Nadpis.png
   
   
   
   
   
Tlacitko_Jednorazovky.png
Tlacitko_Kapitolove.png
Tlacitko_Drabbles.png
Tlacitko_Oznameni.png
Vzkazy.png
Kalendar.png

Ahojte, ďakujem všetkým za milé komentáre, snáď sa bude dej vyvíjať podľa vašich predstáv. Upozorňujem, že toto je posledná kapitola, pred nami je už iba epilóg.


Kapitolka venovaná pre: Slimču, Niky, Mononoke, anonymku9, aMaju, bacil, grid, Lily, Anfulku, Suzanne, cim, Kitti, Nade, Michangelu, ZJTrane, keishatko, Michelle_Flamelovu, weronika 315, Katherine, Katku Br., Saskyu, Sharlaid

V údolí dračích ruží by Patoložka

Pršalo. Vlastne lialo ako z krhly. Harry postával na terase, rukou sa zamyslene pohrával s červeným jablkom. Nakoniec si povzdychol a zahryzol doň. Sladká šťava mu vytiekla kútikom úst, ale kým mu stihla polepiť bradu a stiecť na krk, zlízal ju jazykom. Díval sa do diaľky a uvažoval, ako rýchlo ten čas zbehol. Severus s Nevillom prišli iba pred dvoma týždňami. Bolo to preňho neuveriteľných štrnásť dní, kedy sa znova, hádam po celej večnosti nečakane ocitol v raji. Pretože presne tak vnímal Severusovu prítomnosť, jeho objatia, bozky, ako aj celé ich milovanie. Ako rajský a nadpozemský zážitok. Ako dar z nebies... Zamračil sa, keď si uvedomil, že o pár dní o toto všetko príde. Opäť. Celé jeho vnútro sa búrilo už len pri tej myšlienke. Striedavo ho zalieval chlad i horúčava. Jeho nálady sa menili horšie ako počasie vysoko v horách. Ronovi sľúbil, že bude silný, ale... popravde, mal sto chutí hodiť sa o zem, kopať okolo seba nohami a mlátiť rukami, len aby dostal, čo chcel. Severusa. Na druhej strane vedel, že nech by robil čokoľvek, nič by to toho zásadového muža nedonútilo zmeniť názor, nech by si to bol Harry akokoľvek z celej duše prial.

Neraz dokonca uvažoval o tom, či nemal Ron pravdu, keď mu ten vzťah vyčítal. Severus bol starší a mohol by byť jeho otcom. Ako inak. Veď mu tiahlo na päťdesiat. Bol to jeho bývalý učiteľ. Niekto, koho dlhé roky predtým zaryto nenávidel. Neoprávnene. Rona ani to nedonútilo zmeniť naňho názor. Postavil si jednoducho hlavu. Trval na tom, že ak by Snape nebol taký sviniar, nevyžíval by sa v jeho ponižovaní. Ale Harry mu toto na rozdiel od Rona nezazlieval. Aspoň teraz už nie. Vekový rozdiel nevnímal tak dramaticky ako jeho ryšavý priateľ. Ani on už nebol najmladší a v hĺbke duše cítil potrebu usadiť sa, no iba s tým správnym človekom a ten mohol byť iba jeden. Všetky ostatné dôvody, ktoré mu Ron dôsledne vypočítaval na prstoch boli preňho nepodstatné, lebo hlavnú rolu hrali - ich - city. Keď sa s ním však vtedy Severus rozišiel, myslel si, že on bol jediný, kto do ich vzťahu vložil srdce. Lenže po minulej noci pri Kamennom jazierku jednoducho zistil, že sa celý ten čas až pekelne mýlil. A odvtedy mu vŕtalo v hlave to, čo mohlo byť pravým dôvodom ich rozchodu.

Severus bol plný prekvapení a tajomstiev. Harry si spomenul na ten večer, keď k nemu prišiel po tom, čo si pozrel jeho spomienky. Muž mu ich prenechal v domnienke, že zomrie a chcel, aby Harry poznal pravdu. Snape už býval v prenajatom byte. Rokfort bol ešte zdemolovaný a jeho dom v Pradiarskej uličke vybuchol. Vraj únik plynu. Snape mu ten večer, keď ho tak opovážlivo navštívil takmer zabuchol dvere pred nosom. Nakoniec ho nevoľky vpustil dnu a asi poriadne dobrú pol hodinku ťaživého ticha a nepríjemného zazerania na seba Harry povedal, že ho to mrzí. Všetko. Snapova tvár sa skrivila znechutením, ako mu odvrkol, nech si svoju ľútosť niekam strčí. Harry vyštekol, že fajn, pokiaľ ho to poteší a vypadol odtiaľ. Tak nejako sa začalo ich čudné priateľstvo, ktoré neskôr prekvitlo do vzťahu. Ten sa začal ešte podivnejšie v deň, keď mu Harry po dvoch mesiacoch spoločného nezáväzného vídania sa prišiel popriať pekné sviatky, keďže boli akurát Vianoce s fľašou ohnivej whisky a nejakou knihou o elixíroch, o ktorej povedal predavač, že je nesmierne cenná. Tú noc sa opili a pomilovali. A to, čo nasledovalo bolo lepšie ako sen. Kým sa to celé neskončilo fiaskom alebo skôr... rozchodom.

Dvere vedúce na terasu ticho vrzli. „Harry? Môžeš na chvíľu?"

Otočil sa. Na prahu uvidel stáť svojho bývalého spolužiaka. Nevillovi to náramne seklo. Bledomodré džínsy, vyšúchané na kolenách a tmavomodré tričko s krátkymi rukávmi mu dodávali chlapčenský výraz. Iskra v očiach to všetko iba čarovne podtrhla.

