokrútil hlavou a pratal sa k domu s ospravedlňujúcim výrazom na tvári.

„Pane," pozdravil ho s úsmevom od ucha k uchu Theo a natiahol k nemu ruku. Severus mu ju na oplátku stisol a potriasol mu ňou, pričom nevedel, či má byť znepokojený, zmätený alebo totálne zaskočený. Theo ho potom odbremenil od metly a spokojne sledoval, ako sa ich bývalý vedúci fakulty zvítal s Blaisom.

„Radi vás vidíme, pane," povedal Blaise na ceste k domu. Ďalší šok. Jeho nikdy nikto rád nevidel. „Viete, nemávame veľa návštev," vysvetľoval mladík zanietene.

„Netušil som, že vás tu nájdem. Nechcel ste byť vždy predavačom, pán Zabini? A čo vy, pán Nott?"

Theo sa poškrabal vo vlasoch orieškovej farby a zaškeril sa. „No, povedzme, že pre mňa na ministerstve miesto nebolo."

„Viete, pane, po vojne pre nás vlastne nebolo miesto nikde... Tak povediac," priznal sa Blaise a viedol ho upraveným kamenným chodníčkom k domu. Severus by si bol myslel, že ukáže aspoň náznak ľútosti, ale mladík sa iba usmieval. Akoby mu ten široký úsmev niekto na tvár prilepil. Miatlo ho to. Rovnako ako ich žoviálne, priateľské správanie a kovbojské oblečenie.

Na prednej terase sa opieral o drevený trám ďalší z kovbojov. Severusovi sa zdalo, že všetci tí chlapci vyzerajú rovnako. Niektorí sa síce odlišovali dĺžkou a farbou svojich vlasov, či opálenosťou pokožky, ale všetci dospeli, zmužneli a... vyzerali fakt ako praví kovboji. V rifliach, kožených čižmách, flanelových košeliach, so šatkami a stetsonmi. S ostrohami na čižmách. Oni. Jeho čistokrvní študenti, patriaci k elite rodín v čarodejníckom svete sa teraz starali o čarovné zvery, kydali hnoj, zháňali dobytok a len boh vie, čo všetko ešte? Nevychádzal nad tým z údivu a musel sa ovládať, aby mu sánka neklesla až niekde ku kolenám.

„Pane, očakávali sme vás," ozval sa muž z verandy prívetivým hlasom. „Vaša izba je pripravená. Theo vám ju iste rád ukáže."

„Ďakujem, pán... Finnigan," zamrmlal Snape zdvorilo, keď rozoznal ďalšiu z tvárí študentov a vo sviežom horskom vzduchu zavetril lahodnú vôňu dobre pripravenej a hlavne kvalitnej kávy. To vedel spoľahlivo rozoznať už podľa vône. V ústach sa mu zbiehali slinky. Napriek tomu mu nedalo, aby sa nad tým celým opäť raz nezamyslel. Skúsil si rozpomenúť, kedy bol vo svojom živote profesora k Finniganovi milý... Nikdy. Pravda, on slovo milý vo svojom slovníku ani nemal. Alebo ho s určitosťou rád opomínal a vynechával. Lenže nezdalo sa, že by mu to Seamus zazlieval. Zabudol na to?

Severusa však čakalo ďalšie prekvapenie. Otvorili sa vonkajšie, sieťkové dvere a na prahu domu si zastal mladík, ktorého by tu nečakal ani vo sne. Lenže, popravde, nečakal by tu ani Notta, ani Zabiniho a už vôbec nie Finnigana.

„Draco!" vydýchol užasnuto a všetkých prekvapil tým otvoreným gestom, keď premeral tých pár krokov, ktorých ho delilo od krstného syna a mocne ho objal.

„Krstný otec!" vydýchol mladík a zaboril si zdravo opálenú tvár do jeho pleca.

Keď sa Severus po chvíli odtiahol, urobil to len preto, aby si ho prezrel od hlavy po päty. „Vyzeráš... zdravo!"

Draco sa zasmial, zatiaľ čo ostatní sa iba potmehútsky škľabili. Draco si ich premeral prísnym pohľadom. „Myslím, že máte čo robiť, nie? Do práce!" vyzval ich autoritatívne.