„No?" ozval sa, len čo prehltol posledný kus jablka a zahodil ohryzok do kríkov rastúcich pod terasou.

„Do pracovne," povedal Neville a kývol hlavou, aby ho nasledoval.

„Takže oficiálne," zamrmlal si Harry popod nos a nie práve najochotnejšie svojho kamaráta nasledoval.

Len čo sa za ním zabuchli dubové dvere triezvo zariadenej miestnosti, spýtavo nadvihol obočie. Draco sedel za mahagónovým stolom. Vyzeral dokonale a uhladene ako vždy, i keď sa jeho imidž životom na farme podstatne zmenil. Díval sa naňho svojimi veľkými sivými očami a nervózne bubnoval prstami po doske ich pracovného stola. Ako s Nevillom vošli vstal a presunul sa k oknu, aby sa zadkom oprel o široký parapet.

Harry sa zamračil, keď videl ten jeho vážny výraz tváre a popravde, ani Neville mu nepridal na pokoji. „Do frasa, čo je?!" zvolal napäto. „Nevrav mi, že tie ohrady nefungovali a ten kretén nám zastrelil ďalšieho testrala!" vybuchol.

Draco rýchlo pokrútil hlavou. „Nie! Ani nápad! Ako si na to prišiel?"

Harry sa naňho chvíľu zarazene díval. „Pretože sa tváriš nadurdene ako troll, ktorému niekto šľohol kyjak rovno spred nosa?"

Kým sa Neville nad tým prirovnaním od srdca zasmial, Draco na Harryho iba zagánil. „Nekecaj a sadni si. To, čo ti chceme oznámiť je dôležité."

Harry ho počúvol. Zložil svoj zadok do najbližšieho kresla. Ruky si prekrížil na hrudi a čakal, kým sa konečne dozvie, čo je vo veci. Nemal náladu riešiť čokoľvek a kohokoľvek. Vlastne nemal náladu na nič. A vedel, že tá jeho nálada, či nechuť súvisí so Severusom a myšlienkami upnutými na jeho opätovný odchod a ich odlúčenie. Tentoraz zrejme trvalé. Vedel, že by sa mal upokojiť a aspoň sa pokúsiť tváriť viac vyrovnane, ale popravde... šlo mu to ako v lete na sánkach. Darmo, nebol predsa žiaden herec.

„Chceme sa brať," dostal zo seba napokon Neville a tiež si sadol.

Harry pozrel z jedného na druhého. Nečakal to. Teda, nie tak skoro. Chodili spolu iba pár rokov. V duchu si mohol pokojne vynadať do hlupákov. Pár rokov! Keby bol na ich mieste on so Severusom, spravil by to oveľa skôr. Keby... V duchu si vybavil možno trochu podivný, ale rozhodne vítaný obraz Severusa, oblečeného v slávnostnom habite, stojaceho pred oltárom a čakajúceho naňho s úsmevom a radostne iskriacimi bezodnými očami farby čierneho atramentu. To sa však nikdy... nestane. Vedel to rovnako tak dobre, ako vedel to, že je dnes streda, sedemnásteho augusta. Pichlo ho pri srdci a napadlo mu, aké je to nespravodlivé. Prečo nemôže byť šťastný i on?

Zvesil ruky a zaťal ich v päsť. Díval sa na nich, položené nehybne na svojich kolenách. „A čo ja s tým? Chcete moje požehnanie? Ak áno, máte ho mať," riekol zastretým, ponurým hlasom. Hlasom, ktorý akoby mu ani nepatril. Chcel sa usmiať, vyskočiť z kresla a obom úprimne zablahoželať, ale čosi ho držalo v kresle. Čosi mu náhle privalilo pľúca ťažkým balvanom a nútilo zopár krát zažmurkať. Odrazu si uvedomil, aký je patetický, a že sa ľutuje. Cítil sa presne ako vtedy, keď sa s ním Severus bez poriadneho vysvetlenia rozišiel. Vtedy sa opil a takmer spravil poriadnu hlúposť. A on Ronovi prisahal, že ho to tentoraz nezdolá. Vedel, že mu Severus nič nesľúbil a uvedomoval si, že mu nič ani nesľúbi. Ak by to malo byť opačne, už by bol niečo urobil. Bol tu už štrnásť dní a nepadlo od neho ani slovko o tom, že by sa bolo na jeho radikálnom rozhodnutí niečo zmenilo.

„Jediné požehnanie, ktoré sme potrebovali, bolo od Severusa a to už máme," informoval ho Draco promptne. „Ide o niečo iné," dodal a potom sa zarazil. „Si v poriadku?" opýtal sa, keď si všimol jeho napätý výraz i zaťaté ruky.

Harry sa akoby spamätal a pozrel naňho takým pohľadom, akoby ho videl prvý raz v živote. „I-iste, Draco," zahabkal a snažil sa uvoľniť. Oprel sa v kresle a spomedzi takmer bielych pier mu unikol povzdych. Aj Neville postrehol smútok zmiešaný s bolesťou, ktorá sa mihla v jeho tvári, ako dávno zabudnutý prízrak. Ale potom si Harry oblizol suché pery a pokúsil sa o úsmev.

„Tak k veci Malfoy," vyzval ho Harry. „Chcete ma za svedka, alebo o čo vlastne ide?" spytoval sa s hraným úsmevom, o ktorom Neville nemohol povedať, že by bol jeden z jeho najúprimnejších.

Draco pozrel na Nevilla, rozhodujúc sa, či vôbec pokračovať. Videl, že Harry nie je v poriadku, ale tento rozhovor nemohli dlhšie odkladať. Bolo to nevyhnuté z viacerých dôvodov. Napokon podišiel opäť k pracovnému stolu a vybral zo šuplíka na strane, ktorú používal on, akúsi obálku s rozlomenou pečaťou. Podišiel k Harrymu a bez slova mu ju podal.

Harrymu stačil jeden pohľad na zažltnutý papier obálky, aby vedel, kto je odosielateľom. Takú istú obálku obdržal vo svojich jedenástich rokoch, popísanú rovnako ako teraz zeleným atramentom. I rukopis bol ten istý. Patril riaditeľke, Minerve McGonagallovej. Vybral z nej úhľadne zložený pergamen a roztvoril ho. Preletel ho očami. Úhľadné písmo, stručné oznámenie o prijatí do zamestnania... podpis s požiadavkou o čo najrýchlejšiu odpoveď. Zložil list a vložil ho späť do obálky. Vrátil ho Dracovi a vstal z kresla. Prešiel k oknu, pri ktorom donedávna postával plavovlasý slizolinčan a strčil si ruky do vreciek nohavíc.

„Harry?" ozval sa Neville za jeho chrbtom. Jeho široká, teplá dlaň dopadla mäkko na jeho plece. „Nič k tomu nepovieš?"

Harry po chvíli pokrútil hlavou. „Načo plytvať slovami?" obrátil sa. V tvári mu žiaril smutný úsmev. „Vaše rozhodnutie ma teší a klamal by som, keby som to nebol očakával. Chápem, že chcete byť spolu. Budete predsa manželmi a... nevedel by som si predstaviť, že by ste mali žiť odlúčene."

„Takže je to v poriadku?" ozval sa Draco, ktorému očividne odľahlo.

„Samozrejme. A ja vám z celého srdca blahoželám," uistil ho tmavovlasý muž, ktorý bol náhle vtiahnutý do medvedieho objatia svojho kamaráta. A aby toho nebolo málo, obmotal sa okolo nich ďalší pár rúk a miestnosťou sa niesol Dracov spokojný výdych.


Harry mal plné ruky práce. Pripravovať sa na týždňovú cestu dalo zabrať, i keď sa to tak vôbec nejavilo. Trochu ich zdržal ten dvojdňový lejak, ale teraz znova na oblohe sedelo slniečko a rozvaľovalo sa v poduškách z nadýchaných snehobielych oblakov. Len pred malou chvíľou sa vrátil zo stajne. Potreboval zo sebou brať i pár koní a chcel iba svoje najlepšie. Predsa len, bude to dlhšia cesta. Ebony a Ivory, statné arabské miešance sa na to dokonale hodili. Vydržali cval na dlhé trate a neunavili sa tak rýchlo, ako ostatné kone z jeho žrebčinca. Teraz sa skláňal nad mapou rozloženou na svojom pracovnom stole a vytyčoval presnú trasu, keď ho vyrušil jeho predák.

„Harry? Blaise mi práve niečo doručil," povedal, keď vošiel dnu bez zaklopania a mieril priamo k nemu. Na pleci mal prehodenú utierku, zo zadného vrecka mu trčala vareška i prútik.

„Nemal by si byť pri elixíre? Nerád by som, aby nám vyletel dom do luftu," upozornil ho, na čo sa Draco iba rozosmial.

„Nie som žiaden amatér, Potter, to dobre vieš. Elixír je už odstavený. A okrem toho, trochu mi do toho fušuje Severus. Teraz sa tam zvŕta on."

Harry prikývol a pri predstave svojho milenca skláňajúceho sa nad pariacim sa elixírom sa iba pousmial.

Niť sladkých predstáv bola pretrhnutá žuchnutím dvoch obálok, ktoré pristáli na mape priamo pred ním.

„Čo je to?"

„Žiadosti o zamestnanie," odvetil Draco a privolal si prútikom stoličku, aby si na ňu sadol.

„Od koho sú?" zamrmlal Harry. Kto mohol tak rýchlo zareagovať na oznam v Dennom prorokovi, keď vyšiel iba dnes ráno? Bolo to čudné.

„Nemám tušenie, nič mi nepovedal. Iba mi to strčil do ruky," uškrnul sa Draco a sledoval, ako Harry otvára obálky. A len čo si prečítal prvý list, podal popísaný pergamen Dracovi, aby si mohol pozrieť ďalší.

Draco za tiež začítal. Išlo o dvoch bratov. Angusa a Patricka McBrideovcov. Chceli sa zamestnať na Harryho Testralej farme. Angus sa predtým staral o hipogrify a Patrick mal skúsenosti s koňmi a pár rokov študoval správanie sa voľne žijúcich drakov.

Harry sa poškrabal na brade, kde mu vyrašilo na opálenej tvári tmavé strnisko. „Čo si o tom myslíš?" opýtal sa, ako vždy, keď sa potreboval poradiť. Draco mal na všetko triezvy a našťastie nezaujatý názor. Vedel veľmi dobre vyhodnotiť klady i zápory. A on na jeho názor zväčša dal.

Draco položil oba žiadosti na stôl a pozrel naňho. „Angus by mohol byť fajn, zapadol by tu a na prácu by si rýchlo zvykol, ale Patrick? Nie som si istý. Možno by bolo lepšie spýtať sa Blaisa. On bude predákom, keď ja o pár týždňov odídem." Presne ako sa dohodli. Už stihli informovať i Blaisa a ten sa na novú úlohu zodpovedne pripravoval.

Harry prikývol a načiahol sa za prútikom. Vyčaroval patronusa a prikázal mu odovzdať odkaz. Blaise sa dostavil v priebehu desiatich minút.