Severus sa otočil, aby videl, ako muži (pretože to už neboli tí chlapci, ktorých poznal, boli to dospelí muži) počúvli jeho rozkaz a pobrali sa po svojom. Nott nechal jeho metlu opretú o stenu na verande a porúčal sa so šibalským úškrnom tiež.

„Tak poď, myslím, že si toho máme veľa čo povedať," riekol Draco už celkom pokojným hlasom a vtiahol ho do vnútra, aby mu ukázal jeho izbu.

***

Severus sedel za dlhým stolom, za ktorý by sa vošlo i desať ľudí a počúval Dracove rozprávanie o živote na farme.

„Je to tu skvelé. Nikdy som si nepredstavoval, že by som mohol skončiť na tomto mieste, ale neľutujem to."

Severus sa díval na široký úsmev, ktorý zdobil jeho tvár. Tá už nebola taká bledá ako kedysi. Farba jeho pokožky nabrala zdravý, opálený, bronzový nádych. Draco mal na sebe biele tielko, rifle a rozopnutú zelenú flanelovú košeľu s vykasanými rukávmi po lakte. Na zápästiach mal široké kožené remienky, telo vypracované tvrdou prácou. Na rozdiel od Notta a Zabiniho mal krátke vlasy a jemu napadlo, ako málo sa teraz podobá na svojho otca. Chvála Merlinovi...

„Nemôžem uveriť tomu, že to tu vlastníš," zamrmlal Severus odrazu.

Dracov výraz tváre zvážnel. Pozrel naňho akosi spýtavo s mierne naklonenou hlavou. „Je pravda, že som tu do tohto trochu investoval, ale ja nie som majiteľ. Som tu predákom," pochválil sa. „A tiež tu pomáham pri príprave potrebných elixírov. Napokon, veď obaja vieme, že tie mu nikdy nešli." Hovoril to tak, akoby mal jeho krstný otec presne vedieť o kom je reč.

Severus sa miesto chápavého prikývnutia zamračil. „O kom to hovoríš?"

Dracovo obočie vyletelo dohora a sivé oči sa zabodli do tváre Nevilla Longbottoma, ktorý sedel celý čas vedľa neho na drevenej lavici, v nevyslovenej otázke. Bol to ten istý pohľad, ako keď sa vonku pozrel na Nevilla začudovaný Blaise. Ten iba pokrútil hlavou a zatváril sa ospravedlňujúco.

Draco si povzdychol a otrel si dlane o stehná. „Ja... myslím, že je na čase zoznámiť ťa s bossom," povedal a pokynul mu, aby ho nasledoval. Vyšli na zadnú terasu domu a odtiaľ sa vydali pešky smerom k jazeru, pričom Draco neprestával rozprávať. Chválil si miesto a čo bolo ešte zvláštnejšie, spájal ho so slovkom domov. To už teda muselo niečo znamenať. A Severus iba ticho počúval a kráčal po jeho boku, kým jeho oči do seba vpíjali pokoj a krásu okolitej krajiny.

Napokon zastali na mierne zvažujúcom sa svahu úbočia a jeho krstný syn ukázal rukou smerom ku kamenistému brehu jazera. „Toto je jazero Drago. Príznačné, nemyslíš?" opýtal sa, narážajúc na súvislosť so svojím menom i históriou tejto krajiny.

Severusa však zaujalo niečo celkom iné. Mladý muž sediaci na čiernej, okrídlenej beštii. Špliechajúca voda, trblietavé kvapky jagajúce sa v slnečných lúčoch, ktoré ich obklopovali vo vzduchu v bohatých spŕškach. Široký, nahý chrbát a úzky driek obopnutý koženým opaskom. Opálená pokožka zmáčaná vodou a svaly rysujúce sa pod ňou... Sledoval, ako ten muž zoskočil z toho zvieraťa a pohladkal ho upokojujúco po hlave a šiji. Hneď na to ho pustil a zviera odcválalo.

Odrazu sa na toho muža zozadu vrhol iný, vďaka čomu tak obaja spadli do plytčiny pri brehu jazera. Severus si myslel, že muž, ktorého Draco označil ako šéfa, každú chvíľu vytiahne prútik, aby opovážlivca potrestal. Ale on sa len šikovne vyhrabal na nohy a začal na seba s tým druhým chlapom špliechať vodu a výskať ako malý, roztopašný chlapec. Napokon ho ten opovážlivec zovrel do svojho medvedieho objatia a sklonil si tmavú, mokrú hlavu na jeho jemne zarastenú hruď. A muž ho objal.