„Sorry, šéfe, žrebila sa kobyla," vysvetlil svoje meškanie a sadol si, keď mu Harry s krátkym prikývnutím pričaroval stoličku a opýtal sa, ako to dopadlo. Mali o žriebätko viac a Blaise ho uistil, že z nej raz bude pekná kobylka. A potom už len odpovedal na otázky ako Harryho, tak Dracove.

„Dúfam, že to neprekáža. Minule som spomenul Markovi, že by sa nám zišlo pár ďalších rúk a on mi navrhol ich dvoch. Sú to jeho bratranci. Asi si na nich nepamätáte. Chodili do Bifľomoru. Ich brat Cyrus padol vo vojne. Ten bol od nás o rok starší."

„Nie, to si uhádol," riekol Draco. „Takže ty ich poznáš osobne?"

Blaise prikývol. „Pracovití, nekomplikovaní a čo je plus, nie sú homofóbovia. Ale ani gayovia, čo je príjemná zmena, nie?" dodal pobavene.

„A môžeš sa za nich zaručiť?" dodal Harry a Blaise opäť prikývol.

„Iste," dodal dlhovlasý mladík a zadíval sa do jeho zelených očí pevným pohľadom. „Sú to chlapi na správnom mieste. Obaja slobodní a bez záväzkov. Mimochodom, sú to dvojičky."

Harry pozrel na Draca, ktorý iba pokrčil plecami. Ako vždy, rozhodnutie nechal výlučne naňho. Harry si povzdychol. „Tak dobre, odpíšem im."

„Fajn," usmial sa spokojne Blaise, ale Harry naňho pozrel varovným pohľadom.

„Budú v trojmesačnej skúšobnej lehote."

Blaisovi to zrejme neprekážalo. Úsmev z tváre mu nezmizol. „Super. Vďaka, boss," riekol. „Môžem už ísť?" opýtal sa a následne sa porúčal.

„Dvojičky," zahundral si Harry popod nos a Draco mu venoval zvedavý pohľad.

„Blaise má na charakter ľudí celkom dobrý odhad. Verím, že ti tí dvaja nebudú na ťarchu," dodal zmierlivo, vstávajúc od stola. Napokon si stiahol z pleca utierku a v polke izby sa otočil späť. Harry mal znova ten neprítomný výraz v tvári. Draco sa zamračil a zvažoval, či je dobrý nápad to, nad čím už dlhšie hútal. „Harry?" ozval sa, keď bleskovo vyhodnotil svoje možnosti.

Mladík naňho uprel nesústredený pohľad.

„Nešiel by si si večer zaplávať?"

Harry mal chuť odmietnuť, ale napokon, prečo nie? Aspoň príde na iné myšlienky.

No, alebo... bolo fajn si to chvíľu myslieť.


Draco bol vo vode. Plával pár metrov od brehu jazera a potom sa otočil a sledoval Harryho opatrné ponáranie sa do vody. Slnko bolo nízko nad obzorom, sfarbené do sýtej oranžovej a vrhalo na oblohu farebné odlesky od jemnej ružovkastej, po sýto fialovú.

„Kedy vyrážame?" opýtal sa ho jeho plavovlasý spoločník, pretočil sa vo vode a zaplával pár temp. Harry ho ľahko dohnal po pár dĺžkach.

„O tri dni," odvetil. „S ostatnými preberieme podrobnosti cesty zajtra. Predpoveď na tento týždeň bude priaznivá, čo je skvelé, no vrásky mi robí iná starosť."

„A to je?" načal Draco a potom mu to došlo. „Ach, spln!"

Harry spravil elegantný oblúk, ponoriac sa pod hladinu vody, kedy sa na moment ukázal nad vodou jeho nahý zadok a plával tentoraz k brehu jazera. Draco ho nasledoval.

„Presne," prikývol Harry. „A presun nemôžeme odložiť, to by sme sa veľmi oneskorili."

„Nemôžeme teda Čierny les zobrať obchádzkou?" spýtal sa Draco, prehrávajúc si v hlave trasu ich plánu cesty.

Harry pokrútil hlavou. „Nie. Sám dobre vieš, že z jednej strany nám bráni strmý kopec, z druhej nekrytá rovina, ktorá je príliš blízko muklovského obydlia. A riskovať nemienim za žiadnu cenu. Okrem toho, horu obísť nemôžeme, zabralo by nám to o deň viac, čo by sa mi prekrývalo s ďalším obchodom."

Draco sa zamračil. Obchod, ach iste. Harry mal niečo dohodnuté v Rumunsku. Zhováral sa o tom s Charliem, keď tu bol naposledy kvôli ohradám. Chcel odtiaľ dopraviť tamojšie čierne kravy, aby nimi mohol nahradiť chov grarohov. A ešte niečo, o čom hovoril ako o Jagavcovi obyčajnom. Draco netušil, čo to je, ale zdalo sa, že Nevillovi to niečo hovorí, pretože sa o tom podľa gestikulácie veľmi živo bavili. „Lenže takto budeme riskovať tak, či tak."

„Iste, ale nie za cenu verejného odhalenia. To musíš uznať."

„Jasné, vždy je predsa lepšie riskovať naše zadky, ako bezpečnosť muklovskej psychiky," zahundral. Draco sa takmer otriasol, hoci voda bola príjemne teplá. Spomenul si na jednu noc, keď tábor napadol vlkolak. Bola to ich celkom prvá prevádzka testralov. Opomenuli spln a to sa im takmer stalo osudným. Takmer. Nebyť Harryho. Nerád by si to však zopakoval.

„Tak teda budeme musieť podniknúť všetko preto, aby sme to územie prešli čím skôr," zamrmlal.

Harry súhlasne pritakal. „Ani ja sa tam nemienim nejako zdržiavať."

Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo príjemné ticho. Iba plávali a zdalo sa, že vypustili myšlienky na všetky problémy i povinnosti, ktoré ich očakávali.

Keď po hodnej chvíli vyliezli z vody, obaja príjemne oddýchnutí a uvoľnení, Draco sa načiahol po ručníkoch a jeden podal i Harrymu. Šúchal si mokré vlasy a zamyslene ho pozoroval. Prechádzal po jeho nahom, opálenom tele skúmavým pohľadom a musel krstnému otcovi odobriť jeho vkus. Lenže prv, ako stihol odvrátiť pohľad, Harry si všimol, ako naňho civie.

„Čo je?" opýtal sa takmer hanblivo a načiahol sa po rifliach, aby čím skôr zakryl svoju nahotu. Draco si naopak starosti s tou svojou nerobil zjavne žiadne.

Hodil uterák na zem a sadol si naň. „Môžem sa ťa niečo opýtať?" ozval sa opatrne, keď sa oprel o lakte a prekrížil si dlhé nohy pokryté zlatými chĺpkami, ktoré mal vystreté pred sebou.

Harry sa naňho skúmavo zadíval, keď sa načahoval po svojom zelenom tielku. Pokrčil iba plecami, čo Draco zobral ako súhlas.

„Ako je to vlastne medzi vami?"

Harry ustrnul v pohybe a takmer natrhol bavlnený materiál, pretože si akurát tielko obliekal. Potom si ho predsa len natiahol a s nečitateľným výrazom na tvári si sadol do trávy vedľa Draca.

„Veď to predsa vieš, či nie?" prehovoril akýmsi mdlým hlasom, dívajúc sa do diaľky tým uboleným pohľadom, ktorý ho sprevádzal v posledných dňoch vernejšie ako vlastný tieň.

„Iste. Rozišli ste sa, ale teraz... ste spolu, nie?"

Harry odtrhol steblo trávy a strčil si ho do úst, omieľajúc ho v zuboch. „Ako si povedal. Iba nateraz."

Draco naňho zvedavo hľadel a snažil sa vyčítať z jeho výrazu viac. Snažil sa zachytiť nejaký podtext toho, čo povedal, ale nedokázal to.

„Môžem sa ešte..."

„Nie!" zarazil ho Harry príkro. Opäť si povzdychol a keď vstal, odhodil to prežúvané stebielko a zvesil plecia. „Pozri," začal zmierlivo, ale ani naňho nepozrel, „je to tak, ako to je. Ak to takto chce Severus, dobre. Beriem čo dáva a som s tým spokojný."

Draco sa zamračil a jeho výraz sa zmenil na nechápavý a z časti i nahnevaný. Harry mu klamqal. On a spokojný s tým, čo mu Severus ponúka? Blbosť! „Ako... ako to môžeš povedať!" zvolal rozhorčene. „Berieš, čo dáva? To znie prekliato lacno a rezignovane! Nikdy si sa nevzdával! A ja som si myslel, že ho..."

„Že ho čo?!" zreval Harry a prebodol svojho spoločníka takmer divým pohľadom. „Že ho milujem? To chceš počuť? Nemám to vari napísané na tom svojom prekliatom zjazvenom čele?! Alebo ti vo výhľade zavadzia moja ofina?!"

Draco zaryto mlčal. Iba sa prepaľovali pohľadmi, dokým Harry frustrovane nezahrešil, nekopol do akéhosi kamienka a vošiel si bezradne prstami do neposlušných vlasov.

„Prepáč," zamrmlal. „Ja len... som z toho totálne na sračky," ospravedlňoval sa zničene. Tak dlho sa snažil nedať svoje zúfalstvo najavo, že ho teraz prevalcovalo dokonalejšie ako celý tankový prápor. „Draco, ja ho milujem viac ako svoj život. A vždy budem," dodal po dlhej chvíli ťaživého mlčania. „Ale rovnako sa snažím zachovať si zdravý rozum a nemyslieť na to, že o pár dní odíde a už sa nikdy viac nevráti. Nechcem sa z toho zblázniť, chápeš? To je... celé."

S tým schmatol svoje veci, obul sa a vykročil späť k zrubu. Myslel na Severusa. Myslel na to, ako veľmi ho teraz potrebuje. Musí ho cítiť. Jeho pokožku, vôňu, objatia... Horúčosť, blízkosť... Túžil sa doňho ponoriť a robiť tak znova a znova, kým len bude vládať. Túžil sa dívať do jeho čiernych očí a vidieť v nich to, čo tam v tej chvíli potreboval nájsť. Merlin, ako veľmi ho potreboval!


Severus si pošúchal oči a opatrne sa pretočil v posteli. Nemohol zaspať. Za oknom vládla ešte hlboká noc. Opatrne sa vymanil z Harryho objatia a sadol si na kraj lôžka. Rukou zašmátral po svojich trenírkach a potme ich na seba natiahol. Cez hlavu si pretiahol tričko a po špičkách sa vytratil z izby, svietiac si pod nohy iba svetlom zo svojho prútika. Zamieril do kuchyne. Zastal pred chladničkou a otvoril ju. Chvíľu sa tam prehraboval, až nakoniec vylovil nádobu so zmrzlinou. Zo šuplíka si vybral lyžičku a sadol si za stôl, pustiac sa do čokoládovo-vanilkových hodov. Nebol veľmi na sladké, ale teraz cítil, že to potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. Potreboval si nejako otupiť myseľ. Hoc i takouto sladkou brečkou.