„To je váš... boss?" ozval sa Severus udivene, keď našiel hlas a kývol hlavou k dvojici stále stojacej ani po kolená vo vode. „On je... To je jeho..."

„Nie. Teda... áno. Je to náš boss, ale... Nespoznal si Gregoryho?" opýtal sa Draco vyhýbavo a napadlo ho, že ak nespoznal jeho, nedošlo mu ešte ani to, koho označil za bossa.

Severus otočil hlavu tak prudko, až mal dojem, že si pochrúmal krčné stavce. „Goyle?"

Draco prikývol a nedbalo pokrčil plecami. „Po vojne sme to nemali ľahké. Ani jeden z nás. A potom prišiel on. S dohodou, ktorá sa neodmieta. Dal nám domov. Nehľadel na minulosť. Chcel iba pár chlapov... Nebol by som šiel, keby nevzal i Gregoryho. On jediný mi ostal z priateľov. Nikoho iného nemá a u Munga som ho nechať nemohol."

„U Munga? Prečo?" Severus mal dojem, že mu uniklo viac, než by si bol kedy pomyslel.

Draco naňho pozrel s výrazom, akoby Severus priletel z inej planéty a nie z Rokfortu. Ale keď už vysvetľoval, nechcel teraz prestať. „Vo vojne ho zasiahla akási kliatba. Nevedeli mu pomôcť. Greg je síce dospelý muž, ale správa sa ako dieťa. A boss ho akceptuje. Akceptuje každého jedného z nás."

„A nechá ho starať sa o Testraly? Myslím, že k Mungovi by potreboval skôr on!" vyslovil svoj predčasný úsudok Severus.

Draco sa zamračil. „Krivdíš mu. Vie, čo je pre Grega najlepšie. Nikdy by nedovolil, aby sa niekomu z nás niečo stalo. Greg však potrebuje byť užitočný. Je oveľa šťastnejší ako predtým, keď sa po farme iba bezcieľne potuloval a nudil sa. Boss napokon rozhodol, že sa bude starať o kone spolu s Terrym. Terry Boot, iste ho poznáš. Ten na Grega dohliada."

Severus odvrátil hlavu od krstného syna a pozrel smerom, odkiaľ k nim už prichádzali obaja muži. Jeden so správaním dieťaťa a druhý...

Severus stuhol. V tej chvíli by sa v ňom krvi nedorezal. „To... nemôže byť... Bože!" vydýchol šeptom, keď naproti nemu zastal mladík, ktorého nevidel už dobrých... desať rokov. „Potter..."

Harry sa pousmial. Bol to váhavý úsmev. Nie taký srdečný a široký, ako uňho kedysi vídal. Ale napriek tomu z neho vyžarovalo priateľstvo a azda i radosť z opätovného stretnutia. Severus si v tej chvíli aspoň veľmi prial, aby tomu tak bolo. Harry mu podal ruku a Severus ju prijal s jemným stiskom. Ich oči zakliesnené do seba chvíľu nevnímali nič ako toho druhého. Pátravo po sebe prechádzali pohľadmi a chceli vybadať, koľko sa toho na nich za tých pár rokov zmenilo.

„Myslím, že by sme mali ísť," podotkol napokon rozpačito Draco, zadumane ich sledujúc. Greg stál po jeho boku, roztopašne kýval rukami a mračil sa, keď tuho premýšľal, odkiaľ toho cudzieho muža pozná. Potom sa mu odrazu tvár vyjasnila.

„Profesor!" vykríkol a vyrútil sa k nemu, aby prekvapeného a viac ako zaskočeného muža pojal do svojho mohutného objatia. Severus stuhol. Ale neuskočil, ako po uštipnutí hadom. Miesto toho spravil niečo naozaj nečakané, na muža s takou povesťou, akú mal on.

„Aj ja ťa rád vidím, Gregory," odvetil na mladíkov roztopašný pozdrav a na krátko ho objal, nespúšťajúc oči z Pottera.

Dalsi_brk.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
25.09.2013 21:05:56
Lucy1313
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one