Miestnosť ožarovala jediná svieca, ktorej tancujúce svetielko blikalo na stole. Vložil si do úst prvú lyžičku sladkej, mrazenej pochúťky a zadíval sa von oknom do nepreniknuteľnej tmy. Už pozajtra sa vydajú na cestu. Pozajtra... Ako rýchlo zbehol ten čas! Keď sa v Rokforte balil, chystajúc sa sem, klial ako pohan, preklínajúc Minervu i celý neschopný profesorský zbor. Najviac nadávok sa znieslo na hlavu rokfortského hájnika. Ako inak. Keby nie jeho a jeho rodinnej dovolenky, nemusel by sa terigať na túto nenormálnu cestu, do bohom zabudnutého kraja, kde sa muchy obracali a líšky dávali dobrú noc. Aspoň tak si to tu prvotne predstavoval. A teraz? Keby sa pred ním Hagrid zjavil v tomto momente, odpálil by ho účinným kúzlom späť do Álp! Rozhodne by s ním nemenil ani za svet. Vedel, prečo ho obchádza spánok. Tie dotieravé, dorážajúce myšlienky mu jednoducho nedali pokoja. A ešte sa k tomu pridal i Draco. Včera večer ho prekvapil v laboratóriu, kde dokončoval murtlapovú masť a zasypal ho kvantom otázok, ktorých váha stiahla Severusa na dno jeho ubolenej duše a nútila ho zahĺbiť sa do seba a začať urputnejšie uvažovať, čo ďalej. Vedel, že to raz príde, skôr, či neskôr... tak, načo to odkladať?

Zaboril lyžičku do zmrzliny a štedro si z nej nabral. Vložil si ju do úst a zamračil sa. Mal dojem, že mu z toho priveľkého sústa mrzne samotný mozog.

Povzdychol si a zadíval sa na mihotavý plamienok. Faktom bolo, že miloval Harryho. A Harry ho zjavne nikdy milovať neprestal. Nejakým zázrakom. Pretože nič iné by si ani nezaslúžil. Napriek tomu neboli spolu, lebo to bol on, kto si postavil hlavu. Bol to on, kto mu dal zbohom. Bol to on, kto myslel na jeho dobro a zadupal tým rozhodnutím tri metre pod zem všetky svoje city. A kvôli čomu? Kvôli vekovému rozdielu? Kvôli tomu, čo povedal Harryho najlepší priateľ? Či kvôli vlastnému egu a stupídnemu sebaklamu? Kto tu vlastne klamal sám seba? Jedine on! Až teraz si uvedomil, že jeho príchod sem bol preňho akýmsi požehnaním. Ožil. Bol milovaný a opäť miloval. Ak mu niekedy tiekla v žilách krv horúcejšia ako láva, bolo to po týchto pár posledných dní. Nebol chladným a bezcitným bastardom, ako si o ňom všetci mysleli. Bol iba zatrpknutým človekom, ktorý sa radšej utiahol do svojho doráňaného vnútra a obrnil sa proti všetkým a všetkému. Ukazoval svetu to, čo chcel svet vidieť.

Nápad, ktorý dostal, keď mu jeho krstný syn oznámil svoje plány do budúcnosti sa mu začínal pozdávať čím ďalej, tým viac. Ale stále tu bol... Weasley a jeho neskrývané nepriateľstvo. A on nemal potuchy, čo s tým.

Akoby na pripomenutie toho sa na poschodí ozval detský plač. Manželia so svojím potomkom prišli iba dnes poobede. Ron mal Harryho sprevádzať pri preprave stáda a Hermiona s malou Rose mala robiť spoločnosť Gregovi, Terrymu a dvom nováčikom, ktorí mali zajtra nastúpiť do zamestnania. Harry im plánoval zveriť starostlivosť o kone a dohľad nad stádom grarohov. V podstate nešlo o nič zložité. Mali iba kontrolovať dobytok i napájadlá, keďže zvieratá boli na paši deň i noc.

Keď začul tiché šuchtavé kroky, uprel zvedavé oči k dverám do kuchyne a podvedome sa zamračil, očakávajúc nepríjemnosti. Jeho šiesty zmysel sa nemýlil, pretože sa objavil sám Ron Weasley. Najprv nerozhodne zastal na prahu, potom bez slova prešiel k chladničke a otvoril ju. Vykukol a zazrel na zmrzlinu, ktorú Severus načal. Pozrel naňho akoby odhadoval, akú stratégiu použiť, aby sa dostal k sladkosti.

Severus ju k nemu posunul gestom ruky a čakal, ako mladík zareaguje. Ron zavrel chladničku. Zrak stále upieral na zmrzlinu. Prebral sa až vtedy, keď Severus vstal, vzdávajúc sa svojej sladkej koristi bez boja.

Ryšavec sa poškrabal vo vlasoch a zadíval sa naňho. „Pozhovárame sa?" opýtal sa, čo spôsobilo, že Severus nerozhodne i prekvapene zastal medzi dvermi. Otočil sa k nemu a videl, že Ron si sadá k stolu s vlastnou lyžičkou v ruke. Teraz váhal Severus. A nielen preto, že bol oblečený v trenírkach a tričku. Harryho tričku, ako zistil.

Ale vrátil sa a zaujal svoje predošlé miesto. Sedel tam s chrbtom vystretým ako pravítko a pozoroval strapatého mladíka s pehami na nose i lícach, ako ujedá zo zmrzliny. Keď si vložil lyžičku do úst, posunul nádobku k nemu, bez slova sa s ním podeliac. Severus si ho premeral opätovným skúmavým pohľadom, hľadajúc za jeho gestom náznak čohosi... ako skrytého nepriateľstva, ktorým sa k nemu mladík hlásil.

„Nemám pri sebe prútik," povedal napokon ospalým hlasom Ron. „Iba lyžičku," poukázal na holý fakt a demonštratívne ňou zamával vo vzduchu, držiac ju v pravačke. „Na rozdiel od vás."

„To vám ešte nebráni vyrezať mi moje bezcitné srdce z hrude, však? A lyžičkou by to bolo o to bolestivejšie," povedal opatrne, a keď naňho mladík vyjavene pozrel, iba pokrčil plecami. „Aspoň sa tak vraví."

Ron sa nad jeho poznámkou iba uškrnul. „Pozrite, mám Harryho rád. Je to môj najlepší priateľ. A nerád by som videl, ako sa trápi. A ja viem, že sa bude trápiť, keď opäť odídete, napriek tomu, čo tvrdí."

Severus nepovedal ani slovo. Iba civel kamsi na neznámy bod uprostred dlhého stola. Počul, ako si Weasley povzdychol.

„Fakt je, že vás miluje. Aj keď to nedokážem pochopiť, dokázal by som to akceptovať," riekol, ale potom sa rýchlo opravil. „Alebo by som sa o to snažil zo všetkých síl."

„Nemienim s vami rozoberať svoje city, Weasley, ktorých existencia je podľa vás veľmi irelevantná," zatiahol Severus trpko a Ron si všimol, že muž sediaci po jeho ľavici stuhol. Iste mu bol tento rozhovor nepríjemný, ale Ron bol na tom rovnako. Avšak, museli si to raz a navždy vyjasniť. Pre dobro ich oboch. A aj Harryho, ktorý spal na poschodí pokojným spánkom spravodlivých a nemal ani poňatia, čo sa deje v jeho kuchyni.

„To od vás nežiadam," šepol a Severusovi sa zdalo, že to znelo takmer ospravedlňujúco. „Ja... mrzí ma, čo som o vás naposledy povedal."

Severusovo obočie vystrelilo nad očami v nemej otázke, takmer sa dotknúc jeho čiernej ofiny.

Ron zaboril lyžičku do zmrzliny a vložil si ju do úst. „Hermiona mi povedala, že ste ma počul." V podstate naňho nakričala zúrivá ako harpya a Ron vedel, že si to iba zaslúžil. Ale veď on chcel predovšetkým chrániť Harryho! Očividne to robil horšie ako zle.

„A nebolo to prvý raz," zamrmlal si Severus popod nos nečujne a spojil si ruky, voľne visiace medzi rozkročenými bosými nohami. Upieral zrak na svoje prepletené prsty, preto si nevšimol, ako Ron zmeravel.

„To preto ste sa s ním rozišiel vtedy?" skĺzlo z jeho úst, a keď Severus zdvihol hlavu a pozrel mu do tváre, videl v nich udivený výraz akéhosi osvietenia. „Len preto, čo som povedal?"

Severus asi prvý raz v živote očervenel v prítomnosti cudzieho človeka. Netušil, že ho začuje a okrem toho, netušil, že by si to mohol dať tak rýchlo dohromady. Prekvapivé, vzhľadom na toho, o koho sa jednalo. „A nebolo to dostačujúce?" opýtal sa miesto odpovede.

Mladík sa na stoličke pomrvil, akoby sedel na kope hmýriaceho mraveniska. Určite sa tváril previnilo. Nevedno prečo mu chcel Severus uľaviť. To nebolo práve slizolinské. „Mal ste pravdu. Harry si zaslúži niekoho lepšieho, mladšieho."

Lenže na jeho prekvapenie Ron horlivo pokrútil hlavou. „Nie, mýlil som sa. A mrzí ma, že som na to prišiel až teraz! Som hlúpy ako troll! Faktom je, že k Harrymu sa nikdy nikto nesprával tak... ohľaduplne ako vy. Všetci sa chceli iba priživiť na jeho sláve."

Severus mu nehodlal protirečiť. Ani najmenej. Videl, ako od seba znechutene odsunul dózu so zmrzlinou a potom naňho pozrel. „Nehnevajte sa, ale aj vy ste potom poriadny hlupák, pane. Ako ste sa mohol zariadiť podľa slov niekoho, kto si nedovidel ďalej, než pred vlastný pehatý nos?"

Na to mladík vstal a zanechal Severusa samého napospas jeho zmäteným myšlienkam.

Harry postával pri ohrade, s jednou nohou vyloženou na drevenej hrade, zhovárajúc sa s Dracom i Blaisom, keď Blaise ukázal kamsi zaňho.

„Už prišli, boss," riekol a Harry sa otočil. Uvidel, ako k nim kráčajú dvaja mladí muži. Obaja plavovlasí, ale miesto zlatavého odtieňa, ich farba vlasov pripomínala skôr med alebo zrelú pšenicu. Vyzerali trochu nervózne, ale napriek tomu sa usmievali.

„Pán Potter?" ozvalo sa jedno z dvojčiat, neomylne sa dívajúc priamo naňho a Harry si všimol, že od svojho jednovaječného brata sa nelíši iba dĺžkou vlasou, ale aj farbou očí. Kým toho, čo ho oslovil boli teplé, hnedé, jeho brat mal živú, svetlomodrú farbu dúhoviek.

„Áno?" ozval sa Harry a prstom si posunul klobúk z čela. „Vy ste predpokladám McBrideovci, však?"

Obaja prikývli. „Angus McBride, pane," predstavil sa ten, ktorý ho oslovil ako prvý. Mal dlhé vlasy zviazané koženou šnúrkou, hnedé oči, jamky v lícach a bol od brata asi o palec vyšší.

„Ja som Patrick, pán Potter, veľmi ma teší," prehovoril konečne i druhý muž. Kým Angus bol vyšší a šľachovitejší, on bol o máličko nižší, dobre stavaný, no nie podsaditý. Na tvári mu rašilo niekoľkodňové strnisko, mal dobráce modré oči a rovnaké jamky v lícach ako Angus. „Veľmi nás teší, že ste nám dal šancu," pokračoval. „O vašej farme sme toho veľa počuli."

Harry nadvihol spýtavo čierne obočie a Angus sa uškrnul. „Samozrejme, od Marcusa," dodal na vysvetlenie a Harry stočil svoju pozornosť k Blaisovi.

Štuchol ho priateľsky do pleca. „Netušil som, že nám robíš takú dobrú reklamu."

Blaise mu vrátil štuchanec so širokým úsmevom na tvári a nezbednými iskričkami v očiach, kým Harry sa ujal predstavovania.

„Páni, toto je môj predák, Draco Malfoy, zoznámte sa," riekol a otočil sa k Dracovi. „Draco, priateľu, tvoji nováčikovia, Angus a Patrick."

Draco k nim natiahol pravačku, aby ich privítal a premeral si ich skúmavým pohľadom. V hodnotení ľudských charakterov bol rovnako dobrý ako Blaise. Potom pozrel na Harryho a iba odobrujúco prikývol.

„Blaise vám to tu ukáže. Choďte sa najprv ubytovať. Ak ste hladní, niečo pod zub sa pre vás nájde v kuchyni. Ale je čas obeda a na poschodí spí dieťa, tak sa snažte byť čo najviac potichu," varoval ich. Všimol si, ako si bratia vymenili začudované pohľady a hneď ako sa od nich vzdialili spolu s Blaisom, vrhli sa naňho so zvedavou otázkou.

„On má dieťa? Nevravel si, že je na chlapov? Alebo si táral?"

Harry netušil, čo im na to odpovedal Blaise, pretože ho vyrušil patronus, ktorý zastal priamo pred ním. Krásny zajko pred ním nezbedne poskočil, kým sa neozval Ericovým hlasom. „Harry, počul som, že zajtra odchádzate a preto by si mal niečo vedieť. Bol u mňa dnes ráno farmár z vedľajšej dediny. V noci mu niečo roztrhalo ovce. Myslí si, že to bol horský troll. Stopy tomu nasvedčujú. Majte sa na pozore. Šťastnú cestu."

Keď sa patronus rozplynul, Draco zahrešil a buchol si klobúkom po stehne. „No toto nám ešte chýbalo!"

Harry ostal ako-tak pokojný. „Nič sa neboj. Trolla som zvládol už ako prvák v Rokforte. A nebudeme predsa sami. Bude nás sedem statočných."

Nezdalo sa, že by to Draca upokojilo. Zaprskal a zamrmlal niečo o tom, že si ide oživiť pamäť, pretože chce byť na cestu dokonale pripravený. Nepochybne tým myslel dlhú rozpravu s Hermionou, ktorú občas zvykol častovať prezývkou „chodiaca encyklopédia." Ale jej rady si veľmi vážil.

Harry sa iba pousmial a rozhliadol sa po svojom ranči. Roky driny, krvi, potu a mozoľov na rukách, ale stálo to za to. Prežili už nejednu takúto cestu, prežijú i túto. Bol by v tom čert, keby nedoviedli stádo celé, bez jedinej straty a celkom v poriadku. Potom ho napadlo, že by mohol poslať varovanie svojmu susedovi, Richardovi a aj tak urobil.


„Sviniar!" zachripel. „Zdochliak! Áno! Presne to bude! Zdochliak!" opakoval si stále dookola. Kôň pod ním zafŕkal a pohol sa na mieste. Potriasol hlavou a sklonil sa k sviežej, zelenej tráve k svojim nohám.

„Zaplatíš mi za všetko! Za všetko to svinské poníženie, ty poondiaty sviniar!" prskal, hľadiac z neďalekého kopca. Troy civel cez ďalekohľad na rozľahlý ranč pod sebou. Stál tam medzi stromami už hodnú chvíľu. Videl prísť dvoch neznámych chlapov, ktorí sa zjavne išli ubytovať. Zauvažoval, či sú aj oni takí istí teploši, ako zvyšok tej vandráckej čvargy, ale napokon to nechal plávať, keď konečne zbadal objekt svojho záujmu. Vyšiel zo zrubu, aby sa privítal s nováčikmi a potom sa pobral k bossovi. Chvíľu sa spolu zhovárali, kým sa k nim nepridal akýsi ryšavec.

Vedel, že zajtra majú v pláne odísť. Usmial sa. Počká si na nich a toho bastarda napadne od zálohy. Najlepšie na tom bude, že to nebude čakať. A on bude dosť ďaleko na to, aby sa mohol včas vypariť. Odložil ďalekohľad, pohladkal po pažbe svoju vinchestrovku, pritiahol koňovi opraty, zacmukal a odklusal domov. Na zajtra sa musel riadne pripraviť. Nesmel spraviť žiadnu chybu.

Predchozi_brk.png
Dalsi_kanka.png
      
       
   
   
   
   
   
   
   
25.09.2013 21:24:55
Lucy1313
Prihlaseni.png
Komentare.png
Statistika.png
Odkazy.png
Editace stránek
Stránky systému Webgarden
Stránky zdarma
Tato stránka nevznikla za účelem zisku a všechna práva a postavy náleží J.K. Rowlingové
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one